Pred chvíľou
začal veľký jarmok stríg.
Grimelda zvýskla: „Juchuchú!“
Vzala si klobúk, čiernu tašku,
kocúra, štyri kúzla v prášku
a na
metle sa vzniesla do vzduchu.
Na trhovisku vládol čulý ruch –
strigy sem nešli nadarmo.
„Odovzdať metly!“ správca
skríkol.
Bol to ich starý dobrý strýko.
„Čistenie vozidiel je zadarmo.“
K stánkom sa vrhli ako kŕdeľ vrán.
Tam boli veci!
Nádhera!
Chrobáky, muchy, pavučiny.
Netopier privezený z Číny!
List neviditeľného papiera.
Grimelda nakúpila to i
to:
liečivú dážďovkovú masť,
päť potkanov a desať kostí,
motýle na vítanie hostí,
vodu, od ktorej všetko začne
rásť.
Odrazu schýlilo sa k večeru,
nastal čas domov odletieť.
Hneď prstom určila smer vetra,
no zrazu zvrieskla: „Kde je
metla?
Sem som ju dala! Teraz jej tu niet!“
V tej chvíli začal hrozný zhon a krik:
„Aj moja zmizla! Nie je tu!“
„To bude
omyl, drahé dámy,“
tíšil ich správca vyľakaný,
„máte ich pripravené k odletu.“
„Táto je moja! Ihneď ju daj
sem!“
„To si len myslíš, moja je!“
V okamihu sa strhla mela.
V tom však Grimelda vymyslela
to najjednoduchšie
riešenie.
„Abrakadabra! Metla ku mne, hneď!
Teraz sa nám to nespletie...“
Ozval sa výbuch, druhý, tretí,
a odrazu k nim z
neba letí
najobrovskejšia metla na svete!
„Nasadať, miesta je dosť pre všetky.“
„Grimelde sláva!“ zaznel krik.
Tak strigy
v nezvyčajnej zhode
nastúpili do vzducholode
a odleteli do krajiny stríg.
Publikované v časopise Včielka č. 2, 2016/2017