Dlaň otvorená pre samotu – Vladimír Reisel

Dlaň otvorená pre samotu – Vladimír Reisel

Človek schopný vidieť veci ktoré iný nevidí
Len pre svoje beľmo
Lebo sú viac viditeľné než pred svojím zrodením
Človek schopný prenášať ostrovy nad svoje úbohé vrásky
Prispôsobiť gejzír boku odvrátenej ženy
Prenášať more na diván a diván do oka krásavice
Skrášľuje obrazy faunou všetkých krajín
Zuby levíčat sa zúčastňujú na maľbe
Ktorá sa môže nazývať vzduchom
Cíti bolesť
Dojíma ho odlesk srdca ktoré sa rozomieľa
Zrkadlo podivnej zhody medzi telom a snom
Hľa hlasy ktoré ho rozplakávajú
Hľa tváre prekliatych ku ktorým sa neodvratne blíži
Ten pijan neočakávaných bleskov
Krásne je iba to čo možno počuť v prvom znení
Čo možno vidieť v skvelej nahote
V prasknutej lýre

Jeho oči opadávajú
Jeho oči sa vydávajú za korisťou na večné lovištia magiky
Na púšte plné strhujúcich kontrastov
Fantasmagórie splývajú s vlasom dravej milenky
A iskra ktorá vzniká z tohto nárazu
Tvorí to čo nazývajú šťastím
Tvorí obrovskú oslnivú hviezdu
Vhodnú na povýšenie jedinej chvíle k oblohám
Jej pery nezapadnú
Jej pery sa otvárajú za hluku zvonivej samoty
človek ktorý opustil konvenčné pobrežia
S agávami melanchólie
Aby sa stal zapaľovačom zmrznutých vecí
Spadnutých priamo z neba
Skamenených pred zrakom kostlivcov
Pred tvárou tých ktorých zánik je istý
Pod rukami unavených starcov
Ktorých krok hnije s chaluhami nevíťazných dôb
Vyriekli nad nimi osud krkavce
Sediace nad plameňmi temných kníh