Alchýmia je protovedecká a filozofická disciplína, ktorá kombinuje prvky chémie, metalurgie, fyziky, medicíny, astrológie, semiotiky, mystiky a umenia. Alchýmiu praktizovali v starovekom Egypte, Indii, Číne, starovekom Grécku, Ríme, islamskej ríši a nakoniec aj v Európe až do konca 19. storočia. Predstavovala sieť škôl a filozofických systémov starých najmenej 2 500 rokov.
Vychádza z náuky o príbuznosti, skúma prirodzenosť látok a zameriava sa na proces zdokonaľovania prírody. Skúma prirodzenosť tiel a ich meniacu sa silu. Snahy alchymistov sa označujú ako Veľké dielo.
Predstava rastu poukazuje na fakt, že človek nemôže vytvoriť strom, ale môže sa podieľať na jeho pestovaní. Alchymisti nepoužívali vedeckú metódu. Všetky ich „poznatky“ neskôr materialistická veda označila za banálne, obmedzené, nesprávne alebo aspoň nezmyselné.
Napriek tomu bola alchýmia jedným z hlavných predchodcov moderných vied a starým alchymistom vďačíme za objavenie mnohých látok a procesov, ktoré sú dnes dôležité pre modernú chémiu a kovospracujúci priemysel. Dnes je alchýmia zaujímavá najmä pre historikov vedy a filozofie, ale aj pre svoj mystický, ezoterický a umelecký aspekt.
Alchymisti boli všeobecne vnímaní ako podvodníci, blázni a šarlatáni, ktorí sa snažili zmeniť olovo na zlato. Verili, že vesmír sa skladá zo štyroch základných prvkov – zeme, vetra, ohňa a vody. Veľkú časť svojho času trávili vytváraním zázračných liekov, jedov a magických elixírov.
Napriek ťažkostiam a mnohým nesprávnym výkladom alchymisti zaznamenali veľký pokrok v porozumení prirodzeného sveta. Vďačíme im za objavenie dôležitých látok a chemických procesov, ktoré vydláždili cestu modernej chémii a dodnes tvoria základ mnohých chemických a metalurgických procesov.
Nemožno zabudnúť na hlavný dôvod, prečo sa alchymisti celé stáročia tešili takej obľube a podpore. Nebol to iba mysticizmus a filozofické premýšľanie, ale najmä ich praktické príspevky pre dobový „chemický“ priemysel.
Alchymisti sa venovali napríklad:
Na začiatku 18. storočia bola alchýmia stále považovaná za serióznu vedu. Isaac Newton strávil podstatne väčšiu časť svojho života skúmaním a opisovaním alchýmie než prácou venovanou optike alebo fyzike.
Medzi ďalších významných alchymistov západného sveta patrili napríklad Roger Bacon, Tomáš Akvinský, Tycho Brahe, Thomas Browne a Parmigianino.
Rozpad alchýmie sa začal v 19. storočí so zrodom modernej chémie, ktorá poskytovala presnejšie a spoľahlivejšie vysvetlenia zmien látok.
V prvej polovici 19. storočia jeden uznávaný chemik, barón Carl Reichenbach, skúmal myšlienky podobné tým zo starej alchýmie, napríklad ódickú silu. Jeho výskum však neprenikol do hlavného prúdu vedeckej diskusie.
Alchýmiu obklopuje niekoľko filozofických tradícií, ktoré preklenuli niekoľko stoviek rokov a tri kontinenty. Tieto tradície majú záľubu v tajuplných symboloch, ktoré robia jazyk alchymistov ešte zložitejším.
Alchýmia sa vyvíjala najmenej v dvoch hlavných smeroch, ktoré boli prevažne nezávislé, najmä vo svojich začiatkoch:
Čínska alchýmia bola úzko spojená s taoizmom, zatiaľ čo západná alchýmia sa rozvinula do vlastného filozofického systému iba s povrchnými spojeniami s hlavnými západnými náboženstvami.
Naďalej zostáva otvorenou otázkou, či mali tieto dva hlavné prúdy spoločný alebo odlišný pôvod a či sa navzájom ovplyvňovali.
Zatiaľ čo západná alchýmia sa koncentrovala na premenu základných kovov na zlato alebo striebro, čínska alchýmia mala iný cieľ – medicínu.
Kameň mudrcov európskych alchymistov možno prirovnať k Veľkému elixíru nesmrteľnosti čínskych alchymistov.
Čierny prach bol pre alchymistov dôležitý. Bol opisovaný už v 9. storočí a v 10. storočí sa používal v ohňostrojoch. V delách sa začal používať približne okolo roku 1290.
Použitie prachu sa z Číny rozšírilo do Japonska, Mongolska, arabského sveta a nakoniec do Európy. Čierny prach bol s najväčšou pravdepodobnosťou vynájdený v strednej alebo východnej Číne.
Liadok, teda dusičnan draselný, ktorý je kritickou oxidačnou zložkou, sa ťažil v Indii a pozdĺž obchodných ciest na Strednom východe.
Čínska alchýmia bola úzko prepojená s taoistickou formou medicíny, akupunktúrou a niektorými bojovými umeniami.
Vďaka silnému spojeniu s gréckou a rímskou kultúrou začala byť alchýmia ľahšie prijímaná aj v kresťanskej filozofii. Stredovekí európski alchymisti vo veľkej miere prijali islamské vedomosti.
Gerbert z Aurillacu bol medzi prvými, ktorí priniesli islamskú vedu do Európy zo Španielska. Neskôr priniesli ďalšie učenie muži ako Adelard z Bathu.
Alchýmia zostala nažive aj vďaka mužom, ako bol Nicolas Flamel, ktorý bol pozoruhodný najmä preto, že patril medzi niekoľkých alchymistov, ktorí písali v týchto nepokojných časoch.
Flamel žil v rokoch 1330 až 1417 a neskôr sa stal vzorom pre nasledujúce generácie alchymistov a ďalšie fázy alchýmie.
Nebol náboženským odborníkom ako mnohí jeho predchodcovia. Celý jeho záujem o tento predmet sa sústreďoval okolo snahy nájsť kameň mudrcov, ktorý ho preslávil, pretože sa predpokladalo, že ho aj vytvoril.
Jeho práca opisuje obrovské množstvo času stráveného experimentmi a skúmaním reakcií, ale nikdy v skutočnosti neposkytol vzorec na vytvorenie kameňa mudrcov. Väčšina jeho práce smerovala k zhromažďovaniu alchymistických vedomostí, ktoré boli objavené v minulosti, najmä tých, ktoré sa týkali kameňa mudrcov.
Počas stredoveku sa alchymisti ako Flamel koncentrovali na hľadanie kameňa mudrcov a elixíru mladosti, pričom verili, že ide o dve odlišné veci.
Európska alchýmia pokračovala v tejto ceste aj počas renesancie. Toto obdobie zároveň prinieslo nárast počtu podvodníkov, ktorí používali chemické triky a šikovnosť rúk na demonštrovanie premeny obyčajného kovu na zlato.
Iní tvrdili, že vlastnia vedomosti, ktoré záujemcov za malú počiatočnú investíciu nasmerujú na správny spôsob premeny kovu na zlato.
Zánik západnej alchýmie bol spôsobený vzostupom modernej vedy a dôrazom na prísne kvantitatívne experimenty namiesto jej „stredovekého učenia“.
Hoci sa zárodky tohto procesu objavili už v 17. storočí, alchýmia prosperovala ešte niekoľko storočí a za jej vyvrcholenie možno považovať 18. storočie.
V modernej dobe nastal pokrok smerom k dosiahnutiu cieľov, ktoré by alchýmia označila skôr za vedecké než alchymistické. Tieto vývojové trendy možno označiť ako „alchýmiu“ z niekoľkých dôvodov.
V roku 1919 Ernest Rutherford použil reakciu umelého rozbitia látky na premenu dusíka na kyslík. Tento proces bombardovania atómových jadier vysokoenergetickými časticami predstavoval metódu, ktorá predchádzala klasickým časticovým urýchľovačom, pričom základy premeny látok sa stali všeobecne známymi.
V roku 1980 Glenn Seaborg transmutoval olovo na zlato, aj keď za použitia obrovského množstva energie.
V roku 1964 George Ohsawa a Michio Kushi, vychádzajúc z myšlienok Louisa Kervrana, prezentovali úspešnú premenu sodíka a kyslíka na železo.
V roku 1994 Sundaresan a Bockris oznámili, že pozorovali syntézu jadier v elektricky nabitých batériách medzi uhlíkovými tyčami ponorenými vo vode. Ani jeden z týchto pokusov však nemohol byť zopakovaný inými vedcami a tieto myšlienky sú dnes spochybňované.