Veľkomestá pod hladinou

Veľkomestá pod hladinou

Veľkomestá pod hladinou - je to snáď len sen, túžba, vízia, science fiction ...? Pre človeka? ÁNO. Pre živočíšnu ríšu? NIE. Už dávno pred existenciou človeka boli vybudované veľkomestá živými bytosťami a to pod vodnou hladinou. A kto ich budoval keď človek, tvor s vyššou inteligenciou ešte neexistoval? Bola to skupina mnohobunkových bytostí triedy mechúrnikov. Medzi mechúrniky zaraďujeme medúzy, sasanky a našich staviteľov veľkomiest - koraly. Koral je 3 - 5 mm polyp, ktorý sa združuje do kolónií a vytvára koralový útes. Takýto útes tvoria milióny jedincov - polypov.

Na Zemi sa nachádzali koralové útesy už pred 450 miliónmi rokov. Asi pred 135 mil. rokov mala svoje zastúpenie väčšina dnes známych čeľadí koralov. Najväčší vplyv na formovanie dnešných útesov mali zmeny za posledných 120 tisíc rokov. Koralové útesy dnes patria medzi najstaršie a najpestrejšie komunity živých organizmov na Zemi. Veľa dnešných útesov je starých 5 - 10 tisíc rokov a väčšina z nich rastie na pôvodných niekoľko miliónov rokov starých útesoch. Vráťme sa však k nášmu malému drobčekovi - koralovému polypovi.

Koralový polyp má jednoduchú telovú štruktúru vázovitého tvaru. Nemá mozog a väčšinu tela tvorí žalúdok. Jediný otvor na hornej časti tela je určený na prijímanie aj vylučovanie. Obklopuje ho koruna chápadielok, ktoré sú veľmi účinnou zbraňou na lovenie koristi a zároveň na obranu polypa. Chápadielka sú vybavené pŕhlivými bunkami schopnými vystreliť obrovskou rýchlosťou mikroskopické harpúny (vlákna), často s veľmi malými ostňami. Tieto bunky sú aktivované už pri jemnom dotyku alebo podráždení. Vlákna obsahujú silný toxín, ktorý korisť omráči alebo usmrtí. Polyp si potom znehybnenú korisť vsunie chápadielkami do úst. Kľudne môžeme vyhlásiť, že polyp je mäsožravec. Jeho korisťou sú malé živočíchy vznášajúce sa vo vode - zooplanktón. Niektoré druhy polypov sú schopné omráčiť aj malé rybky (neviem však či je to len v sebaobrane alebo ich aj zožerú). Toxín je dosť silný a má vplyv aj na pokožku človeka. Síce ho neochromí avšak spôsobuje nepríjemné pálenie sprevádzané vyrážkami, ktoré môžu mokvať. Stačí jeden nepozorný dotyk. Mám to vyskúšané na vlastnej koži. Odvtedy si dávam oveľa väčší pozor.

Mnoho druhov koralových polypov žije v symbióze s malou rastlinkou - riasou zooxanthela, ktorá sa usadila v tkanivách polypa. Polyp využíva kyslík uvoľňovaný riasami a riasa tu na oplátku nachádza pravidelný prísun živín a dobre chránený životný priestor. Tieto koraly aj rýchlejšie rastú. Má to však aj svoje nevýhody. Riasy neznášajú chlad a tmu. Sú závislé, tak ako väčšina rastlín, na slnečnom svetle. Preto tieto koraly nájdeme len v teplejších a slnečných moriach. Zooxanthelu využíva väčšina tzv. staviteľov útesu. A teraz sme sa už dostali k tým našim staviteľom.

Koralový polyp svoju korisť neloví aktívnym prenasledovaním. Je to domácky typ, ktorý sa usadí a už neopustí svoje miesto. Vonkajšia strana polypa obsahuje bunky produkujúce uhličitan vápenatý. Ten vytvára okolo polypa vápenatú kostru, z ktorej vystrkuje iba chápadielka. V čase nebezpečia sa do nej celý schová. Ako polyp starne, začína sa deliť. Výsledkom toho sa z jedného koralu postupom času stáva koralový trs. Okrem toho, že sa delí tak ich schránka neustále rastie. Napriek tomu polyp zostáva stále malinký, preto je nútený sa s rastom schránky presúvať stále vyššie od pôvodného základu. Trsy sa rozrastajú a začnú sa prekrývať jeden cez druhý. A tak vznikajú obrovské kolónie tvoriace útes. Ak polypy na trse vyhynú, zostáva vápenatá schránka a na nej sa usadia nové larvy polypov. Vzniknú nové trsy a nové kolónie. Živá je vždy len vrchná vrstva útesu, kde sa nachádzajú jednotlivé polypy. Týmto spôsobom vznikli všetky koralové útesy na svete. Toto všetko sa však odohráva veľmi, naozaj veľmi pomaly. Taký trs narastie za rok priemerne o 0,5 - 3 cm. Za veľmi dobrých podmienok to môže byť aj viac. Rast koralov silne závisí od jednotlivého druhu a vplyvu prostredia v akom sa nachádzajú. Napr. taký vetevník môže vyrásť až o 10 cm. Výnimočne bol zaznamenaný aj nárast útesu až o 40 cm. Takéto prípady sú však bohužiaľ naozaj výnimočné a len potvrdzujú pravidlo pomalého rastu.

Existujú aj koraly, ktoré sú bez pevného spojenia s okolitým útesom a ležia len tak voľne na ňom. Takisto existujú koraly, ktoré sa nepodieľajú na stavbe útesu, avšak sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Nádherný príkladom sú tzv. mäkké koraly. Vytvárajú na útesoch husté porasty vznešene sa vlniace v prúdoch. Nemajú vápenatý skelet, ale kožovitý povrch. Väčšinu ich objemu tvorí želatínová masa. Tak ako tvrdé koraly aj ich chráni silný toxín. U polypov tu existuje niečo ako deľba práce. Jednu skupinu tvoria lovci potravy, druhá skupina neustále pumpuje čerstvú vodu, aby udržala stály tvar tela, ďalšie skupiny zabezpečujú dýchanie, látkovú výmenu, rozmnožovanie a majú dokonca aj svojich špecialistov na produkciu jedovatého sekrétu (niečo ako ministerstvo obrany). Podaktoré kolónie merajú len niekoľko desiatok centimetrov, iné niekoľko desiatok metrov. Mäkké koraly majú ešte jednu schopnosť, ktorú tvrdý koral nemá. V noci, počas lovu dokážu až trojnásobne zväčšiť svoju dĺžku. Tak zaberú väčší priestor a nalovia viacej potravy.
Čo sa týka farebnej odlišnosti koralov, tak tá je závislá od rodovej príslušnosti a od rias, s ktorými žijú v symbióze.

Ich telá sa zafarbujú od žltej, cez zelenú, modrú, fialovú až po hnedú. Farebná pestrosť však pretrváva len za života organizmu a po jeho odumretí zostáva len biela vápenatá schránka. Odtiaľ pochádza aj výraz "bielenie koralov", čo predstavuje ich vymieranie. Na bielenie útesov a vymieranie jednotlivých polypov má veľký vplyv životné prostredie. Problém môžu spôsobiť náhle výkyvy alebo netypické teploty. V zime by teplota vody nemala dlhodobo klesnúť pod 18°C a v lete stúpnuť nad 33°C. Samozrejme aj tu sa nájdu výnimky. Koraly, ktoré nie sú v spojení zo zooxanthelou dokážu prežiť aj v chladnejších vodách, čo však nepriaznivo ovplyvňuje ich rast. Ďalší problém môže spôsobiť salanita vody, čiže koncentrácia rozpustených solí vo vode. Priemerná salanita svetových oceánov je 35‰ (promile). K spomaleniu rastu dochádza vo vodách s obsahom solí pod 30‰ a nad 40‰. Tieto hodnoty platia najmä pre hlavných staviteľov útesov. Výnimkou sú koraly, ktoré dokážu prežiť vo vodách so salanitou 50‰.

Salanitu vody ovplyvňuje hlavne množstvo zrážok, ústia riek, vyparovanie a povrchové prúdy. Ďalším rozhodujúcim vplyvom na prežitie koralu je slnečné svetlo. Potrebuje ho na prežitie hlavne riasa, no koral, ktorý žije v symbióze s touto riasou po jej zahynutí vymiera tiež. Možno si teraz poviete, že závisí len od slnka koľko bude svietiť, nie je to však pravda. Morská voda pôsobí ako filter a absorbér slnečných lúčov. Preto má veľký vplyv na ich preniknutie priehľadnosť vody. V teplých a hlavne čistých vodách nájdeme koralové spoločenstvá do hĺbok 40 m. Pri pobrežiach so zakalenou vodou je ich rast obmedzený do 15 - 20 m. Rast a hynutie koralov ovplyvňujú aj usadeniny - sedimentácia. Ak koral zaplaví veľké množstvo usadenín tak sa k nemu nedostane žiadne slnečné svetlo, kyslík ani potrava a zahynie. Preto sa aj larvy polypov usádzajú radšej na zvislých stenách ako na vodorovných plochách. Koraly však nie sú úplne bezbranné proti zanášaniu. Okrem toho, že sa chránia vápenatými schránkami, po ktorých sa veľká časť usadenín skĺzne a toho, že uprednostňujú zvislé miesta, tak sa dokážu ešte chrániť aj vylučovaním hlienu okolo seba a ten ich tiež čiastočne ochráni. Bohužiaľ aj ľudský faktor prispieva svojim podielom na sedimentácii, hlavne v pobrežných pásmach. Klčovanie lesov a porastov spôsobuje eróziu pôdy.

Tá je splavovaná dažďami do mora, kde sa usádza. A ešte je tu jedna vec. Tam, kde sú silné prúdy usadeniny nemajú veľkú šancu. Avšak anorganické častice, ktoré tieto prúdy so sebou unášajú dokážu útesy obrusovať. Ďalším zabijakom koralov môže byť striedanie prílivu a odlivu, prípadne silné vlnobitie. Na tomto sa však človek našťastie nepodieľa. Tieto dva faktory ohrozujú najmä koraly na vrcholoch útesu, no stým sa príroda určite dokáže vysporiadať. Nakoniec nesmieme zabudnúť na biologické ohrozenie tzv. bioeróziu. Na nej sa podieľa veľká skupina organizmov, napr.: baktérie, riasy, huby, červy, mäkkýše, ostnokožce, ryby a pod. Spôsobujú ako mechanické tak aj chemické narúšanie koralového spoločenstva. Tieto organizmy sa živia koralovým tkanivom. Snažia sa len prežiť. S týmto faktorom sa dokáže príroda vyrovnať, pokiaľ bioerózia neprekročí únosnú hranicu. Veľa živočíchov sa do útesu zavrtáva a svojimi chodbičkami narušujú pevnosť vápenatého skeletu, čo spôsobuje mechanické narúšanie (napr. mäkkýše). Mnohé z nich si pri tom dopomáhajú aj rozleptávaním vápniku kyselinou, čo zase spôsobuje chemické narúšanie (napr. zéva). Ostnokožce svojím spôsobom prijímania potravy vrchnú časť nárastu zoškrabujú a ryby zase koraly oštipujú (napr. papagájova ryba). Veľmi silným a ničivým nepriateľom je jeden druh hviezdice - Tŕňová koruna. Kadiaľ prejde, tam zostáva len skelet koralu. Rozmnožuje sa veľmi rýchlo a veľmi rýchlo aj ničí útes. Jedna Tŕňová koruna skonzumuje každý rok viac ako 5 m2 koralu. Jej premnoženie preto môže spôsobiť katastrofálne následky. V súčasnosti ohrozuje aj Veľký beriérový útes pri Austrálskom pobreží. Hlavným ohrozením útesu však stále zostáva človek. Spomeniem len zopár faktorov: turizmus, výstavba hotelov, nových letovísk, prístavov, využívanie koralového vápenca k budovaniu ciest a domov, zber koralov ako suvenírov, používanie dynamitu a vlečných sieti k nekontrolovateľnému rybolovu, znečistenie vôd poľnohospodárskymi pesticídmi, hnojivami, odpadom, ropné katastrofy a mnoho ďalšieho. S týmto sa už príroda vysporiadať tak jednoducho nedokáže, ak to vôbec niekedy zvládne. Útesy sú krehké, ľahko zničiteľné a obnovujú sa po mnoho rokov.

Koralové útesy nájdeme vo všetkých tropických a subtropických oblastiach Tichého, Indického a Atlantického oceánu. Rozdeľujú sa do štyroch hlavných skupín na lemové útesy - tie sa tiahnú pozdĺž pobrežia (pekným príkladom je Sinajský polostrov), bariérové útesy - tie sa tiahnú tiež pozdĺž pobrežia ale sú od neho oddelené lagúnou (Austrálsky Veľký bariérový útes), koralové ostrovy - ide o útes uprostred otvoreného mora, ktorý vystúpil nad hladinu, a nakoniec sú tu koralové atoly - predstavte si potopenú sopku, v ktorej zo zatopeného kráteru vznikla lagúna obklopená koralovým útesom.

Koralové útesy pokrývajú asi 0,1% povrchu Zeme. Sú to tisíce a tisíce kilometrov štvorcových. Aké množstvo polypov musí neustále pracovať na stavbe týchto veľkomiest, aby prežili!? Koraly rastú veľmi pomaly, aké potom musia byť staré tie najspodnejšie časti súčasných útesov. Útesy sú domovom obrovského množstva živočíchov rozličných druhov. Predpokladá sa, že väčšina z nich nebola ešte ani objavená, pretože žijú hlboko v štrbinách. Úlohou útesu nieje len poskytnúť ubytovanie, ale predovšetkým úkryt.

Vytvára tak rovnováhu medzi predátorom a korisťou. Tak isto sú veľmi dôležité pre ľudí. Podaktorí ľudia nemajú inú možnosť získavania potravy ako na útesoch. Bohužiaľ práve my ľudia sme sa stali ich najväčšou hrozbou.
Na záver spomeniem ešte zopár čísiel z toho najzaujímavejšieho miesta. Najväčšie sústredenie koralov predstavuje Veľký bariérový útes na severovýchodnom pobreží Austrálie. Je najväčšou stavbou na Zemi vytvorenou živými bytosťami a možno ho vidieť aj z kozmu. Je dlhý okolo 2300 km, a široký 1,5 - 2 km. Jeho rozloha je viac ako 200 km2. Vzdialenosť od pobrežia na severe je 30 - 40 km a na juhu 200 km. V celom pásme je len 20 prieplavov pre väčšie lode. Počas prílivu je útes ponorený len zopár centimetrov pod hladinou a počas odlivu vyčnieva 0,5 - 1 m nad hladinou. Na útese sa nachádza viac ako 400 druhov koralov, ktoré žijú až do hĺbky 37 m. Žije tu 1500 druhov rýb, 4000 druhov mäkkýšov, veľa druhov húb, sasaniek, krabov a ešte mnoho ďalších živočíchov.

To by tak bolo všetko. Dúfam, že si z tohto článku vezmete niečo k srdcu a trošku prispejete na ochranu týchto morských veľkomiest. Neviete ako? Skúste začať s tým, že si nebudete kupovať suveníry vyrobené z mŕtvych schránok. Je totiž viac než pravdepodobné, že pred tým ako sa dostali do rúk výrobcov suvenírov tak žili. Ak si takýto suvenír nikto nekúpi, nebudú musieť vyrobiť ďalšie a zabiť pri tom ďalších živočíchov. Veľmi dobrým príkladom sú Egypťania. Oni pochopili aké bohatstvo majú a aká dôležitá je jeho ochrana. Na ich pultoch takéto suveníry nenájdete a na turistov dohliadajú, aby si takýto suvenír nezaobstarali sami.