Vždy keď si spomeniem na krásneho človeka
môj dedo, ktorý by popravde
mal mať
v rukách pozlátené husle,
vtedy práve
štvornožky vstáva z mŕtvych.
Vidím ho ako sa pri robote
starecky
oboma rukami
ešte
podopiera o zem
a napokon, oprašujúc si kolená,
akoby sa práve bol vyspal
v chládku pod orechom,
vstáva.
Ako ho
obliekame do spomienok,
nad jeho zmŕtvychvstaním
hudú včeličky.
Nie je to divné,
ako sa mŕtvi vracajú do svojej budúcnosti
a ako nadvihujúc zem,
hľadajú, komu by oznámili
svoje tajomstvá?
A mlčia,
stále pritom mlčia...