Sacharidy vo výžive

Sacharidy vo výžive

Sacharidy sú dôležitou zložkou všetkých organizmov. Sú to najľahšie prístupné látky pre produkciu energie v bunke. Ich medziprodukty sú dôležité pre stavbu v organizme. Môžu byť zložkou iných makromolekúl, ako sú napr. glykoproteíny, glykolipidy, nukleové kyseliny. Zo zložitých polysacharidov (škrob) vznikajú v tele napr. disacharidy - glukóza alebo glykogén, ďalej vznikajú medziprodukty (kyselina mliečna) a i. Glukóza je hlavným predstaviteľom sacharidových látok v telových tekutinách, glykogén je hlavným sacharidom buniek. Jeho najväčšia koncentrácia je v bunkách pečene, asi 3-5%, ale pri veľkom príjme v potrave dosahuje 10%, pri hladovaní klesá až pod 1%, pri chlade a telesnej námahe ešte nižšie. Glykogén sa skladuje aj v kostrových svaloch (0,4-0,6%). Tu vzniká z glukózy privádzanej krvou a slúži ako miestna energetická rezerva.

Po užití glukózy sa u zdravých jedincov zvyšuje koncentrácia glukózy v krvi na maximum, ktoré sa dosiahne v 45. minúte od aplikácie glukózy, potom hodnota klesá k východiskovým hodnotám a často krátkodobo klesá aj pod tieto hodnoty. Glykemická krivka (glykémia je koncentrácia glukózy v krvi) závisí od veku. Sacharidy majú pokrývať asi 50 - 60% energetickej potreby organizmu. Sú nositeľmi „čistej“ energie, tzn. premieňajú sa iba na oxid uhličitý a na vodu, čo sú látky, ktoré sa dajú z organizmu veľmi rýchlo vylúčiť.
Denný príjem sacharidov kolíše od 200 - 500 g. Potrava obsahuje predovšetkým polysacharidy rastlinného pôvodu (stráviteľné škroby a nestráviteľnú celulózu), ale aj disacharidy, napr. sacharózu (repný cukor) a laktózu (mliečny cukor). Tie sa pri trávení štiepia na monosacharidy. Amylázy slín a pankreasu štiepia škroby na oligosacharidy (so 6, 3, alebo 2 molekulami glukózy). Monosacharidy sa vstrebávajú hlavne na začiatku tenkého čreva. Najrýchlejšie sa vstrebáva glukóza a galaktóza, o polovicu pomalšie fruktóza. Pentózy sa vstrebávajú oveľa pomalšie. Inzulín neovplyvňuje vstrebávanie v čreve.

Inzulín je bielkovinový hormón vznikajúci v Langerhansových ostrovčekoch v pankrease a priamo v krvi znižuje hladinu cukru v nej. Vytláča glukózu z krvi do tkanív, podporuje jej využitie v svalstve a umožňuje tvorbu glykogénu v pečeni, udržuje sa ním stála hladina cukru. Inzulín sa nemôže podávať perorálne, pretože by sa ako každá bielkovina natrávil v žalúdku a v črevách. Podaný do žily, kde pôsobí okamžite alebo pod kožu ako denná dávka pre diabetikov s ťažšou formou cukrovky, odstraňuje príznaky cukrovky. Cukrovka (diabetes mellitus) je dedičná choroba, pri ktorej je zvýšená hladina cukru v krvi kvôli nedostatku inzulínu, nemôže sa zúžitkovať cukor hlavne v svalových bunkách, cukor, keďže je ho nadbytok, je vylučovaný močom a organizmus stráca zdroj energie. Z pečene sa vyplavuje glykogén, organizmus je oslabený, rýchlo sa unaví a človek je ustavične hladný. Môže pociťovať aj smäd, lebo sa cukor vylučuje vo vode močom a musí sa doplniť. Pri ťažších druhoch cukrovky nastáva chudnutie, pretože sa nedostatok energie dopĺňa spaľovaním bielkovín a tukov uložených v tele. To spôsobuje tvorenie ketolátok, ako napr. acetón, kyselina acetoctová, ktoré sa usádzajú v krvi, zvyšujú kyslosť vnútorného prostredia, čo môže vyvolať stratu vedomia, ba až smrť.

Sacharidy sa tvoria aj z tukov, preto chorý vylúči viac cukrov, ako prijal.
Repný cukor (sacharóza) ako sladidlo do jedál sa môže nahradiť buď umelými alebo prírodne získanými sladidlami. Umelé sladidlá sú napr. aspartám, maltodextrín, sacharín, irbis, sorbit... Sú to chemikálie, preto je na každom sladidle odporúčaná denná dávka. Zdravý organizmus dokáže spracovať toto množstvo, ale pri prekračovaní dávky nastáva trvalé poškodenie pečene a obličiek. Napriek tomu, že rozklad, vstrebávanie a využitie v tele prebieha bez pomoci inzulínu, majú kalorickú hodnotu. Irbis je nízkokalorické sladidlo, prirodzene sladké, neobsahuje žiadne uhľovodíky a nespôsobuje zubný kaz. Je vhodný pre diabetikov a pri redukčnej diéte. Umelé sladidlá nie sú vhodné pre deti do 3 rokov a pre fenylketonurikov, ak obsahujú fenylalanin.
Vhodnejšie ako umelé sú pre organizmus prírodné sladidlá. Je to napr. slad z obilnín, ale nemá široké použitie ako iné sladidlá a má nízku sladivosť. Najlepším sa zatiaľ zdá byť fruktóza, ovocný cukor. Je to monosacharid, získaný zo zrelého ovocia. Môže sa používať úplne bežne. Má vyššiu sladivosť (o 30% vyššiu ako sacharóza), preto je dávkovanie nižšie. Je vhodná pre diabetikov, ktorí majú ale obmedzenú dennú dávku. Tiež má kalorickú hodnotu, ale nižšiu ako sacharóza. Glykemická krivka prebieha menej strmo, vstrebávanie trvá dlhšie. Cukrovkári musia mať pravidelný režim: pravidelný prísun cukru v potrave, telesnej záťaže, musia dodržiavať správnu životosprávu (majú rozvrhnutý pravidelný spánok, jedlo, šport, prácu, oddych).

Použitá literatúra:
Jane Wertheim, Chris Oxland a Dr. John Waterhouse: Školská encyklopédia chémie
Robert F. Schmidt: Memorix - Fyziologie
Stanislav Trojan a kolektív: Fyziológia 1. - Učebnica pre lekárske fakulty
A. Valachovič, R. Pegřím: Anatómia a fyziológia človeka