Na samom kraji chotára
pristavil medveď komára.
„Krvou sa živíš – povedz,
bratku,
ktorý tvor ju má takú sladkú?“
„Kto? Človek, milý valibuk!
Ak toto nevieš, tak si drúk!“
A stratil sa mu vo
vzduchu,
pri uchu pišťal juchuchú!
Premýšľal medveď do večera.
„Hm, človek. To je nové zviera.
Kadiaľkoľvek som teda
šiel,
nič takého som nenašiel.
Potúlam sa ja sem i tam
a po ceste sa popýtam.“
Tak ide, ide, chlapca stretne.
„Nie si ty
človek, prosím pekne?“
„Nie. Ja len budem človekom.“
„A takto nevieš o niekom?“
„Kto chce nájsť, nech si
pohľadá!“
„Toto je teda záhada...“
Ide medveď a starca stretne.
„Nie si ty človek, prosím pekne?“
„Nie, ja som len bol
človekom.“
„A takto nevieš o niekom?“
„Hľadaj si, hľadaj, len sa tráp.
Sám ti to povie, kto je chlap!“
Dudre si
medveď: „To je spolok!“