To bola jar ako málokedy.
Vo vŕbach ešte stále kvitla smrť.
Jej prázdne oči hľadeli za nami,
ako
sme išli hrbatým vrchom,
cez visuté mosty hmly,
osamotení v svojej bolesti,
ubolení vo svojej samote,
jeden za druhým,
jeden
za druhým.
Schádzali sme sa ako kostlivci
páchnúci hlinenou vôňou hrobu,
zlomení ako trstina,
vädnúci ako kvet.
Akási
triaška išla márnicou:
to krčilo sa torzo našich tiel.
Ó, rota,
túlavé dievča môjho dávna,
som tvojím stokrát smutným
milencom.
Keď ideš mestom, si mi záhadná,
keď ležíš v poli,
si kvet boľavý.
Prechádzam stále, hľa, v tvojom tieni
tisnem sa stále ku tvojim prsiam,
pijem ťa
ako neznáme víno pohrebných hostín
s tou najjasnejšou príchuťou smrti,
ktorá
nás toľko zblížila
prorockým dychom.
Ale čo je smrť oproti našej láske?
Márne tu krúžia vtáci záhrobia,
dymí tu iba
popol z hniezd,
cvakajú krídla ako závery,
a to je všetko.
A predsa ešte čosi:
Napravo priepasť,
naľavo les,
pred
nami oheň,
za nami hrob
a uprostred sme my
so všetkou láskou,
so všetkým utrpením,
ranení granátom poézie.
My,
krvavá zem.
Poľná pošta: 53230 M