Kolobeh vody v prírode

Kolobeh vody v prírode

Ľudský organizmus pre svoju existenciu potrebuje tri základné podmienky: vzduch, vodu a potravu. Najkratšie vydrží organizmus bez kyslíka (rádovo minúty), bez vody niekoľko dní a bez potravy až 40 dní pri súčasnom dostatočnom príjme tekutín. Všetka pitná voda na zemskom povrchu pochádza z prírodného kolobehu, pričom jej podiel na celkovom množstve je len asi 7 %.

Z tohoto množstva jej podstatná časť nie je použiteľná bez predchádzajúcej úpravy čistením a dezinfekciou. Príčinou je intenzívna ľudská činnosť a s ňou súvisiace znateľné zhoršovanie životného prostredia. V prírodnom kolobehu vody sa vodná para z oceánov, morí, riek a lesov mení na vodné zrážky v rôznej podobe. Najmä dážď a sneh pri prechode atmosférou pohlcujú najrôznejšie druhy nečistôt. Voda absorbuje cestou k zemi kysličník uhličitý, amoniak a ďalšie plyny, zo vzduchu vymýva mechanické nečistoty a chemické zlúčeniny a v podobe napríklad kyslého dažďa padá na zemský povrch.

Podobne sa voda obohacuje najrôznejšie prvky a zlúčeniny aj prechodom cez vrstvy zemského povrchu. Takto sú znečisťované mnohé kedysi čisté pramene a naše terajšie vodné zásobárne. Komplikované chemické procesy menia pôvodné vlastnosti vody ako univerzálneho a jedinečného rozpúšťadla na rôznorodé zlúčeniny. Tieto v nejednom prípade pri dlhodobom účinku a v neprípustných koncentráciách škodlivo pôsobia na všetky živé organizmy.

U človeka tieto vplyvy vyvolávajú a spôsobujú celý rad chorôb a poškodení organizmu. Na rozdiel od iných živých súčastí prírody však ľudský organizmus do istej miery vie kompenzovať takéto negatívne vplyvy a prežíva aj za cenu poškodzovania jednotlivých orgánov a zhoršovania ich funkčnosti. Takto sa pôsobenie človeka obracia proti nemu samotnému.

V súčasnosti musí vynakladať veľa úsilia a peňazí na nápravu chýb a omylov vo svojej činnosti. Vážnym problémom je a bude zabezpečenie dostatočného množstva pitnej vody. V mestských aglomeráciách aj na vidieku tento problém väčšinou riešia veľkokapacitné úpravne vody s určitými technologickými postupmi a zariadeniami. 

Od 70-tych rokov 20. storočia sa intenzívne používa na dezinfekciu vody chlór. Predtým bolo rozšírené čistenie vody síranom hlinitým, hliník však ostával vo vode a usadzoval sa v mozgu. Ale čistiarne a úpravne pitnej vody nebojujú len s hrozbou mikrobiálnej nákazy, ale aj s insekticídmi, pesticídmi, dusičnanmi, polymérmi, ťažkými kovmi, priemyselným znečistením, olovom, ortuťou, kadmiom, ropnými produktmi a najrozličnejšími mechanickými nečistotami. Tento boj je čoraz ťažší a nákladnejší, pretože miera znečistenia vôd priemyselným, poľnohospodárskym aj komunálnym odpadom neustále rastie a vhodných zdrojov naozaj čistej pitnej vody ubúda.