Nostalgia – Rudolf Sloboda

Nostalgia – Rudolf Sloboda

Smutno mi je, myslím na smrť.
Ani víno nie je liekom proti smrti.
Keď som najveselší, mihne sa dušou
závan smrti: to ona pozrie
odkiaľsi z vetráku vo vieche,
bezcitná smrť, chudá starena.

Ale nie – smrť nie je strašná.
Je ako jeseň.
Živé usína, utícha, spí.
Po smrti sa iným budú snívať
naše sny.

Náš hlas každý deň niekomu
prejde mysľou – mnohí nám odpustia –
a naše deti budú nosiť naše gény,
budú krvácať tou istou krvou,
akú sme mali my,
budú kráčať krokmi, ktoré sme ich naučili,
budú jesť tými pohybmi ako my,
a ich myšlienky sa možno
nebudú v ničom líšiť
od otcových nostalgií.

Povie sa: vyššie veci...
ale je to len smrť.
Ostatné je všetko stále to isté.