Odrazu Filemon pocítil, že rastie.
Najmä nohy od chodidiel nadol.
Ich prsty čoraz
štíhlejšie prenikali prsťou,
ako keď sa nahé deti chytia prstom za prst.
Začul podvečerný praskot svojich vlasov
a skôr ako ho
mohla oddeliť od úst
spenená, valiaca sa kôra dubu,
ešte nimi zvolal:
– Ako si to so mnou zrástla, Baucis, keď som teraz sám?
Ale Baucis už mala na ústach dlaň lipy.
Jej „Zbohom, miláčik!"
bolo už len nezmyselným šumom lístia.
A vtedy Filemona opustili ústa.