Keď sa vlak lúči so stanicou,
ťažko a prerývane dýcha.
V prsiach ho tlačí
horúci výkrik
rozlúčkového ticha.
Stanica smutne skúma
svoju chôdzu nedokonalú.
A nárazníky zrazu zatlieskajú,
svet pohne sa
a
dá sa do cvalu –
vo chvíli, keď sa stanica
tak pokorne a milujúco díva
spod čipiek škridlice
vlhkými očami muškátov
a
krígľov piva,
priam vtedy, keď je chvíľa povedať si všetko
jediným slovom
a zbaviť prsia zadúšavej trýzne.
Ale svet
beží ako buldog
a v zuboch odnáša tú chvíľu
až tam,
kde celkom, nenávratne mizne