Modré oči, noštek, úsmev,
ofinka
a nadmieru dôležitý
pohľad mladej dámy.
Každé ráno, keď sa dobre vyspinká,
opýta sa: „Mami,
už som
veľká?“
Mamka stojí vedľa dverí.
Usmieva sa,
o chvíľu však vážnym zrakom
meria výšku svojej dcéry.
V okamihu
zahlási:
„Kdeže veľká. Malá si!“
Dorotka je z toho smutná.
Chcela počuť iné slová.
Nevzdáva sa ani trochu,
na druhý
deň skúsi znova:
„Mami, už som veľká?“
„Ach, už zasa,“ mamka na to.
„Odvčera si povyrástla
len o štipku
maličkú.“
Cíti sa však vinovato,
že Dorotka znova smúti
s teplou kvapkou na líčku.
Ďalšie ráno otvorilo oči.
Priletelo
z tmavomodrých svetov.
Dorotka ho privítala opäť
dobre známou jednoduchou vetou:
„Mami, už som veľká?“
A mamička riekla:
„Už.“
„Tak sa môžem vydávať.
Matej – to je re mňa muž!
Vravel mi raz na hojdačke,
že keď budem ozaj veľká,
vezme
si ma za ženu.“
Dávno mamka nevidela
Dorotku tak blaženú.
Z knihy Bola raz jedna láska, OZ Slniečkovo 2019