Ty moja nádej, ty strom čerešňový,
raz v zimnom spánku, raz zas v rozkvete
si tajomstvom, čo nikto
nevysloví
a ktoré nikdy, nikdy nezviete.
Do mystéria žitia ponorená,
zvučiaca v krvi, v duši žiariaca,
vrazená do tmy temer
po kolená,
s bolestnou tvárou v svetle mesiaca.
Vždy dvíha pohár plný sĺz a vína,
storakej farby, tisíc príchutí,
ruka,
čo celý svet dnes obopína
a plným dúškom piť nás prinúti.
Pijem ťa, nádej, pijem vysilene,
dravo ťa žiada vnútro horúce,
ranený orol, vtáča poplašené,
pre veci dávne, chvíle budúce.