Záškrt (diftéria) je akútne infekčné ochorenie. Infekčný proces sa prevažne lokalizuje v hrdle, na mandliach, niekedy v nose, občas na koži, a celkom zriedkavo na očnej spojovke. Ide o zápalový proces na slizniciach sprevádzaný tvorbou „pablán“, zdurením lymfatických uzlín, vysokou teplotou. Ochorenie má ťažký priebeh, v priebehu ochorenia sa poškodzujú nervy, ktoré spôsobia ochrnutie hlasiviek a prehĺtacích svalov.
Ochorenie máva často komplikovaný priebeh, a to najmä zápalom srdcového svalu, obrnou mäkkého podnebia, iných svalov a poškodením ľadvín. Pred érou očkovania a liečby antibiotikami bolo ochorenie sprevádzané vysokou smrtnosťou. Ochorenie vyvoláva baktéria“ Corynebacterium diphtheria“. Inkubačný čas je 2-5 dní. Nákaza sa prenáša vdychovaním kontaminovaného vzduchu. Prameňom nákazy je chorý človek .
Základom liečby bolo v minulosti protizáškrtové sérum a podávanie antibiotík. Nevyhnutnou súčasťou liečby je dlhodobý kľud na lôžku, podporná liečba a diéta.
Do roku 1969, kedy bolo zavedené celoplošné očkovanie proti záškrtu, sa ochorenie vyskytovalo epidemicky. Posledný prípad ochorenia bol v SR zaznamenaný v r. 1980.
Ochorenie sa vyskytuje na celom svete a jeho výskyt je závislý od počtu zaočkovaných detí. Pokiaľ sa v krajinách darí udržať vysoké percento zaočkovanosti detskej populácie, ochorenie sa nevyskytuje. Akékoľvek poľavenie vo výkone očkovania má za následok nahromadenie vnímavých osôb a vzápätí aj výskyt ochorení.
Dokladom takejto situácie bola epidémia záškrtu v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, kde po rozpade došlo k prechodnému zanedbaniu pravidelného povinného očkovania a následne epidemického výskytu ochorenia s vysokým počtom úmrtí. Takáto situácia pretrváva vo všetkých rozvojových krajinách.
Najúčinnejšou ochranou pred ochorením je očkovanie, ktoré bolo zavedené ako druhé v poradí po zavedení očkovania proti pravým kiahňam. Prvú Nobelovu cenu za medicínu dostal práve lekár, ktorý objavil tzv. difterický toxoid, ktorý sa stal základom účinnej očkovacej látky.
Očkovanie proti diftérii sa vykonáva očkovacou látkou, ktorá obsahuje vhodne upravený difterický toxoid. Po jeho podaní organizmus odpovedá tvorbou protilátok. Očkovanie je bezpečné, pri čom treba rešpektovať známe situácie, pre ktorú dočasne nemožno dieťa očkovať, a to akútne zápalové ochorenia. Nežiaduce účinky po očkovaní sú buď lokálne v podobe začervenania a bolestivosti v mieste vpichu a reakcie celkové ako sú mierne zvýšená teplota, bolesti hlavy, ojedinele neurologické komplikácie.
Po dlhodobom vedeckom pozorovaní vedci ustálili termín 10.týždeň novorodenca, ako termín podanie prvej dávky očkovacej látky, ktorá sa podáva deťom v kombinácii s očkovacou látkou proti ďalším 4 chorobám. Termín 10.týždeň života bol stanovený po preukázaní, že po 9.týždňoch už u detí nachádzame len veľmi nízke hladiny materských protilátok, teda nižšie, než je hladina, ktorá ich môže pred ochorením ochrániť.
Základné očkovanie sa skladá z 3 dávok očkovacej látky, podaných v intervaloch 3, 5, 11, čo znamená, že prvá dávka sa podá v treťom mesiaci života novorodenca, druhá dávka o 2 mesiace a tretia dávka o 6 mesiacov po druhej dávke. Pre dosiahnutie ochrannej hladiny protilátok až do dospelosti sa deti ešte 2x preočkujú v 3. a 5.roku života a 1x adolescenti v 14.roku života, avšak už len dvojkombináciou očkovacej látky proti tetanu a záškrtu.