Môj nepokoj dňom nocou udiera o pobrežie,
som verný ovčiak, vďačný, že tvoje päty
líže,
a večný dobiedzavec, líškam sa, zúrim, hrozím,
hoci viem: nakoniec len smrť zhrabne tvoje ruže.
Niet bezpečia, aj sem to
hadie oko mieri,
smrť v lotosovom slnku, v nežne belasom mori,
v jazernom tichu dedín, v zamate horských snehov,
tieň diktátora sa tu
na každom kroku marí.
Buď brehom smädných pieskov pre vlny mojich bozkov,
nemeň sa na mimózu, otváraj sa, bud blízkou,
ľúbme sa
zas a znova pod jedovatým stromom,
smrti nechajme iba kosti zodraté láskou.