Polia, lúky, hory, háje –
všetko krásou rozprestreté, kraj je.
Zemská hrudka, vôňa sena,
vtáčí
spev i tichá zmena,
všetko známe, všetko milé,
v srdci máme chvíle tiché.
V každom kúsku tvojho tela
božia ruka spočinula
celá.
Rodná zem, ty matka drahá,
tvoja krása večne váha
medzi radosťou a žiaľom,
medzi nebom a tým bálom,
kde si ľudia
berú všetko,
nevnímajúc tvoje srdce krehko.
V sebe mnoho tvárí nosíš,
do nás svoje stopy vpisuješ.
Roky bolesť ticho
skrývaš,
a keď plačeš, s nami spýtaš:
Kto vylieči rany tvoje,
kto nám duše navráti svoje?
Znovu bojovať s tebou –
márne,
to je ako bojovať sám v sebe.
Lebo čo sa stane tebe, zemi,
vráti sa nám – nám všetkým, deťom tvojim verným.