Zo všetkých rastlín z čeľade tekvicovitých sa venuje najmenšia pozornosť zo strany pestovateľov tekvici, hoci je to plodina, ktorá má veľa zaujímavých vlastností a mnohostranné použitie. U nás sa jej pestovaním zaoberajú hlavne záhradkári v teplejších oblastiach našej republiky.
Plody tekvice sú ľahko stráviteľné, obsahujú škrob a pektín a majú minimálny obsah bielkovín. Tieto vlastnosti ju predurčujú na prípravu rôznych diétnych jedál a je vhodným spestrením jedálneho lístka najmä pre deti.
Tekvica je jednoročná rastlina, má bujný vzrast a mohutnú koreňovú sústavu, ktorá jej umožňuje čerpať vodu aj z väčších hĺbok. Na hrubej, chlpatej a dutej stonke vyrastajú veľké päťlaločnaté listy, ktoré sú tiež porastené tvrdšími chĺpkami. Kvety sú nápadné, žltej farby a dosahujú dĺžku až 100 mm. Plodom tekvice je dužinatá bobuľa, ktorá môže mať rôzny tvar a veľkosť, farba býva biela, žltá, zelené alebo oranžová. Povrch plodu môže byť jednofarebný, pásikavý alebo rôzne mramorovaný. V dužine plodu sa nachádzajú ploché vajcovité semená. Ich veľkosť závisí od kultivaru. Pre konzum sú najvhodnejšie plody v mliečno-voskovej zrelosti. Čím sú plody staršie, tým menej sú vhodné na konzum. Iba veľkoplodé kultivary sa nechávajú dozrieť do biologickej zrelosti, potom sa konzervárensky spracúvajú, alebo sa používajú na kŕmne účely.
Tekvicu pestujeme v druhej trati, to znamená, že ju vysádzame v druhom roku po hnojení maštaľným hnojom. Vhlodnou predplodinou sú strukoviny a zemiaky. Môžeme ju však vysadiť aj prvom roku po hnojení maštaľným hnojom, ale iba vtedy, keď ju pestujeme po prirýchľovanej zelenine, ktorej plody zozbierame do polovice mája. Tekvica podobne ako ostatné rastliny z čeľade tekvicovitých je teplomiIná rastlina, vhodná do kukuričných oblastí. Vyššie nároky na teplo majú patizóny, tekvica figolistá a tekvica muškátová. Tie pestujeme len v najjužnejších oblastiach západného Slovenska a južnej Moravy.
Rastline najlepšie vyhovuje ľahká pôda, dobre zásobená živinami. Pre pestovanie tekvice sú nevhodné ťažké, studené a zamokrené pôdy, ale aj sterilné piesky. Nároky tekvice na vodu sú rozdielne podľa období vývinu rastliny. V prvej polovici rastu vyžaduje rovnomerný prísun vody, pretože vodou sa do rastliny dostávajú potrebné živiny. Ak vtedy nie sú zrážky rovnomerne rozdelené a hlavne ak ich je nedostatok, musíme spotrebu vody dopĺňať závlahami.
Druhá polovica vegetačného obdobia nie je taká náročná na spotrebu vody, naopak, pri nadmerných zrážkach alebo závlahách vzniká nebezpečenstvo rôznych bakteriálnych ochorení.
U nás pestujeme 4 druhy tekvice: tekvicu obyčajnú, tzv. špargľovú, ktorej mladé plody chuťovo pripomínajú špargle; jej druhou formou je patizón. Ďalším druhom je tekvica veľkoplodná, ktorej plody často dosahujú veľkú hmotnosť a ich dužina sa spracúva na kompóty. Tretí druh, tekvica figolistá, sa používa ako výborný podpník pre skleníkové uhorky. Štvrtým druhom je tekvica muškátová. Jej pestovanie je menej rozšírené, známa je hlavne v oblastiach juhozápadného Slovenska, kde z nej pečením pripravujú vyhľadávanú pochúťku.
Listina povolených odrôd uvádza tieto kultivary tekvíc:
má kríčkovitý vzrast, rodí skoro. Tvar plodu je valcovitý a v konzumnej zrelosti má zeleno-bielu farbu. Vhodná je na kuchynskú prípravu.
hybridný kultivar, ktorý pochádza zo Švajčiarska. Je úrodnejší a skorší ako predchádzajúci kultivar. Plody sú tmavozelenej farby s predĺženými škvrnami.
Ďalšie dva kultivary majú plazivý vzrast a patria k druhu Cucurbita maxima:
vyznačuje sa žiarivo oranžovým povrchom plodu, plody dosahujú vysokú hmotnosť, často 30 až 45 kg. Tvar má guľovitý až oválny. Dužina sa používa na konzervárenské účely.
plody sú tiež veľké, tvar je však plochoguľovitý až plochý, farba bledooranžová. Jednotlivé plody dosahujú hmotnosť 15 až 30 kg. Dužina sa konzervárensky spracúva, vhodná je aj na kŕmne účely.
kultivar patizónu, ktorý sa dováža. Vlastný kultivar zatiaľ nemáme.
Technológia pestovania všetkých uvedených druhov je rovnaká. V našich oblastiach pestujeme tekvicu z priameho výsevu. Pri pokusnom pestovaní vo vyšších oblastiach sa vysádzali sadence rastliny, no keď teplota klesla počas vegetačného obdobia pod 10 °C, obmedzila sa asimilácia a rastliny zhadzovali násadu plodov. Optimálne teploty pre pestovanie tekvice sú v oblastiach s dlhým vegetačným obdobím, cez deň od 16 do 30°C a v noci nad 12°C.
Tekvica patrí medzi rastliny, ktoré sú náročné na živiny, pretože pri raste vzniká značné množstvo asimilátov. Dôležitý je preto rovnomerný prísun živín. Pôdu pripravujeme na jeseň zaoraním 4 až 6 kg maštaľného hnoja na 1m2. Na jar hnojíme priemyselnými hnojivami v dávkach 0,1 kg N, 0,05 kg P a 0,02 kg K na 10 m2.
Semeno tekvice vysievame v druhej polovici mája do hniezd. Spon volíme podľa kultivarov, pri plazivých 2X1 až 1,5 m a pri kríčkových 1 X 1 m. Výsev sa pohybuje od 0,15 do 0,2 kg na 10 m2.
Po vzídení jednotíme porast tak, aby v hniezde zostali 2 až 3 silnejšie rastliny. Ošetrovanie počas vegetácie spočíva v dôkladnom odburiňovaní pozemku.
Výborné výsledky sa dosahujú pri pestovaní tekvice na komposte. Takto pestované rastliny majú bujný vzrast a dávajú vysoké úrody dobre vyvinutých plodov.
Ak chceme dosiahnuť úrodu plodov maximálnej veľkosti, zaštipujeme rastliny tak, že ponechávame na nich 1 až 2 najlepšie vyvinuté plody a ostatné odstránime. Pri veľkoplodných kultivaroch môžeme dopestovať plody, ktoré majú hmotnosť až okolo 50 kg.
Zber plodov začína v auguste až v septembri. Plody odrezávame z rastliny postupne podľa zrelosti. Za lahôdkovú zeleninu sa považujú tie plody, ktoré ešte nedosiahli botanickú zrelosť. Sú jemnejšie a majú veľmi dobré chuťové vlastnosti. Dôležité je pozorne sledovať dozrievanie plodov, pretože prerastené veľmi rýchlo strácajú na kvalite.
Tekvicu môžeme aj rýchliť, dosiahneme tak zber o 10 až 14 dní skôr. V minulosti sa rýchlila tekvica v pareniskách, ale v súčasnosti využívame nízke fóliové kryty. Tekvica sa v nich môže s úspech pestovať po rýchlenej reďkovke, šaláte a kalerábe, ako aj po vypestovaní sadencov tých rastlín, ktoré skôr vysádzame do voľnej pôdy.
Semená vysievame do zakoreňovačov, aby sme predišli poškodeniu koreňov, ktoré sú v mladosti veľmi krehké. Ak použijeme na výsev suché semená, vysievame po 2 kusoch a po vzídení slabšiu rastlinu odstránime. Pred výsevom môžeme semená namáčať vo vode. Potom stačí vysiať do zakoreňovačov po jednom semene.
Optimálna teplota pre pestovanie tekvice vo fóliových krytoch je 14 až 15°C v noci, cez deň 16 až 18°C pri zamračenom počasí a 20 až 25°C pri slnečnom počasí. Pri vyšších teplotách zaostáva rast koreňa rastliny a zvýšeným výparom vody sa redukuje voda. Zber plodov pri rýchlení posunieme na koniec júla až začiatok augusta.
Pri pestovaní tekvice sa často vyskytujú na rastlinách ochorenia; väčšinou rovnaké, ako pri uhorkách a melónoch. Medzi najzávažnejšie patrí múčnatka uhorková, pri ktorej sa zničí asimilačná plocha rastlín a tie potom rýchlo odumierajú. Proti tejto chorobe používame preventívne postreky sírnatými prípravkami, alebo organickými fungicídmi. Ďalšou chorobou je alternáriová škvrnitosť hlúbovín - účinnou prevenciou je morenie semien Hermalom. Na porastoch často sa vyskytuje aj antraknóza uhoriek. Prejavuje sa tak, že na listoch a stonkách vzniknú svetlozelené vodnaté škvrny, ktoré postupne hnednú. Postihnuté pletivá vo vlhkom prostredí hnijú a v suchom prostredí vypadávajú. Dôležitá je dobrá dezinfekcia pôdy, osiva a všetkých materiálov a náradia. Pri prvých príznakoch musíme postriekať fungicídmi. Hlavnou zásadou ochrany pred ochoreniami je však vhodné striedanie plodín na pozemku tak, aby sme rastliny z čeľade tekvicovitých nepestovali po sebe na rovnakom stanovišti.
je formou tekvice obyčajnej. Tvarom sa však od nej veľmi odlišuje, je diskovitý, zakončený zúbkami a má bielu farbu. Kultivary patizónu majú kríčkovitý vzrast a nepotrebujú oporu. Plody sú vhodné pre diabetikov a dajú sa veľmi chutne konzervovať v sladkokyslom náleve tak, ako uhorky-nakladačky. Najvhodnejšie sú malé plody, ktoré sa zbierajú pár dní po odkvete. Energetický obsah patizónov je 100J v 100 g hmoty, tekvica obyčajná má vyššiu hodnotu, 142 J v 100 g hmoty. Mladé plody patizónov sú vhodné aj na vyprážanie, chuťovo sú podobné baklažánom alebo vyprážanému syru. U nás menej známe sú ďalšie dva druhy, tekvice-kabačky a tekvica muškátová.
patria do skupiny tekvíc so slabším vzrastom. Pestujeme ich podobne, ako iné druhy tekvice. Plody sú menšie a majú pretiahnutý tvar. Kabačky s obľubou pestujú najmä v Taliansku, vo Francúzsku, Taliani ich nazývajú zucchino a konzumujú ich hneď po odkvitnutí tak, že v rozpálenom oleji pražia maličké tekvice aj s okvetnými lístkami. Počas vývoja sa môžu kabačky upravovať podobne ako šalátové uhorky a po dosiahnutí botanickej zrelostisti upravujú plnením mäsovými a inými plnkami. V plodoch kabačiek sa nachádza viac výživných látok a vitamínov, než v plodoch tekvice obyčajnej.
,známejšia pod menom tekvica na pečenie, sa najviac pestuje v okresoch Galanta, Nové Zámky a Komárno. Jej pestovaním sa zaoberajú výlučne záhradkári, hoci jej plody sú bohatým zdrojom vitamínu C a výživných látok. Obsah týchto látok sa pečením ešte zvyšuje. Plody tekvice muškátovej sú splošteného tvaru, povrch býva striebristozelený. Dužina je hrubá 30 až 50 mm a môže byť žltá až sýtooranžová. Kultivary so sýtooranžovou dužinou sú vyhľadávanejšie. Tekvica muškátová je menej náročná na vlahu, skôr jej vyhovuje suchšie prostredie. Často sa pestuje ako podplodina v kukurici. Zber plodov sa začína až po prvých mrazoch, pretože po zmrznutí má výraznejšiu chuť. Plody uskladňujeme v suchých a bezmrazých miestnostiach a môžeme ich konzumovať počas celej zimy. V období, keď na trhu nie je dostatok čerstvej zeleniny, poskytujú plody tekvice muškátovej vhodný zdroj vitamínov.