So srdcom prázdnym
a s dušou otrhanou
vrátil som sa z prvých bludných ciest.
Za naším stolom
puknutým ako čerešňa
šľahnutá bleskom predčasnej jari
som už
nenašiel
priezračnú viditeľnosť sveta,
nezakrivený priestor zoraných polí,
modrý spev škovránka
ani svoj nárok dedičný
na podiel drsnej lásky.
Klopanie konských kopýt,
škrípanie vysušených vozov,
unavený rytmus sečkárne s jedným nožom,
spenené žblnkotanie večerných pôdojov –
tá chaotická hudba
nášho dvora
zatíchla ako unavená struna,
ako kosa
zlomená na kameni,
ako smiech,
ktorý sa rozbil
o práve narodenú bolesť.
Na brány železné,
na zhrdzavený pluh
a
medzi špice mŕtvych kolies,
šteblíky rebrináka
zasiali jarné dažde
pochybné semä:
zúrodnili pusté kúty
jalovým
hlúbím bujných burín,
čo sa už na začiatku leta
dotkli striech
a zaclonili hviezdam
trasľavý pohlad
do mojich očí.