Tá ktorú nikdy nestretnem už ktorá sedela tam v čiernych šatách a svietili jej vypnuté prsia – vône dyne práve rozkrojenej – nepodíde ku mne a ja nepôjdem jej naproti po zimnej ceste ani nepôjdem jej naproti pod biele stromy zjari a ani v tej najčernejšej noci nespomeniem si už na ňu lebo nemám spomienky a ani by som nechcel mať spomienky pretože raz dávno ktosi oslovil ma a riekol mi: ani tvoja nebude tak ako nebola ani moja a nechal ma tam stáť tam uprostred cesty nad ktorou noc a svitanie poslednýkrát objali sa vedno rútiac sa do prázdna