Pocta Ovídiovi – Ľubomír Feldek

Pocta Ovídiovi – Ľubomír Feldek

Odrazu Filemon pocítil, že rastie.
Najmä nohy od chodidiel nadol.
Ich prsty čoraz štíhlejšie prenikali prsťou,
ako keď sa nahé deti chytia prstom za prst.
Začul podvečerný praskot svojich vlasov
a skôr ako ho mohla oddeliť od úst
spenená, valiaca sa kôra dubu,
ešte nimi zvolal:

– Ako si to so mnou zrástla, Baucis, keď som teraz sám?

Ale Baucis už mala na ústach dlaň lipy.
Jej „Zbohom, miláčik!"
bolo už len nezmyselným šumom lístia.

A vtedy Filemona opustili ústa.