Láska je strašne bohatá,
láska tá všetko sľúbi.
No ten, čo ľúbil, sklamal sa a
ten, čo sklamal ľúbi.
Prach dlhých, smutných letných dní
na staré lístie padá.
Poznala príliš neskoro,
ako ho mala
rada.
Tak každoročne v jeseni,
svetlá sa tratia z duše.
A človek koník túlavý,
od srdca k srdcu kluše.
A pre každé
chce zomrieť,
žiť nechce pre nijaké,
chcel by mať jedno pre seba,
jemu to jedno aké.
Možnože iba obrázok a
možno tôňu
iba.
No pred cieľom sa zastaví:
komu zas srdce chýba?
Zo všetkých mojich obrázkov
mámivých, ošiaľ stúpa
bola to
láska?
Sklamanie?
Aj láska bola hlúpa.
Veď chcela všetko naraz mať
a všetko naraz stráca.