Siedma noc – Anikó Mikolová

Siedma noc – Anikó Mikolová

V siedmu noc osamenia
keď ticho je už
ostrejšie než nôž
keď mesačný svit
primŕza k stenám
a nemé tiene
stavajú sa mi do cesty
keď veľké biele kamene
majú tvar ľudskej tváre
keď krík vystiera ku mne
pomedzi tyčky plota
kostenú ruku
a pazúry tŕňov
driapu mi šaty

v siedmu moc osamenia
už ani len môj dávny domov nemá strechu