V dedine na kopci, na tom vyšnom konci
zišli sa dievčatá, zišli sa paholci.
Zišli sa
sporiadky večerom na priadky,
dievky na klebety, chlapci na zálety.
Mara susedovie, to je šelma celá,
čo povie, žiadna by duša
nezmyslela:
čo slovo, to chichot — lapajú s’ za bruchá!
Akoby jej dačo šeptalo do ucha:
„Keď si ty, Mariška, keď si taká
psina,
choď, teraz je polnoc, vedľa cintorína!
Keď si dievka taká, leť krielami vtáka,
pri cintoríne les, ten krížik nám
dones!“
A pri tom cmiteri, čo sa tam nestáva?
Umrlý na hrobe spolnoci sedáva.
A pri tom cmiteri podivné príhody:
Spolnoci pred
vrátmi duch umrlý chodí.
A pri tom cmiteri neslýchané divy,
kto z divu neskape tam, ten je šťastlivý!
„A ja sa nebojím, na moju
dušičku,
pôjdem spievajúci dolu po chodníčku.
A ja sa nebojím, o strachy nestojím,
kde keď šuhaj pasie, telo sa mu
trasie.
Šuhajkova pýcha, že belásky nosí,
a ja ukážem, čo s’ letnička vyprosí.
Šuhajko rapavý vysoko si rúba,
a ja mu
ukážem z peci do kozuba.
A ja mu ukážem z kozuba do peci —
chce ma bláznom spraviť, vysmejú ho všetci!“
Okolo kozuba ticho
všetci sedia,
žart prišiel naozaj, čo bude, nevedia.
Kto by to pomyslel, čo žarty nespravia!
Mysleli: chlieb sa je a reči sa
vravia.
Už hlásnik vytrúbil, vatra dohorená —
kdeže je už toľko tá naša Mariena?
Príde ona, príde ako srna
dáka:
„Chceli ste ma strašiť, spravili ste zraka.
Mysleli ste: dievky strašidiel sa boja —
šuhajko, tu je kríž, tu i čiapka
tvoja!
Myslel si: urobím smiešik s ňou aspoň raz,
a ja ťa poznala ako starý peniaz!“
Okolo kozuba ticho všetci sedia,
Mara sa
vyškiera, a tí nič nevedia.
Mariena vystrája žartíky všeljaké,
tí sedia zdumení ako stĺpy dáke.
Tí sedia zdumení ako tí
zakliati:
„Mariška, chráň nás Boh, aj tí všetci svatí!“
Okolo kozuba ak’ v podzemnom sklepe:
„Daj môj kríž i čiapku!“
von na okno trepe.
„Daj môj kríž i čiapku! Tys’ mi ich nedala!
Postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!
Čo bys’ popod nebo
samučkô lietala,
postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!
Čo bys’ ich hádzala von oknom tisíc ráz,
a ja ti ich nechcem, to si tak
psovi hádž!“
Okolo kozuba ak’ v podzemnom sklepe:
„Daj môj kríž i čiapku!“ už rok čo noc trepe.
„Daj môj kríž i
čiapku! Tys’ mi ich nedala —
postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!“
Po celej dedine všetko smútok nosí,
nadarmo o pomoc
dievka nebo prosí.
Po celej dedine smutné idú hlasy:
„Už spadla tá Mara z tej podivnej krásy.
Už je ti dievča het, čo bolo
ak’ ten kvet —
načo sú viac priadky pre smutné čeliadky!
Načo viac prekvitá tá hora zelená,
keď ona vyzerá sťa haluz
zlomená!
Načo ten potôčik po dedine beží,
keď ona nevstáva, ale vždy len leží!“
Rodina, priatelia spytujú sa
všade:
„Či dakto neslýchal o dákej porade?“
„Hen z druhej stolice už boli veštice,
černokňažník, mnísi aj pustovník
kýsi.
Nespomôžu kúzla, nespomôžu čary,
pôjdeme na štvrtú dedinu do fary.
Ten tak, ten zas inak prázdne rady povie,
azda nám
pán farár dač dobrého povie!“
Išli oni, išli, v utrápenej mysli,
pán farár dary vzal a hneď i radu dal.
Ej, dal im on radu,
odkiaľ náhla pomoc —
plač celá dedina! Mariška, dobrú noc!
A pri tom cmiteri čo sa tam nestáva:
umrlý na hrobe z polnoci
sedáva.
A pri tom cmiteri podivné príhody:
z polnoci pred vrátmi duch umrlý chodí.
A pri tom cmiteri neslýchané divy,
kto z divu
neskape tam, ten je šťastlivý!
Naprostred cmitera ľud modlí s’ dokola:
„Daj môj kríž i čiapku!“ ak volá, tak volá.
„Daj
môj kríž i čiapku! Tys’ mi ich nedala!
Postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!“
Dosť si sa načakal, môžeš ešte
málo,
dosť si sa navolal, môžeš ešte málo.
Zvony vyzváňali, hlboká noc tmavá,
pán farár Mariške požehnanie
dáva;
požehnanie dáva pri veľkej žalosti,
porúča ju Bohu a jeho milosti.
Naprostred cmitera ľud modlí s’ dokola:
„Daj môj
kríž i čiapku!“ ak volá, tak volá.
„Daj môj kríž i čiapku! Tys’ mi ich nedala!
Postav ich na miesto, skadiaľ si ich
vzala!“
Dosť si sa načakal, môžeš ešte málo,
dosť si sa navolal, môžeš ešte málo.
Voda, potok hučí, vietor pofukuje
—
Mara sa od svojich milých rozlučuje.
Narieka otec, mať, narieka sestra, brat,
aj ten starý otec plače ako chlapec.
„Či sme
ťa, Mariška, na to vychovali?
Či sme ťa v kolíske malú preklínali?
Či sa to na svete už muselo tak stať,
že ty v mladom veku
musíš takto kapať?“
Voda, potok hučí, vietor pofukuje,
Mara sa od svojich milých rozlučuje.
Nariekajú všetci, ak veľkí, tak
malí:
„Radšej by nás s tebou vedno pochovali!
Dosiaľ nám svietilo slniečko v brezine —
čo to potom bude na našej
dedine?
Svietieval nám mesiac, už nám nebude viac,
na svätého Vida, čo nebude nikdá!“
„Jaj, neplačte za mnou: tam na božom
súde,
keď ma Pán Boh vezme, veď mi dobre bude!
Tam na božom súde, ak v Boha dúfame,
veď sa my tam všetci zase raz
zvítame!“
Naprostred cmitera ľud plače dokola:
„Daj môj kríž i čiapku!“ ak volá, tak volá.
„Daj môj kríž i čiapku!
Tys’ mi ich nedala!
Postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!“
Veď mu ona dala, veď mu postavila:
skríkla — viac nedýchla a
dušu pustila…
V dedine na kopci, na tom vyšnom konci
zídu sa dievčatá, zídu sa paholci.
Koľko ráz sa zídu, na všeličo
prídu,
zo žartu do žiaľu, Maru spomínajú.
Spomínajú Maru pri pustom komíne:
„Nie priam bude dievky takej na doline.
Moc dolu
Liptovom tým vytečie vody,
kým sa taká dievka na doline zrodí.
Nie priam Liptov vidí takú pannu driečnu -
daj jej, milý Bože, kde
je, slávu večnú!“