Zóny pre každého študenta

Tráviaca sústava (Systema digestorium)

Tráviaca sústava (Systema digestorium)

Ľudský organizmus potrebuje stavebné látky a energiu na rast a obnovu vlastnej hmoty. Tieto látky prijíma prostredníctvom tráviacej sústavy. Tráviaca sústava spolu so sústavou obehovou, dýchacou a vylučovacou zabezpečujú látkovú premenu. Hlavnou funkciou tráviacej sústavy je prijímanie potravy, jej mechanické spracovanie, chemický rozklad živín (tuky, cukry, bielkoviny) a prevedenie týchto látok vzniknutých rozkladom spolu s vodou, minerálnymi látkami a vitamínmi do krvi alebo lymfy.

Pri mechanickom spracúvaní sa potrava rozomieľa v horných oddieloch tráviacej sústavy na menšie časti, navlhčuje sa a mení na kašovitú hmotu.

Pri chemickom spracúvaní sa potrava chemicky štiepi do takej podoby, aby sa mohli štiepne produkty resorbovať v tráviacej sústave a prejsť do telových tekutín.

Spracovanie prijatej potravy prebieha v troch za sebou nasledujúcich dejoch:

1. Trávenie.

Je chemické štiepenie (hydrolýza) zložitých vysokomolekulových látok obsiahnutých v potrave (bielkoviny, tuky, cukry) na látky jednoduché, nízkomolekulové. Prebieha v rôznych častiach tráviacej sústavy za účasti enzýmov a vody.

  1. Na trávenie nadväzuje vstrebávanie (resorpcia), pri ktorom produkty trávenia, vitamíny, minerálne látky a voda, prechádzajú sliznicou tráviacej sústavy a vstupujú do
  2. Nestráviteľné, nestrávené zložky potravy a odpadové látky sú odstraňované z tráviacej sústavy.

Tráviaca sústava má trubicovitý vzhľad, pričom jej stena (obr. 1) má v celom svojom priebehu, okrem ústnej dutiny a hltanu, jednotnú stavbu. Tvoria ju vrstvy: sliznica, podslizničné väzivo, svalová vrstva a vonkajší obal, ktoré sú v jednotlivých častiach tráviacej rúry špecificky upravené.

Prvú vrstvu tvorí sliznica (tunica mucosa), ktorá vystiela vnútorný povrch tráviacej rúry. Môže mať charakter hladký (napr. v ústnej dutine) alebo zložený do rias (žalúdok a hrubé črevo). V úseku tenkého čreva vybieha do klkov (villi). Sliznica tráviacich orgánov je až po žalúdok pokrytá viacvrstvovým dlaždicovým epitelom, ostatná časť je tvorená sliznicou s valcovitým

epitelom. Druhú vrstvu tvorí podslizničné väzivo (tela submucosa), pripevňujúce sliznicu k svalovine. Sú v nej nahromadené uzlíky miazgového tkaniva.

Svalovina (tunica muscularis) je najhrubšou treťou vrstvou steny tráviacej rúry. Svalovina je tvorená z hladkého svalstva, vynímajúc hltan, časť pažeráka a ústie hrubého čreva.

Štvrtú vrstvu tvorí väzivový obal (tunica adventicia) a niekedy aj tenká serózna blana (tunica serosa) obaľujúca tráviace orgány.

Časti tráviacej sústavy

Tráviacu sústavu človeka tvoria orgány tráviacej rúry a pomocné žľazy (do nej ústiace veľké a malé žľazy). Tráviacu rúru tvorí: ústna dutina, hltan, pažerák, žalúdok, tenké črevo a hrubé črevo (obr. 2). Malé tráviace žľazy sú uložené v stene tráviacej rúry. Veľké tráviace žľazy sú samostatnými orgánmi, ktoré vylučujú tráviace šťavy priamo do tráviacej rúry prostredníctvom vývodov. Patria sem tri páry slinných žliaz, pečeň a podžalúdková žľaza. Produktmi drobných žliaz nachádzajúcich sa v stene orgánov tráviacej sústavy a veľkých žliaz uložených mimo tráviacich orgánov sú tráviace šťavy.

Tráviace šťavy obsahujú účinné látky enzýmy (fermenty). Pôsobenie enzýmov je podmienené mechanickým rozdrobením potravy a následným zriedením vodou.

Ústna dutina (cavum oris)

Ústna dutina (obr. 3) sa skladá z ústnej predsiene (vestibulum oris) podkovovitého tvaru a vlastnej ústnej dutiny (cavum oris proprium). Vlastná ústna dutina sa nachádza smerom od zubov k hltanovej úžine, pričom jazyk je zdola pripojený svalmi k sánke a k spodine ústnej dutiny. Zo spodiny ústnej sa k spodnej ploche jazyka pripája tenká slizničná riasa uzdička (frenulum linguae), ktorej podkladom je sval.

Kostený podklad tvoria podnebné výbežky čeľustných a podnebných kostí. Kostený strop ústnej dutiny tvorí tvrdé podnebie (palatum durum). Je mierne klenuté. Ak sa klenutie zbieha do ostrej hrany nazýva sa gotické podnebie. Vyskytuje sa pri niektorých odchýlkach v počte chromozómov napr. pri Downovom syndróme. Na kosť nasadá hrubá sliznica, ktorá tvorí

pokračovanie ďasien. Sliznica pokrývajúca tvrdé podnebie vybieha vzadu v mäkké podnebie (palatum molle). Mäkké podnebie vytvára podnebnú oponu (velum palatinum), ktorá pri prehĺtaní oddeľuje nosovú časť nosohltanu od ústnej časti. Pri dýchaní mäkké podnebie visí a dotýka sa koreňa jazyka. Podkladom je väzivová blana a podnebné svaly, ktorých činnosťou sa podnebie dvíha a vytvára podnebnohlatnový uzáver. Má voľný zadný okraj, ktorý vybieha do pohyblivého čapíka (uvuly). Od čapíka zostupujú po stranách dve slizničné riasy, medzi ktorými je v prehĺbenine uložená párová podnebná mandľa (tonsilla palatina). Mandle obsahujú miazgové tkanivo, ktorého funkcia je ochrana pred infekciou. V ich rozbrázdenom povrchu sa udržujú epitelové bunky, lymfocyty, leukocyty a baktérie. Pri zmnožení baktérií sa mandle zduria a pri prehĺtaní bolia. Po puberte sa lymfatické tkanivo redukuje a mandle sa zmenšujú.

Zadný okraj podnebia, podnebné oblúky a koreň jazyka ohraničujú hltanovú štrbinu (isthmus faucium), za ktorou sa nachádza hltan. Tvrdé a mäkké podnebie oddeľuje ústnu dutinu od nosovej.

Ústna dutina je pokrytá sliznicou s početnými žliazkami. Vonkajšie steny predsiene i vlastnej ústnej dutiny tvoria pery (labia) a líca (buccae), ktorých podkladom sú priečne pruhované svaly (mimické a žuvacie). Sliznica predsiene ústnej dutiny prechádza aj na okraj perí, kde cez ňu presvitajú krvné cievy, čo spôsobuje červeň pier.

V ústnej dutine sa začína trávenie, je sídlom chuťového analyzátora a zúčastňuje sa na tvorbe reči.

Ústne žľazy (glandulae oris)

Do ústnej dutiny ústia vývody troch párov veľkých slinných žliaz (obr. 4) umiestených mimo ústnej dutiny, s ktorou sú spojené vývodmi. Príušná žľaza (glandula parotis) vyúsťuje vo výške druhej hornej stoličky, pod sánkou sa nachádza podsánková žľaza (glandula submandibularis), a tretia podjazyková žľaza (glandula sublingualis), vyúsťuje pod jazykom po stranách a pod hrotom jazyka. Malé ústne žľazy sú rozptýlené v sliznici, podslizničnom väzive líc a

podnebia predsiene ústnej dutiny. Veľké aj malé ústne žľazy produkujú do ústnej dutiny viskóznu tekutinu, sliny (saliva). Denne sa vytvorí 0,5 − 2 l slín.

Sliny sú zložené prevažne z vody (99 %). Okrem vody sú tvorené organickými (0,7 %) a anorganickými látkami (0,3 %). Z organických látok je to predovšetkým mucín (hlienovitá bielkovina), ktorý ovplyvňuje viskozitu, lepivosť a hustotu slín. Tvorí sa najmä v podčeľustnej a podjazykovej žľaze a vďaka nemu môže prežutá potrava prejsť cez pažerák bez toho, aby ho poškodila. Ďalšou zložkou slín je enzým ptyalín (zmes amyláz) tvoriaci sa najmä v príušnej žľaze, ktorý štiepi škroby (zložené cukry) na jednoduché cukry. Anorganické látky (vápenaté, sodné, draselné a fosforečné soli) sa okrem iného podieľajú na vzniku zubného kameňa. Úlohou slín je zvlhčovať ústnu dutinu, zmäkčovať potravu a tým umožniť prehĺtanie. Rozpúšťajú tiež pevné látky, čím umožňujú dráždenie chuťových receptorov, riedia zásady a neutralizujú kyseliny. Sliny tiež zabraňujú poraneniu sliznice ostrými úlomkami potravy, čistia ústnu dutinu od zvyškov jedál a ničia (lyzozýmom) baktérie, majú dezinfekčné účinky a podporujú hojenie rán. Optimálne pH slín je v rozmedzí 7,0 až 8,0, ideálne nad 7,5. Hodnota pH nižšia ako 7,0 indikuje buď vyšší príjem kyslotvorných látok, zanedbaný pitný režim, alebo nevyhovujúci zdravotný stav.

Mechanicky rozdrobená, natrávená a so slinami premiešaná potrava vytvára sústo. Pri dotyku sústa o mäkké podnebie a koreň jazyka sa vyvolá hltací reflex. Je to vrodený, t.j. nepodmienený reflex s centrom v predĺženej mieche. Pri prehĺtaní je mäkké podnebie zdvihnuté a hrtanová príchlopka uzatvorí vchod do hrtana, aby sa sústo nedostalo do dýchacích ciest. Pohybmi hltana sa sústo dostáva do pažeráka. Sústo napne na začiatku pažeráka jeho steny a tým vzbudí zvieranie kruhovitých svalových snopcov. Toto zvieranie postupuje ako tzv. peristaltická vlna nadol po pažeráku.

Jazyk (linqua)

Je nepárový svalový orgán tvorený priečne pruhovanými svalmi. Na jazyku (obr. 5) rozlišujeme koreň (radix linguae), telo (corpus linguae) a hrot (apex linguae). Koreň jazyka je upevnený k jazylke. K spodine ústnej dutiny ho pridržiava slizničná riasa, uzdička. Je pokrytý sliznicou v ktorej sa nachádzajú slinné (serózne) a mucinózne žliazky, vyvýšeniny – bradavky (papillae), v ktorých sú skoncentrované chuťové poháriky. Chuťové poháriky v stenách papíl obsahujú zmyslové bunky, reagujúce podráždením na rozpustné látky potravy. Rozlišujeme štyri základné chute: na hrote jazyka vnímame sladkú chuť, po stranách slanú a kyslú a na koreni jazyka horkú chuť. Podľa najnovších výskumov sa však vývinom rôznych potravín u človeka vyvinuli na jazyku aj nové chuťové receptory. Piatou z chutí by mala byť chuť umami, čo je vlastne vnímanie glutamanu sodného. Šiesta novo objavená chuť je chuť ostrá alebo pálivá a siedmou chuťou je tučná alebo chuť tuku. Tú zabezpečujú špecializované zmyslové bunky CD36, ktoré reagujú na molekuly tuku.

Najväčšie papily na jazyku sú tzv. hradené papily nachádzajúce sa na koreni jazyka v podobe písmena V. Nitkovité papily sú rozptýlené najmä vpredu na hrote a listovité papily sa nachádzajú po stranách jazyka v zadnej časti. U človeka sú však zredukované. Hubovité papily sú rozložené v oblasti hrotu a po stranách jazyka. Rozbrázdený jazyk (linqua scrotalis) majú deti s Downovým syndrómom. Belavý povlak na jazyku sa objavuje pri niektorých ochoreniach a je tvorený zrohovateným epitelom a mikroorganizmami. V sliznici jazyka sú uložené početné drobné slinné žlazy. Pohyby jazyka sú ovládané vôľou. Inervácia je motorická (svaly), senzitívna (hmat, vysoká citlivosť) a senzorická (chuť).

V kľudovej polohe je celá ústna dutina vyplnená jazykom. Leží na spodine ústnej, chrbát sa dotýka podnebia a okraje naliehajú na medzizubnú štrbinu, voľne visiace mäkké podnebie nalieha na koreň jazyka. Pri cumľaní prstov u detí je kľudová poloha narušená, keďže sa otvára jej predný a zadný uzáver, čím sa vzduch nasáva i ústami. U niektorých detí začína prevládať ústne dýchanie nad nosovým čím dochádza i k vychýleniu horných zubov dopredu.

Funkcie jazyka: podieľa sa na mechanickom spracovaní potravy, tvorbe reči a vnímaní chute. Mechanické spracovanie potravy pozostáva z rozomieľania potravy, jej miešania so slinami, obaľovania a vtláčania potravy do hltana. Okrem toho je sídlom chuti (pozri vyššie) a najdôležitejším orgánom pri tvorbe hlások (označuje sa ním i ľudská reč vôbec – slovensky jazyk). Pri reči je buď pripravený na tvorbu hlásky alebo sám hlásky tvorí.

Zuby (dentes)

Sú najtvrdšou časťou tela. Sú upevnené v alveolárnych oblúkoch čeľustí v zubných ložiskách (alveoli dentales) a zoradené do horného (eliptického oblúka) a dolného (parabolického oblúka). Koreň zapadá do zubného ložiska a je upevnený tuhým väzivom ozubicou (periodontium).

Zub (obr. 6) sa skladá z korunky

(corona dentis) vyčnievajúcej z ďasna do ústnej dutiny, krčka (collum dentis) a koreňa (radix dentis) (počet 1, 2 až 3). Črenové zuby (koreň majú jeden, iba prvý horný má dva korene)

a stoličky majú dva až tri korene (dolné stoličky majú dva korene, horné tri). Podľa tvaru a funkcie zuby delíme na rezáky (dentes incisivi) plochého tvaru, ktoré slúžia na rezanie a prvotné hryzenie potravy, očné zuby (dentes canini) valcovitého tvaru slúžiace na trhanie potravy, črenové zuby (dentes premolares) a stoličky (dentes molares) slúžiace na drobenie a drvenie potravy.

Ľudský chrup je heterodontný, čo znamená, že jednotlivé zuby sa líšia tvarom, a zároveň

difyodontný, t.j. vyskytujú sa dve generácie zubov. Prvú generáciu zubov tvoria dočasné zuby

– mliečny chrup (dentes decidui) zložený z 20 zubov (8 rezákov, 4 očné zuby a 8 stoličiek, črenové zuby chýbajú). Prerezávanie sa začína v 4 – 6 mesiaci a končí v dvoch rokoch života. Definitívny chrup – trvalý chrup (dentes permanentes) je tvorený 32 zubmi (8 rezákov, 4 očné zuby, 8 črenových, 12 stoličiek). Nahrádzanie detského mliečneho chrupu definitívnym sa začína medzi 6. − 7. rokom a končí medzi 15. – 18. rokom. V šiestich rokoch začínajú ubúdať korene mliečnych zubov vplyvom tlaku trvalých zubov, ktoré sa vyvíjajú pod dočasným chrupom. Mliečne zuby sa začínajú hýbať, ich korene sa resorbujú a vypadajú iba korunky s krčkom. Ako prvé sa začnú prerezávať prvé stoličky, potom rezáky, zuby črenové a očné zuby. Druhé stoličky narastajú okolo 14. roku života. Tretie stoličky (tzv. zuby múdrosti) (dentes serotinus) vyrastajú oveľa neskôr, ich prerezanie nie je pravidlom a v chrupe súčasného človeka sa objavujú zriedkavejšie. Tretia stolička sa prerezáva okolo 19. – 30. rokov a približne u 30 % ľudí sa vôbec neprereže. Za správne žuvanie sa považuje 40 − 60 hryzov za minútu. Nedostatočne prežutá potrava môže spôsobiť nedostatočné strávenie a následne vstrebanie prijatej potravy.

Chýbanie všetkých zubov sa nazýva anodontia, neúplný počet zubov oligodontia a chýbanie ojedinelých zubov hypodontia.

Pre názorné vyjadrenie počtu zubov sa používa zubný vzorec. Zuby sa v ňom označujú začiatočnými písmenami ich latinských názvov – malými písmenami mliečne zuby a veľkými písmenami zuby trvalého chrupu. Zubný vzorec: v každej polovici čeľuste pri mliečnom chrupe: 2102, pri trvalom: 2123.

Anatómia zuba (obr. 6)

Prevažná časť a zároveň základná stavebná hmota zuba zubovina (dentin) svojou štruktúrou pripomína kosť, avšak ide o tkanivo oveľa tvrdšie ako kosť. Určuje tvar zuba a obsahuje viac ako 72 % anorganických látok. Vo vnútri dentínu sú bunky schopné deliť sa. Dentín je citlivý

na tlak a teplotu. Na povrchu korunky sa nachádza sklovina (enamelum). Je to tvrdé (najtvrdšia hmota ľudského tela) belavé tkanivo s 98 % anorganických látok. Na povrchu skloviny je tenká vrstva organickej hmoty skloviny (cuticula dentis), ktorá je odolná voči kyselinám a chráni sklovinu. Povrch krčka a koreňa pokrýva vrstva zubného cementu, ktorý obsahuje 70 % anorganických látok. Vnútro zuba je tvorené dutinou (cavum dentis), ktorá je vyplnená zubnou dreňou (pulpa dentis) tvorenou z riedkeho rôsolovitého tkaniva bohato inervovaného a zásobeného krvou. Nervy (trojklanný nerv) a cievy vstupujú otvormi na zubných koreňoch a vyživujú zuby.

Zuby sú uložené tesne vedľa seba bez väčších medzier a tvoria zuboradie. Pri zovretí čelustí sa u väčšiny (80%) ľudí zuby horného oblúka kladú pred zuby dolného oblúka. Tento skus sa nazýva nožnicový (psalidodonthia). Pri kliešťovom skuse (labidodonthia) nasadajú žuvacie plochy rezákov na seba. Za anomálny skus sa považuje horný predkus (opistodonthia), pri ktorom je dolná čelusť krátka a dolné rezáky sú príliš vzadu za hornými rezákmi. Veľká a dopredu vystupujúca dolná čeľusť vysúva dolné rezáky pred horné rezáky a spôsobuje dolný predkus (progenia). Otvorený skus je vývinová vada, pri ktorej majú čeľuste normálne postavenie, ale predné zuby sa vôbec nedotýkajú. Medzi nimi zostáva medzera. Anomálie čeľuste, zubov i skusu spôsobujú poruchu reči, najmä výslovnosti.

Hlavnou funkcia zubov je mechanické spracovanie potravy, jej odhryznutie a žuvanie. Zuby sa zúčastňujú aj na tvorbe hlások. Dostatočné rozomieľanie potravy zubami je nevyhnutné pre správne využitie potravy v ďalších častiach tráviacej sústavy, najmä v žalúdku. Strata zubov tak zapríčiňuje nedostatočné trávenie, dochádza k znižovaniu čeľusti, čím je ovplyvnený i celkový vzhľad tváre.

Hltan (pharynx)

Je lievikovito rozšírená svalovo-väzivová rúra, ktorá je súčasťou tráviacej aj dýchacej sústavy. Delí sa na tri časti: nosovú časť (nosohltan, pars nasalis), ústnu časť (pars oralis) a hrtanovú časť. Medzi hrtanom a hltanom sa nachádza hrtanová príchlopka (epiglottis), ktorá bráni preniknutiu potravy do dýchacích ciest. Nosohltan prostredníctvom dvoch otvorov v lebke (choán) komunikuje s nosovou dutinou. Na zadnej strane hltana je najmä v detstve zostúpené lymfatické tkanivo, ktoré vytvára nosohltanovvú mandľu

Prostredníctvom hltanu sa hltacím reflexom transportuje sústo z ústnej dutiny do pažeráka.

Pažerák (oesophagus)

Je svalová rúra spájajúca hltan so žalúdkom, dlhá 20 − 28 cm. Prechádza cez medzipľúcie v hrudnej dutine, prestupuje bránicou do brušnej dutiny, kde sa lievikovito zužuje, otáča doľava a nakoniec ústi do žalúdka. Chrupavkovitá trubica, vo vnútri vystlaná sliznicou, je špecificky zriasnená, čím nastáva zväčšenie povrchu sliznice. Sliznica obsahuje početné žliazky (glandulae oesophageae) slúžiace na zvlhčovanie potravy. Prostredníctvom vytvoreného hlienu sa sústo lepšie kĺže smerom nadol. Horná časť pažeráka je z 2/3 tvorená priečne pruhovanou svalovinou, v dolnej tretine prechádza do hladkej svaloviny. Posúvaniu potravy napomáhajú peristaltické vlny (postupujúce priečne zaškrcovanie kruhovej svaloviny).

Žalúdok (gaster, ventriculus)

Je plochý vakovitý orgán ležiaci v hornej časti brušnej dutiny pod bráničnou klenbou. Tento svalový vak s objemom 1 − 2,5 litra tvorí najširšiu časť tráviacej rúry. Vpravo od žalúdka sa nachádza pečeň, vľavo slezina, pod ním podžalúdková žľaza.

Pažerák prechádza do zúženého úseku označovaného ako vchodový otvor kardia (ostium cardiacum). Naň nadväzuje vlastné telo žalúdka (corpus ventriculi). Smerom nadol sa zužuje do rúrovitého konca vrátnika (pylorus), ktorým žalúdok pokračuje do tenkého čreva. Vrátnik od tela žalúdka oddeľuje zárez (incisura angularis).

Vnútro žalúdka je vystlané hrubou sliznicou, ktorá sa riasi do krkiev, ktoré miznú pri náplni žalúdka. Sliznica je pokrytá cylindrickým epitelom, v ktorom sú vyústenia mnohých rúrkovitých žliazok. Rozoznávame tak tri druhy žalúdočných žliaz: glandulae cardiacae v oblasti kardie a glandulae pyloricae v pylorickej oblasti, ktoré produkujú mucinózny hlien so slabo alkalickou reakciou. Hlien chráni sliznicu žalúdka pred účinkami kyseliny chlorovodíkovej (HCl) a tráviacich enzýmov. Žľazy glandulae gastricae propriae v klenbe a v sliznici tela žalúdka produkujú HCl a tráviace enzýmy, najmä enzým pepsín v jeho neaktívnej forme ako pepsinogén, ktorý sa v kyslom prostredí mení na pepsín. Epitel má istú resorpčnú schopnosť, ale prakticky sa v žalúdku vstrebávajú iba látky, ktorých molekuly sú schopné prejsť cez stenu žalúdka (napr. alkohol, niektoré lieky a soli). Na sliznicu nasadá riedke väzivo, umožňujúce skrkvavenie sliznice. Obsahuje početné krvné, miazgové cievy a nervy. Povrch žalúdka je pokrytý pobrušnicou (peritoneum). Stena žalúdka je tvorená mohutnejšou svalovou vrstvou tvorenou hladkými svalovými bunkami, ktorá sa pohybuje čím premiešava potravu.

Funkcie žalúdka

Chemická funkcia: je zabezpečovaná produkciou žalúdočnej šťavy (succus gastricus). Žalúdočná šťava je číra, bezfarebná, mierne nažltlá tekutina silne kyslej reakcie (pH = 1 − 1,5). Priemerne sa vyprodukuje 1,5 − 2 litre šťavy za 24 hodín. Obsahuje viac ako 99 % vody a 1 % vo vode rozpustných látok ako HCl, enzým pepsín, chymozín, žalúdočnú lipázu, mucín a rôzne soli.

Kyselina chlorovodíková v koncentrácii 0,5 % spôsobuje napučiavanie bielkovín obsiahnutých v mäsitej potrave, chráni vitamíny B1, B2, C. Zabraňuje kvaseniu žalúdočného obsahu, aktivizuje pepsinogén na pepsín. Vytvára v žalúdku silne kyslé prostredie, uľahčuje vstrebávanie niektorých minerálnych látok (napr. premenou na rozpustnú soľ) a ničí mnoho choroboplodných mikroorganizmov, čím zabraňuje ich prieniku do čreva.

Pepsín sa vylučuje ako neúčinný pepsinogén, ktorý sa aktivuje v silne kyslom prostredí na účinný pepsín. Štiepi bielkoviny na jednoduchšie, vo vode rozpustné polypeptidy. Zráža mlieko, ktoré sa ako zrazenina v žalúdku dlhšie udrží a čiastočne sa trávi.

Chymozín zráža u dojčiat mliečne bielkoviny na drobné vločky tvarohu a zadržiava ho v žalúdku, u dospelého človeka však chýba a jeho účinok je sporný. Okrem pepsínu a chymozínu slúži na trávenie bielkovín aj enzým katepsín, ktorý pripravuje bielkoviny na štiepenie pepsínom.

Žalúdočná lipáza slabo štiepi tuky na glycerol a mastné kyseliny. Jej účinnosť je nízka.

Mucín je zásaditý hlien, ktorý odoláva tráviacim účinkom pepsínu aj HCl.

Mechanická funkcia: V žalúdku sa zhromažďuje väčšie množstvo naraz prijatej potravy, čo umožňuje prijímať pokrmy vo väčších intervaloch (raňajky, obed a pod.). Svalstvo žalúdka vykonáva pomalé rytmické sťahy (dva až štyri za minútu). Potrava sa ukladá najskôr pozdĺž stien, potom do stredu. Steny sa pritlačia, nastupuje peristaltická vlna odhora dole a nastáva miešanie. Hodinu po naplnení žalúdka začína žaludočná peristaltika. Prvé miešanie trvá 15 − 20 minút. Pohyblivosť žalúdkového svalstva je ovplyvnená priamo náplňou žalúdka (kvantitou i kvalitou). So zväčšujúcim sa objemom dochádza k intenzívnejšiemu dráždeniu žalúdočnej steny a sťahy sú silnejšie. Vznikne riedka kašovitá trávenina (chýmus). Sťahy žalúdka najviac tlmia tuky, menej bielkoviny a najmenej cukry. Trávenie v žalúdku prebieha rôzne dlho. Tekutiny žalúdkom iba prechádzajú, potrava bohatá na tuky odchádza zo žalúdka o 5 − 7 hodín,

potrava bohatá na cukry už o 3 − 4 hodiny. Najkratšie v žalúdku teda zostávajú škrobovité jedla, potom bielkovinové a najdlhšie tučné. Po uvedenom čase sa začne rytmicky uvoľňovať kruhový zvierač vrátnika a trávenina je po malých dávkach zo žalúdka vypúšťaná do prvého oddielu tenkého čreva − dvanástnika.

Dôležitým reflexným ochranným dejom je zvracanie (regurgitácia). Je to vyprázdňovanie žalúdka pažerákom a ústami von z tela. Zvracanie nastáva najmä pri neprimeranom podráždení žalúdka nadmerným obsahom, požitím dráždivých látok alebo aj dráždením iných častí tráviacej sústavy. Zvracanie má ochranný význam a slúži k odstráneniu nevhodných a škodlivých látok zo žalúdka. Nemusí byť vyvolané len podráždením žalúdka, môže nastať i pri podráždení hltanu, čreva, žlčníku, obličiek, ale aj pri dlhotrvajúcom dráždení polohového a pohybového analyzátora. V tomto prípade ide o nepodmienený reflexný dej s centrom v predĺženej mieche. Môže byť tiež stimulované vizuálnymi alebo pachovými podnetmi z prostredia a prebieha ako podmienený reflex cez mozgovú kôru. Časté zvracanie však spôsobuje stratu minerálnych látok, tekutín a kyseliny chlorovodíkovej.

Riadenie a sekrécia žalúdočnej šťavy je nervové aj látkové. K nervovému patria reflexné podráždenia prostredníctvom rôznych receptorov (čuchový, chuťový a pod.). Kľud a dobrá nálada sekrečnú činnosť podporujú, naopak, hnev, strach alebo rozrušenie ju znižujú. Taktiež niektoré látky v potrave ako korenie či alkohol, sekréciu povzbudzujú. Látkové (chemické) riadenie tvorby žalúdočnej šťavy nadväzuje na nervové. Nastáva tak, že rozličné látky uvoľňované z potravy pôsobia na žalúdkovú sliznicu, z ktorej sa uvoľní do krvi hormón gastrín. Krvou sa gastrín privádza opäť do steny žalúdka a vyvolá v nej tvorbu žalúdočnej šťavy.

Tenké črevo (intestinum tenue)

Je mnohonásobne poprehýbaná a stočená svalová rúra spájajúca žalúdok s hrubým črevom. Sliznica tvorí početné kruhové krkvy, ktoré zväčšujú resorpčnú plochu tenkého čreva o 35 %. Najviac ich je v dvanástniku a smerom k hrubému črevu počet ubúda. Okrem nich sa na sliznici nachádzajú vysoké črevné klky (villi intestinales), ktoré taktiež zväčšujú resorpčnú plochu až

o 600 %. Do každého klku vtstupuje tepna, rozvetvujúca sa na vlásočnicovú sieť. Žilová krv z tenkého čreva sa zbiera do vrátnicovej žily, ktorá odvádza krv do pečene. V každom klku je aj začiatok miazgových ciev. V sliznici sa tiež nachádzajú drobné tubulárne žliazky produkujúce črevnú šťavu.

Na sliznicu čreva nasadá poslizničné väzivo s krvnými a lymfatickými cievami a nervovými vláknami.

Svalovina tenkého čreva zabezpečuje pohyby čreva. Povrch tvorí serózna blana patriaca k pobrušnici.

Tenké črevo je 4 − 5 m dlhé, 3 − 3,5 cm široké. Skladá sa z troch na seba nadväzujúcich úsekov

– dvanástnik (duodenum), lačník (jejunum) a bedrovník (ileum).

Dvanástnik je približne 30 cm dlhý (jeho názov pochádza práve z jeho dĺžky: 30 cm = asi 12 palcov). Je to málo pohyblivá časť tenkého čreva, uložená pod žalúdkom. Má tvar podkovy, ktorá leží naprieč cez bedrovú chrbticu. Do dvanástnika ústí vývod žlčovodu (ductus choledocus) a podžalúdkovej žľazy (obr. 7). Prebieha v ňom intenzívne trávenie živín a začína sa aj vstrebávanie. Má najväčší podiel na štiepnych procesoch.

Obrázok 7 Vývod žlčovodu a podžalúdkovej žľazy

Lačník – názov je odvodený od faktu, že pri pitve býva obvykle prázdny ‒ lačný. Prevažuje v ňom resorpcia rozložených látok do krvného a lymfatického obehu. Prebieha tu najintenzívnejšie trávenie a vstrebávanie živín do krvi.

Bedrovník je najkratšou časťou tenkého čreva. Čiastočne sa v ňom vstrebávajú živiny. Vyúsťuje v pravej bedrovej jame do hrubého čreva. Lačník a bedrovník sú svalové rúry pokryté pobrušnicou a pohyblivo upevnené k zadnej brušnej stene. Takýto spôsob upevnenia umožňuje tenkému črevu peristaltické pohyby.

Tenké črevo vykonáva lokálne a celkové pohyby. Striedavým zvieraním a ochabovaním susedných úsekov čreva sa obsah prelieva z miesta na miesto a premiešava sa s tráviacimi šťavami. Peristaltickou vlnou je obsah posúvaný.

Črevná šťava, ktorá je produkovaná črevnými žliazkami sliznice tenkého čreva v celom jeho rozsahu a to v množstve asi tri litre denne. Dokončuje trávenie všetkých živín na ich základné zložky. Obsahuje enzým erepsín, štiepiaci natrávené bielkoviny na aminokyseliny, enzýmy maltázu, sacharázu a laktázu štiepiace cukry na glukózu, ďalej lipázu, ktorá štiepi posledné zvyšky tukov na glycerol a mastné kyseliny a enterokinázu, ktorá aktivuje ostatné tráviace enzýmy. Mucín v črevnej šťave chráni sliznicu pred mechanickým a chemickým poškodením.

Pankreatická šťava je produktom podžalúdkovej žľazy (pankreas). Je najdôležitejšou tráviacou šťavou zásaditej reakcie, ktorá sa dostáva do dvanástnika. Obsahuje soli, ktoré neutralizujú kyslú tráveninu, a enzýmy štiepiace všetky živiny. Ďalej obsahuje lipázu, amylázu a trypsinogén. Trypsinogén je v tenkom čreve aktivovaný enterokinázou na trypsín, ktorý pokračuje v trávení bielkovín polypeptidov na jednoduchšie peptidy a aminokyseliny. V pankreatickej šťave je aj zmes amyláz štiepiacich škroby na jednoduché sacharidy a lipáz, ktoré rozkladajú tuky na glycerol a mastné kyseliny. Spomenutá funkcia sa nazýva exokrinná funkcia pankreasu. Sekrécia pankreatickej šťavy je riadená nervovo a látkovo. Látkové riadenie má väčší význam. Podieľajú sa na nom pankreatické hormóny pankreozymín a sekretín, ktoré vznikajú v dvanástniku.

Žlč (fel, bilis, chole) sa tvorí v pečeni (hepar), zhromažďuje a zahusťuje sa v žlčníku a vývodnými cestami sa dostáva do dvanástnika. Je to žltohnedá, horká, zásaditá tekutina. Obsahuje vodu, anorganické soli, žlčové farbivá ako bilirubín, biliverdín, a iné organické látky, cholesterol, lecitín. Z nich najdôležitejšie sú soli žlčových kyselín, pretože podstatne znižujú povrchové napätie, čím rozptyľujú tuky na jemné kvapôčky, emulgácia tukov. Tým sa uľahčuje pôsobenie enzýmov, ktoré trávia tuky. Ak sa do dvanástnika dostane potrava obsahujúca tuk, reflexne sa uvoľní žlč a kontrakciami žlčníka je výpúšťaná do dvanástnika. Žlč spolu s pankreatickou šťavou neutralizuje kyslý chýmus. Bilirubín vzniká z červeného krvného farbiva po odlúčení železa. Žlč nie je pravou tráviacou šťavou, keďže neobsahuje enzýmy, avšak je nevyhnutná pre trávenie tukov, ktoré rozptyľuje na drobné kvapky a tým umožňuje dokonalejšie pôsobenie ďalších tráviacich štiav. Žlč zároveň neutralizuje kyslý chýmus.

Vstrebávanie látok z tenkého čreva

Tenké črevo je hlavným miestom vstrebávania (obr. 8) látok vzniknutých chemickým spracovaním živín. Sliznica tenkého čreva je na vstrebávanie prispôsobená svojou veľkou plochou a bohatým prekrvením. Vstrebávanie je založené na pasívnom prenikaní vody a jednoduchých látok cez stenu tenkého čreva. Aktívne prenikanie nastáva za prítomnosti látkového prenášača. Tieto látky sa vstrebávajú v klkoch do krvi. Do miazgy sa vstrebávajú produkty štiepenia tukov.

Hrubé črevo (intestinum crassum, colon)

Začína sa v pravej bedrovej jame vakovitou slepou rozšíreninou slepým črevom (caecum) s červovitým výbežkom, z výstupnej časti (colon ascendens) smerom k pečeni, ohýba sa takmer v pravom uhle a prechádza do priečnej časti (colon transversum) popod pečeň a žalúdok až k slezine, kde sa ostro ohýba a prechádza do zostupnej časti (colon descendens). Odtiaľ pokračuje do malej panvy ako esovitá časť (colon sigmoideum) až do konečníka (rectum), análneho kanálu a končí análnym otvorom (anus). Dĺžka hrubého čreva je 150 cm a šírka 5 − 8 cm.

Slepé črevo (obr. 9) je prvou časťou hrubého čreva z hrotu ktorého odstupuje červovitý výbežok (appendix vermiformis). Je dlhý približne 8 − 10cm a v jeho stene sa nachádzajú zoskupené miazgové uzlíky, ktoré reagujú na patologické stavy v orgáne. Počas prenatálneho vývinu plní funkciu endokrinnej žľazy.

Zápal slepého čreva je hovorový

výraz, ktorý používa široká verejnosť. Je to však nesprávne označenie, pretože v skutočnosti ide o zápal „červovitého prívesku“ slepého čreva, apendixu. Jeho zápal sa označuje ako

„apendicitída“. K zápalu apendixu dochádza pri črevných infekciách vzhľadom na vysoký obsah lymfatického tkaniva v apendixe, podobne ako zápal krčných mandlí pri infekciách horných dýchacích ciest. Možnou príčinou je aj upchatie dutiny apendixu, napríklad kôstkami z hrozna alebo aj samotným črevným obsahom. Apendicitída najčastejšie postihuje populáciu vo veku 10 až 30 rokov, čo pochopiteľne nevylučuje chorobu u mladších detí, ale aj starších ľudí.

Sliznica hrubého čreva nemá klky ani krkvy, sú v nej iba nízke riasy s malým množstvom resorpčných buniek. Je bledá a hladká. Sliznica obsahuje veľa pohárikových buniek, ktoré produkujú hlien a uzlíky lymfatického tkaniva, ktoré sú najpočetnejšie v slepom čreve a červovitom prívesku. Podslizničné väzivo je silné.

Do hrubého čreva prichádza kašovitý obsah tvorený nestráviteľnými zvyškami potravy (časti šliach, väziva, buničina), určitým množstvom nevstrebaných živín a minerálnych látok, vodou, zvyškami tráviacich štiav, žlčovými farbivami, odlúpenými výstelkovými bunkami a pod. Začína sa napĺňať 4 − 8 hodín po požití jedla. Dochádza tu k spätnej resorpcii vody a minerálnych látok (Na, K, Ca, Cl), čím sa obsah zahusťuje a mieša sa s hlienom. Vstrebávacia schopnosť sliznice sa využíva pri podávaní liekov v čípkoch. Na obsah hrubého čreva výrazne pôsobí činnosť baktérií, ktoré v ňom stále normálne žijú. Sú to kvasné baktérie (Escherichia coli), ktoré vyvolávajú kvasenie cukrov, a hnilobné baktérie spôsobujúce hnitie nestrávených bielkovín. Niektoré črevné baktérie vytvárajú vitamíny komplexu B a vitamín K.

Do hrubého čreva sa baktérie dostávajú až niekoľko dní po narodení. U dojčeného dieťaťa prevládajú baktérie mliečneho kvasenia. Po zavedení ďalšej výživy sa objavia aj hnilobné baktérie. Činnosťou baktérií, premiešavaním s hlienom, kvasením, hnitím a zahusťovaním sa obsah hrubého čreva mení na kašovité výkaly. Pri kvasení vzniká značné množstvo plynov (oxid uhličitý, metán). Časť sa ich vstrebáva, časť z tela odchádza. Plyny napínajú stenu hrubého čreva a povzbudzujú jeho pohyby. Pôsobením hnilobných baktérií sa uvoľňujú z aminokyselín látky, ktoré môžu po vstrebaní pôsobiť v organizme nepriaznivo (amoniak, sulfán, fenol a pod.). U zdravého človeka sa tieto látky zneškodňujú v pečeni.

Hrubé črevo vykonáva kývavé a peristaltické pohyby, ktoré sú však pomalšie ako u tenkého čreva. Kývavé pohyby miešajú obsah čreva a peristaltické pohyby črevný obsah posúvajú. Veľké posunové pohyby sa opakujú 3 − 4 krát denne. Objavujú sa najmä po naplnení žalúdka novým jedlom. Pohyby sú vyvolané mechanickým a chemickým dráždením. Veľké mechanické dráždenia spôsobujú zvyšky, ktoré obsahujú väčšie množstvo nestráviteľnej buničiny z rastlinnej potravy. Chemicky dráždi väčší obsah skvasených látok, vysoký obsah tukov i koncentrované cukry. Obsah hrubého čreva sa pomalými pohybmi posúva, o 18 až 30 hodín po jedle sa dostáva do esovitej kľučky a z nej do konečníka. Naplnenie konečníka vzbudí pocit nutkania na stolicu. Keď sa tomuto pocitu vyhovie, uplatní sa vyprázdňovací (defekačný) reflex. Defekácia je na začiatku života nepodmieneným reflexným úkonom vyvolaným nahromadením stolice v konečníku. Neskôr je činnosť vonkajšieho análneho zvierača (sfinktera) ovládaný silou vôle, uzatváraním vonkajšieho analného zvierača, môže človek tento defekačný reflex potlačiť. Centrum defekačného reflexu je v bedrovokrížovom oddiele miechy. Svalovina konečníka sa zmrští a pri súčasnom ochabnutí vnútorného a vonkajšieho zvierača sa konečník vyprázdni. Dlhodobé alebo opakované zadržiavanie stolice má za následok zápchu (tzv. obstipácia). Pre podnecovanie pohybu čriev a pre dobré vyprázdňovanie hrubého čreva je dôležitá tzv. hrubá vláknina potravy (celulóza, pektíny, lignín), ktorá bráni aj nadmernému rozmnožovaniu baktérií a vstrebávaniu ich toxínov do krvi. Opak zápchy, preháňanie, zvyčajne vyvoláva zrýchlený prechod črevného obsahu. Najčastejšou príčinou je porucha trávenia alebo požitie potravín, na ktoré je črevo precitlivené.

Pobrušnica

Prevažná časť tráviacej sústavy pod bránicou je uložená v dutine brušnej. Pokrýva ju tenká lesklá blana pobrušnica, ktorá zasahuje až do panvovej dutiny. V niektorých miestach vytvára pobrušnica rozsiahle riasy na ktorých sú jednotlivé orgány zavesené.

Počas prijímania a spracovania potravy nastáva vylučovanie tráviacich štiav. Poznáme dva mechanizmy vylučovania tráviacich štiav: nervové a látkové riadenie. Nimi je zabezpečené, aby každý úsek tráviacej sústavy vstúpil do činnosti v určitom čase a aby sa jeho činnosť udržala dovtedy, kým v ňom neskončí trávenie. Oba mechanizmy vzájomne a neoddeliteľne súvisia. U človeka prevláda nervová regulácia.

1. Nervové riadenie činnosti tráviacej sústavy

  1. Nepodmienená reflexná sekrécia vzniká priamym podráždením príslušných receptorov nachádzajúcich sa v stene orgánov tráviacej sústavy (napr. vylučovanie slín pri podráždení chuťových pohárikov). Uplatňuje sa len vtedy, ak potrava prichádza do tráviacej sústavy. Nervový vzruch sa šíri dostredivými nervovými vláknami do ústredia v predĺženej mieche, odtiaľ po odstredivých nervových vláknach k príslušnej žľaze. Súčasne sa informácia dostáva do chuťového analyzátora mozgovej kôry. Centrum v predĺženej mieche riadi vylučovanie tráviacich štiav pomocou vegetatívnych vlákien. Vegetatívne nervstvo sa skladá z dvoch systémov pôsobiacich antagonisticky: parasympatikus povzbudzuje trávenie, zrýchľujú činnosť a zvyšuje sekréciu tráviacich štiav, sympatikus spomaľuje, tlmí činnosť tráviacej sústavy. Nepodmienené reflexy sú vrodené, stále a udržujú sa celý život.
  2. Podmienená reflexná sekrécia je vyššou formou reflexnej činnosti, vyžadujúcou účasť mozgu a mozgovej kôry. Nie je vrodená, vyvíja sa postupne až po narodení na základe skúseností, bez priameho dráždenia receptorov v tráviacej trubici potravou. Vylučovanie tráviacich štiav nastáva podnetmi, ktoré pôsobia súčasne pri podávaní potravy – vôňou, farbou, úpravou pokrmu, čistotou jedálne. Dochádza takto k spojeniu podnetov priamych, pôsobiacich na chuťový receptor (nepodmienených reflex), a iných podnetov (zrakové, sluchové, čuchové) a po určitom počte spojení sa vybaví podmienený reflex. Tento mechanizmus vedie k tomu, že tráviace šťavy sa začnú vylučovať už pred požitím či podaním Zabezpečí sa tak dostatok tráviacich štiav už na začiatku prijímania potravy. Na základe uvedeného je potrebné pamätať na stravovanie detí a vytvárať im príjemné a kľudné prostredie s pestrou stravou, aby sa zabránilo vzniku poruchy príjmu potravy.

2. Látkové riadenie činnosti tráviacej sústavy

Špecializované bunky tráviacich orgánov, najmä v žalúdku a dvanástniku, vytvárajú tzv. tkanivové hormóny, ktoré ovplyvňujú sekréciu tráviacich štiav. Majú riadiace účinky, nie sú ani zdrojom energie, ani stavebnou súčasťou živej hmoty. Pôsobia len na bunky svojich cieľových tkanív a orgánov. Tieto bunky majú špecifické molekulové štruktúry – receptory, ktoré viažu len určitý im zodpovedajúci hormón.

Hormóny delíme na žľazové a tkanivové. Žľazové hormóny sú produkované v žľazách s vnútornou sekréciou, t.j. v endokrinných žľazách. Tkanivové hormóny vytvárajú bunky alebo skupiny buniek v orgánoch, ktoré majú inú ako vnútorne sekretorickú funkciu. Patria medzi ne napr. hormóny, ktoré sa vytvárajú v sliznici žalúdka alebo tenkého čreva, ktoré ovplyvňujú funkcie častí tráviacej sústavy, látky, ktoré sa uvoľňujú na nervových zakončeniach, mnoho peptidov vytváraných v mozgu a iné.

Pečeň (hepar)

Je uložená v pravej bráničnej klenbe. Zreteľne je rozdelená na pravý (väčší) (lobus hepatis dexter) a ľavý (menší) (lobus hepatis sinister) lalok. Na spodnej ploche pravého laloku sa nachádza jama (fossa vesicae felleae), v ktorej je umiestnený žlčník. Uprostred dolnej plochy sa nachádza pečeňová bránka. ktorou do pečene vstupuje pečeňová tepna a vrátnicová žila, lymfatická cieva a vystupuje žlčovod. Pečeňová tepna je vetvou brušnej zostupnej aorty a je pre pečeň dodávateľom krvi. Z pečene odchádza krv pečeňovou žilou do dolnej dutej žily.

Má hnedočervenú farbu, je hladká, pevná, pružná a krehká. Je najväčšou žľazou ľudského tela, vážiacou 1,5 kg. Pečeň je dôležitou zásobárňou krvi (približne 3/4 litra krvi).

Základnou stavebnou a funkčnou jednotkou pečene je pečeňový lalôčik (lobuli hepatis), ktorý má tvar nepravidelného mnohostena (5 − 7 boký hranol) s veľkosťou 1 − 2,5 mm (obr. 10). Lalôčik sa skladá z trámcov pečeňových buniek, hepatocytov. Bunky pečene sú metabolicky veľmi aktívne. Vetvy vrátnicovej žily (vena centralis) prebiehajú pomedzi trámce a v strede lalôčikov sa spájajú do pečeňových žíl ústiacich do dolnej dutej žily. V mieste, kde sa stretávajú tri susediace lalôčiky prebieha rovnobežne so žilou medzilalôčková tepna a žila (arteria a vena interlobularis) a ductus interlobularis, ktorý je začiatkom žlčových ciest. Tieto tri útvary sa nazývajú trias hepatis. Pečeňové bunky majú, so zreteľom na ich usporiadanie do trámca, dva póly. Krv pretekajúca medzi pečeňovými trámcami „obmýva“ v každom trámci iba ten pól

bunky, ktorý je privrátený k vlásočnici – tzv. krvný pól pečeňovej bunky. Na protiľahlom konci pečeňovej bunky sa v štrbinách vnútri trámcov začínajú pečeňové žlčovody. Tieto póly buniek sa nazývajú ako tzv. žlčové póly. Žlčovody sa teda začínajú ako intercelulárne štrbiny, ktorých stenu tvoria priamo membrány žlčových buniek. Až v priestoroch medzi lalôčikmi pečene majú žlčovody vlastnú, epitelom vystlanú stenu. Vo vnútri medzi pečeňovými bunkami, ktoré produkujú žlč, sú žlčové vlásočnice, ktorými odchádza žlč k periférii lalôčkov do žlčových kanálikov, ktoré sa spájajú a vytvárajú pravý a ľavý pečeňový vývod (ductus hepaticus dexter et sinister). Obidva (pravý aj ľavý) pečeňové vývody vystupujú z pravého a ľavého laloka pečene. Po ich spojená vzniká spoločný pečeňový vývod (ductus hepaticus communis). K spoločnému pečeňovému vývodu sa pripája vývod žlčníka (ductus cysticus). Spojením spoločného pečeňového vývodu a žlčníkového vývodu vzniká žlčovod (ductus choledochus). Žlčovod sa spája s vývodom pankreasu a jediným vývodom ústia dvanástnika.

Obrázok 10 Pečeňový lalôčik

Funkcie pečene

Žlčník (vesica fellea)

Nachádza sa pod spodnou časťou pečene, má hruškovitý tvar. Je zásobárňou žlče, ktorá sa vylučuje do dvanástnika v prípade potreby. Žlč je potrebná na neutralizáciu kyslého prostredia chýmusu v dvanástniku, na vstrebávanie tukov a v nich rozpustných vitamínov.

Podžalúdková žľaza (pancreas)

Je uložená na ľavej strane, pod žalúdkom a čiastočne za ním, priečne od ohybu dvanástnika po slezinu. Rozoznávame hlavu (caput), telo (corpus) a chvost (cauda) pankreasu. Je to akoby laločnatá, mäkká žľaza, na povrchu ktorej sa nachádza väzivová blana. Má podlhovastý tvar, dĺžky 20 cm. Hlavný vývod pankreasu ústi spolu vývodom žlčníka do zostupnej časti dvanástnika. Sekrét obsahuje silne zásaditú pankreatickú šťavu zloženú z trypsínu (štiepenie bielkovín), pankreatickej lipázy (štiepenie emulgovaných tukov na glycerol a mastné kyseliny) a pankreatickej amylázy (štiepi podobne ako ptyalín škrob na jednoduché cukry, ktoré sa pôsobením ďalších enzýmov rozkladajú až na glukózu). Ide o exokrinnú funkciu pankreasu. Okrem toho je aj endokrinnou žľazou, žľazou s vnútorným vylučovaním – produkuje hormón inzulín a glukagón (viď podrobnejšie v kapitole o endokrinnej sústave).

Trávenie

Keďže prijatá potrava obsahuje chemicky zložité látky, ktoré by v takejto podobe nemohli prejsť črevnou stenou a vstúpiť do vnútorného prostredia, musia byť najskôr rozložené na jednoduchšie zložky Dochádza tak k ich enzymatickému štiepeniu.

Cukry (sacharidy) prijímame v podobe polysacharidov (škrob), disacharidov (napr. sacharóza) a čiastočne i monosacharidov (glukóza, fruktóza). Škroby sa začínajú štiepiť v ústnej dutine za účasti enzýmu ptyalín (α-amyláza) ako katalyzátora. Žalúdočná šťava neobsahuje žiadny enzým pre trávenie škrobov a tak hlavné štiepenie cukrov prebieha v tenkom čreve účinkom enzýmov v pankreatickej a črevnej šťave. Konečným produktom trávenia cukrov sú jednoduché cukry (napr. produktom trávenia škrobu je glukóza).

Trávenie bielkovín (proteíny) sa začína v žalúdku pôsobením pepsínu, ktorý reakciu katalyzuje a dokončuje sa v tenkom čreve za prítomnosti najmä enzýmu trypsínu a erepsínu. Bielkoviny sa rozložia až na aminokyseliny.

Nepatrné množstvo tukov (lipidov) sa rozštiepi v žalúdku vplyvom žalúdočnej lipázy avšak ich hlavné trávenie prebieha v tenkom čreve za prítomnosti pankreatickej a črevnej lipázy a žlče. Tuky sa rozkladajú na glycerol a mastné kyseliny.

Vstrebávanie (resorpcia) je prenikanie rozložených živín, vody, solí a vitamínov stenou tráviacej sústavy do krvi a miazgy. Vstrebávanie môže prebiehať v ktorejkoľvek časti tráviacej trubice, avšak najdôležitejšie vstrebávanie prebieha v tenkom čreve, a je uľahčené práve veľkým povrchom sliznice tenkého čreva. Odtiaľto sú vstrebané látky odvádzané vrátnicovým obehom do pečene a miazgovým obehom do krvi. Väčšinou sa jedná o aktívny transport, pri ktorom sa spotrebuje veľké množstvo energie. Po prijatí potravy stúpa prekrvenie tráviacich orgánov a to presunom krvi z oblastí nezúčastnených spracovania potravy, najmä zo svalov. Práve preto po jedle pociťujeme celkovú malátnosť.

Metabolizmus

Všetky životné prejavy ľudského organizmu majú chemický základ, tj. premenu látok a energie, ktoré prebiehajú neustále ako chemické premeny. Ľudský organizmus (ako každý živočíšny organizmus) získava energiu v podobe zložitých chemických zlúčenín, ktoré sa v tele premieňajú. Látky, ktoré sa vstrebali do telových tekutín, prechádzajú ďalšími chemickými zmenami. Sú použité ako zdroj energie, slúžia na stavbu tkanív, vytvárajú sa z nich biologicky

významné látky ako hormóny, enzýmy, bielkoviny, krvná plazma alebo sa ukladajú do zásob. Rast, svalová činnosť, prejavy dráždivosti, bioelektrické deje, vylučovanie, každá funkcia, každý fyziologický dej závisí priamo od premeny látok. Metabolizmus má dve základné zložky: anabolizmus a katabolizmus.

Štiepenie zložitých látok na jednoduché sa nazýva katabolizmus. Živočíšny organizmus oxiduje sacharidy, tuky a bielkoviny a uvoľňuje tak energiu potrebnú na životné deje. Konečný postup oxidácii je pre všetky živiny rovnaký a uskutočňuje sa v tzv. Krebsovom cykle. Konečnými produktmi sú oxid uhličitý a voda. Oxidácie v tele sú pomalé a postupné a uvoľňujú energiu v malých množstvách. Celý proces prebieha za pomoci bunkových enzýmov, biokatalyzátorov, a deje sa vo vnútri bunkových štruktúr.

Uvoľnenú energiu nevyužíva organizmus priamo, ale ju prenáša na ďalšie zlúčeniny, ktoré sú schopné viazať značné množstvo energie. Tieto zlúčeniny obsahujú makroergické fosfátové väzby. Ide o organické zlúčeniny zložené z dusíkatej bázy, cukru ribózy a troch zvyškov kyseliny trihydrogenfosforečnej. Z nich najdôležitejšou je kyselina adenozintrifosforečná (ATP). Len takto viazanú energiu môže organizmus využiť pre akúkoľvek činnosť a výstavbu živej hmoty a na všetku potrebnú činnosť.

Anabolizmom označujeme procesy, pri ktorých sa z jednoduchších látok tvoria nové, telu vlastné zložité organické látky. Pri týchto dejoch sa energia spotrebúva, keďže je potrebná k ich syntéze.

Intenzita látkovej premeny je závislá na rôznych podmienkach vonkajšieho a vnútorného prostredia, od stavu a potrieb organizmu. Je závislá od faktorov akými sú vek, pohlavie, telesná hmotnosť, výška, fyzická práca, teplota prostredia i čas, ktorý uplynul od prijatia potravy.

Anabolické a katabolické deje sú v dospelom zdravom, primerane živenom a primerane činnom organizme v rovnováhe. V detstve prevládajú anabolické deje s veľkým nárokom na energiu, ktoré umožňujú rast a tvorbu novej telesnej hmoty. V dospelosti je katabolizmus a anabolizmus v rovnováhe. V starobe katabolické deje prevažujú a metabolizmus sa spomaľuje.

Metabolizmus je riadený hormonálne a nervovo. Metabolické reakcie treba usmerňovať, urýchľovať alebo spomaľovať, čím sa reguluje rovnováha celého systému. Súčasne sa udržuje stálosť vnútorného prostredia, a to vzhľadom na premenlivosť prísunu živín a ich spotreby. Zásoby živín sa musia podľa potreby včas nielen mobilizovať, ale aj dopĺňať. Významný

v riadení metabolizmu je predovšetkým tyroxín (hormón štítnej žľazy), inzulín (Langerhansove ostrovčeky), rastový hormón (z hypofýzy), testosterón a hormóny kôry a drene nadobličiek. Nervová sústava reguluje metabolizmus najmä z centier v medzimozgu prostredníctvom sympatika a parasympatika.

Metabolizmus nutný k udržaniu základných životných funkcií ako činnosť srdca, obehovej sústavy, obličiek, dýchacieho svalstva i nervovej sústavy sa nazýva bazálny metabolizmus. Bazálny metabolizmus je minimálny stupeň metabolickej aktivity organizmu pri ideálnych vonkajších podmienkach, telesnej i duševnej aktivite, obmedzenej na udržanie základných životných funkcii. U človeka je definovaný pri nasledujúcich podmienkach:

Udáva sa v absolútnych hodnotách v kJ za časovú jednotku alebo v relatívnych hodnotách na m2 povrchu tela. Takýto výdaj sa denne pohybuje okolo 6270 − 7500 kJ (1500 − 1800 kcal). U mužov viac ako 6000 kJ/24 hod., u žien 5500 kJ/24 hod.

Metabolizmus cukrov

Cukry sú pre organizmus najdôležitejším a najpohotovejším zdrojom energie. Dospelý organizmus nimi pokryje až 55 % dennej energetickej potreby. Hlavným produktom ich trávenia je glukóza. Vstrebaná glukóza sa vrátnicovou žilou dostáva do pečene, kde sa premení na zásobný cukor glykogén, ktorý je tak k dispozícii pre potrebu všetkých tkanív. V prípade potreby sa glykogén opäť mení na glukózu, ktorá sa dostáva do krvi. Menšie množstvo glykogénu sa tvorí i vo svaloch, kde slúži ako pohotová rezerva energie, ale len pre svalovú prácu. Zásoba glykogénu v tele človeka nie je veľká, približne 400 g. U detí je táto zásoba ešte menšia vzhľadom na menej vyvinuté svaly a pečeň. Práve preto sa deti nemajú zaťažovať vytrvalostnou a namáhavou telesnou aktivitou. Zásoba glykogénu sa pri veľmi intenzívnej svalovej práci môže vyčerpať už za dve hodiny. Glykogén sa v tele vytvára aj z tukov

a bielkovín. Avšak prijímané sacharidy sa môžu v tele premieňa i na tuk, ktorý sa ukladá do zásob a to vtedy, ak organizmus vydá menšie množstvo energie ako v potrave prijal.

V krvi sa udržuje stála koncentrácia glukózy – hladina cukru v krvi sa označuje ako glykémia (jeden gram glukózy na jeden liter krvi, 3,5 − 6,7 mmol/l). Hodnota prechodne stúpa po jedle a znižuje sa pri telesnej práci. Stálosť glykémie je zabezpečená hormónom inzulínom, ktorý glykémiu znižuje tak, že pomáha pri syntéze pečeňového a svalového glykogénu. Štiepenie glykogénu vo svaloch a zvýšenie glykémie umožňuje adrenalín. Pankreatický glukagón podporuje štiepenie glykogénu v pečeni.

V potravinách sú sacharidy obsiahnuté v podobe monosacharidov, disacharidov a polysacharidov. Odporúčaná denná dávka je daná vekom, pohlavím a fyzikou aktivitou: v detstve predstavuje 12 g/kg a v dospelosti 6 g/kg a nemala by prekračovať rozmedzie dané výživovými normami, keďže sa z nadbytočných cukrov tvoria v tele tuky a zvyšuje sa riziko obezity.

I vláknina, ako celulóza či pektíny, je z chemického hľadiska polysacharid, ktorý však organizmus nevie využiť. V dennej dávke by však malo byť najmenej 15 g vlákniny, pretože napomáha črevnej peristaltike a zabezpečuje vyprázdňovanie čriev. Jej hlavným zdrojom je zelenina, ovocie, zemiaky alebo obilniny.

Metabolizmus bielkovín

Bielkoviny sú hlavnou stavebnou súčasťou buniek, enzýmov, hormónov a krvi. V tráviacej sústave sú štiepené na aminokyseliny a vstrebané do krvi. Malá časť aminokyselín koluje v krvi v stálom množstve, ktoré sa nemení ani po požití väčšieho množstva bielkovín. Aminokyseliny kolujúce v krvi sú zadržiavané v pečeni, kde sa určitá časť použije k prestavbe na sacharidy a tuky. Časť aminokyselín prejde pečenou a krvným obehom, následne je zanesená do tkanív, kde sa vytvoria tkanivové bielkoviny. Časť aminokyselín, ktorá nebola použitá ani k syntéze bielkovín ani k prestavbe na sacharidy a tuky, je využitá ako zdroj energie. Konečnou splodinou metabolizmu bielkovín je močovina tvoriaca sa v pečeni a vylučujúca sa obličkami.

Najintenzívnejšie prebieha tvorba bielkovín z aminokyselín u detí, ktoré rastú a zväčšuje sa ich hmota telesných tkanív. U dospelých ide najmä o obnovu opotrebovaných tkanív. Keďže sa bielkoviny v organizme nevytvárajú premenou ostatných živín, a organizmus ich nedokáže ani ukladať do zásoby, je nutné zabezpečiť ich každodenný príjem v určitom množstve. Množstvo

potrebných bielkovín je vyššie u detí ako u dospelých, v dospelosti sa zvyšuje najmä v tehotenstve, pri intenzívnej športovej činnosti, namáhavej fyzickej práci a po väčšom krvácaní.

Niektoré z aminokyselín, ktoré sú základnými stavebnými jednotkami bielkovín, si organizmus sám vytvoriť nevie. Nazývajú sa esenciálnymi aminokyselinami a sú obsiahnuté v plnohodnotných bielkovinách živočíšneho pôvodu, napr. v mäse, mlieku, vajciach. Obsah týchto aminokyselín zvyšuje biologickú hodnotu bielkovín. Rastlinné bielkoviny neobsahujú všetky esenciálne aminokyseliny a predstavujú tak bielkoviny neplnohodnotné.

Denný príjem bielkovín, ktoré za akýchkoľvek okolností zaručuje plnú výkonnosť organizmu sa označuje ako tzv. hygienické bielkovinové minimum. Jeho relatívne množstvo (na jeden kilogram telesnej hmotnosti) vyjadrené v gramoch klesá s vekom a zvyšuje sa pri energeticky náročnej činnosti. V detstve sú potrebné 2 g/kg, počas dospievania 1,5 g/kg a v dospelosti 0,6 g/kg.

Metabolizmus tukov

Tuky sú v tele súčasťou buniek ako ich stavebný materiál alebo sa ukladajú v podkožnom väzive, okolo orgánov do zásob. Zásobný tuk je rezervou energie a pri nedostatočnom prísune živín v potrave sa uvoľňuje a spotrebúva. Poskytujú dvakrát viac energie ako sacharidy. Tuky sa trávením štiepia na glycerol a mastné kyseliny. V jednom litri krvi je 6 g tuku, pričom sa množstvo zvyšuje po požití tukov už za niekoľko hodín. Z krvi sa tuk dostáva do tukového tkaniva.

V prípade potreby využitia tukov, sú uvoľnené i z tukových zásob a transportované do pečene, ktorá obsahuje enzým lipázu. V pečeni sa tuky štiepia opäť na glycerol a mastné kyseliny. Ich oxidáciou sa uvoľňuje energia. Tuky môžu vznikať i zo sacharidov a bielkovín. Pri riadení metabolizmu tukov sa najviac uplatňuje hormón tyroxín, ktorý povzbudzuje oxidačné deje v organizme a tým zvyšuje i metabolizmus tukov. Do metabolizmu zasahujú i ďalšie hormóny ako inzulín a hormóny kôry nadobličiek.

V tukoch sú rozpustené niektoré vitamíny, obsahujú i nevyhnutné esenciálne mastné kyseliny, ktoré si organizmus nevie sám vytvoriť ako napr. kyselinu linolovú a linolénovú. Obsah týchto látok udáva ich tzv. biologickú hodnotu.

V potravinách sú obsiahnuté živočíšne i rastlinné tuky. Pre výživu sú najvýhodnejšie tuky rastlinné a to pre ich obsah esenciálnych mastných kyselín. Denná doporučená dávka tukov je závislá od veku, pohlavia, druhu vykonanej práce a klimatických podmienkach. V chlade sa ich potreba zvyšuje. Od narodenia potreba tukov klesá od 4 g/kg až po 1,5 g/kg v dospelosti.

Metabolizmus vody

Voda je v organizme potrebná ako rozpúšťadlo, transportný prostriedok a k udržovaniu telesnej teploty. Umožňuje vstrebávanie, presun látok z krvi do tkanív, vylučovanie odpadových látok obličkami a látkovú premenu. Nedostatok vody vedie už za dva dni k ťažkým poruchám a po týždni jej nedostatku i k smrti.

Voda má najväčší podiel na celkovej telesnej hmotnosti, v detstve predstavuje 80 % a v dospelosti 60 % hmotnosti tela. Približne tretina celkového množstva vody je obsiahnutá v bunkách, mimo bunky je súčasťou miazgy, krvnej plazmy a tkanivového moku. Organizmus prijíma vodu v tekutinách i v pevnej strave. Menšia časť vody vzniká i pri metabolizme živín. Voda sa vstrebáva v črevách, prechádza do vrátnicovej žily, do pečene a dostáva sa tak do celého krvného obehu.

Potreba vody sa mení vekom. Dojča má dennú potrebu odpovedajúcu 15 – 20 % jeho telesnej hmotnosti, dieťa 10 – 15 % a dospelý 2 − 4 %. Väčšia strata vody je práve u dojčiat veľmi nebezpečná. Deti reagujú na nedostatok tekutín únavou a ospalosťou. Príjem a výdaj vody je v zdravom organizme v rovnováhe. Pri jej väčšom príjme sa zvýši vylučovanie vody obličkami. Na jej nedostatok reaguje organizmus smädom. Voda, ktorá sa v tele nezadrží, odchádza obličkami, kožou, pľúcami a istá časť i stolicou. K väčším stratám dochádza pri práci v teple, pri športe, ochoreniach, zvracaní či hnačke, i počas kojenia.

Výmena vody je riadená nervovo z ústredia v hypotalame, ktoré je vo vzťahu k hypofýze, v ktorej sa vylučuje antidiuretický hormón riadiaci spätnú resorpciu vody v obličkách z primárneho moču. Hormón kôry nadobličiek aldosterón pôsobí na hospodárenie s vodou nepriamo tým, že v celom organizme zadržuje chlorid sodný.

Obsah solí sa v organizme zvyšuje od narodenia do dospelosti 40-krát (ich príjem je väčší ako výdaj). Sodík je katión, ktorý spolu s chlórom ovplyvňuje osmotický tlak telesných tekutín a stálosť vnútorného prostredia (pH). Soli sodíka na seba viažu vodu. Spolu s iónmi draslíka, vápnika a horčíka ovplyv?

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/biologia/17269-traviaca-sustava-systema-digestorium/