Božský

Jasnozrivá...

Celý čas som samé ucho, a on ani tón.
V mlčaní by vyhral maratón.

Preavdaže. Veď mlčí o mne, že som božská.
Uverím mu, ak ma pri tom bozká.
Ale rýchlo! Dám mu limit po roh ulice.
Neviem, prečo v predohre ráta dlaždice.

Bozkaj, bozkaj...!
Alebo to aspoň skús!
Myslíš, že mi ústa
stráži Cerebus?

Dobre, pridám kúsok. Máš čas po kino.
Naznač, že ma ľúbiš, aspoň pokynom!

Ešte po park pridám. Raz a navždy dosť.
Bozkaj. Nebúraj si ku mne most!

Toľko váhať! Už mám z neho vrásky.
Možno by mi vyznal lásku na otázky.
Ale to by bolo iba na dvojku.
Miniem naňho všetku vývojku.
Jednotkár to musí plynule a sám.

Mlčí ako minule.
Celá z toho - jasám...

Pozerám sa na hodinky:
už z nich sama tikám.
Koniec. Viac s ním nepôjdem.
Nikdy. Nikde. Nikam.

Dať mu brko do ruky, nech sa zverí básňam.
Možnože by básnil: "Ó, si krásna!"

Možnože by básnil:
"Ó, si božská!"
Uverím mu,
ak ma nepobozká
ani pri rozlúčke.
Vykričia ho
umlčané bozky.
Miluje ma! Do zbláznenia!
Ó, môj božský!