Hľa, tu je ten chodník, nosila si po ňom
večierkami pre mňa bozky ku háju -
viacej ako ľuďom
verili sme stromom,
netušiac, že i tie už nás poznajú.
Potom si raz stŕpla, vášňou zahanbená
utekala domov tvoja plachá
cnosť,
ale na chodníku jak Lótova žena
nemohla si premôcť ženskú zvedavosť.
Videla si blčať mladé borovice,
čo sa zapálili
zrazu odo mňa -
potom už i tebe sčervenelo líce,
chcela si byť zrazu celkom rozumná,
ale na krok späť už nemala si sily,
lebo
ešte hriechu v tebe nebolo -
vtedy začal klíčiť, práve v onej chvíli,
no už nie viac pre nás. Bolo neskoro.