Prišiel som domov – paráda!
Z izby sa stala záhrada.
Nad stola môjho obrusom
ruže! –
až očarený som.
Už ako slnko v zenite
všetky sú plne rozvité.
Krvavé, temné, nachové,
tu zasa žlté,
čajové.
Dotýkam sa ich prstami,
ktorú však dotknúť ústami?
Preberať si tu ťažko mi,
tak ako medzi ženami.
Ktorá ti
má byť jediná,
bruneta, čierna, blondína?
Namôžeš, ak máš živúhruď,
nič z nádher sveta zavrhnúť.
Ach, s rozkošou sa
bozkáva
aj nežná, aj tá pichľavá!
Tu odrazu, sťa ukrytá,
či naposledy rozvitá,
prostred tých ruží ako v sne
biela sa
zdvihla slávnostne.
Nevidel som ju doteraz?
Nevidel – všetko má svoj čas.
Skúškami láska prechádza,
kým sa tá pravá
nachádza.
Ruže nad svojím obrusom
voniam, no bielu bozkal som.
Ranený v mnohej ľúbosti,
vyznal som lásku
belosti.
Z knihy Moje najmilšie, Vydavateľ: Slovenský spisovateľ 1971