Je to štíhly zobákorožec menšieho vzrastu (dĺžka do 50 cm) s typickým úzkym zobákom zahnutým nadol. Približne rovnako vyzerajú ostatné druhy tokov, v subsaharskej Afrike ich je známych celkom 14 druhov (až 20 podľa novej systematiky). Odlišujú sa najmä sfarbením, areálmi rozšírenia a rôznou preferenciou biotopov. Viac-menej podobná je u všetkých druhov potravná ekológia a hniezdenie. Toko žltozobý je rozšírený vo východnej Afrike, najviac v Keni. Na sever sa vyskytuje po Etiópiu a Somálsko, južne zasahuje do severnej Tanzánie. Obýva prevažne suché akáciové savany, v južnej Keni býva veľmi hojný v oblastiach s hustým výskytom baobabov. Od iných druhov ho možno ľahko odlíšiť nápadne žltým zobákom.
Jediný výrazne podobný druh so žltým zobákom – toko červenolíci (Tockus leucomelas) žije v Namíbii a na rozdiel od toka žltozobého je
svetlejší a má červeno sfarbenú lysinu na hlave. V potrave týchto vtákov dominuje hmyz a rôzne iné bezstavovce, ktoré vyhrabávajú z pôdy.
Občas sa živia plodmi, napr. aj bobuľami myrhovníkov (rod Commiphora), semenami alebo vtáčími vajcami. Môžu žiť jednotlivo, často ale v
pároch alebo rodinných skupinách, zriedka vo väčšom počte. K prirodzeným nepriateľom savanových tokov patria najmä orly. V hniezdnom
období ako je už v prípade zobákorožcov dobre známe, samica sa uzavrie nanoseným blatom v hniezdnej dutine a samec jej cez malý otvor (úzku
štrbinu) nosí potravu. Znáška obsahuje obvykle 2-3 vajcia. Niektoré skúsené páry často zahniezdia viackrát počas sezóny. Toko je veľmi
zvedavý a nie príliš plachý vták, s obľubou navštevuje turistické kempy. Jedná sa o pomerne hojný druh v prírode, v chovoch zoologických
záhrad je zriedkavý. V súčasnosti (apríl 2012) je zastúpený v siedmych európskych zoo. Po prvýkrát odchovali mláďatá tohto druhu v
japonskej zoo Kitakyushu roku 1984. Dnes patrí k najúspešnejším chovateľom Zoo Praha, odkiaľ pochádzajú vtáky z nášho chovu. Druh chováme
od roku 2011.