Zbierka tridsiatich troch tematicky aj obsahovo rôznorodých
krátkych poviedok vyšla v roku 1993. V tejto knihe sa autor akoby vracal k svojmu predošlému dielu Oči a zrak z roku 1975.
V zbierke si čitateľ nájde širokú škálu žánrových foriem: opis dňa, cestopisné poznámky, literatúra faktu, poviedka, list,
filmová poviedka, román na pokračovanie, poviedka detského autora, sci-fi, rozprávka. Dušek tým však len vytvára ilúziu rôznorodosti –
v konečnom dôsledku sa stále drží krátkej prózy a zachytávania každodenného života.
„Naznačovaná žánrová
rôznorodosť a pestrosť je však iba fiktívna. Stále ide o žáner krátkej prózy, v štyroch základných, a pre Dušeka typických
podobách: jednoduché, poetické, no triezve záznamy pozorovaní detailov a drobností každodenného života; fiktívne príbehy s väčšou
alebo menšou mierou fantázie, realistické príbehy s psychologickým obsahom, spomienkami.“
(Dana Kršáková: Dušan Dušek, s.
98)
„Kufor na sny je zbierkou s uvoľnenou vnútornou kompozíciou, čo vyplynulo z rôznorodosti jednotlivých próz, ako
textov napísaných s rôznym zámerom a aj v rôznom čase. Ak kufor slúži na uloženie rôznych vecí, podobný úschovný charakter
čiastočne poznačil aj knižku.“
(Dana Kršáková: Dušan Dušek, s. 100)
Literárni kritici a recenzenti
Milan Hamada a Bystrík Šikula na jednej strane Dušekov Kufor na sny vyzdvihli ako literárne dielo v zmysle, že Dušan Dušek
nesklamal, no na strane druhej Dušekovi vyčítali to, že jeho próza je stále viac-menej nemenná, napriek Dušekovmu predsavzatiu „skúsiť
niečo nové“.
„I keď viem, aj z tvorby D.Dušeka, že miniatúra môže v šťastných chvíľach obsiahnuť celý vesmír,
predsa si myslím, že sa to nestáva tak často, ešte častejšie sa totiž vyčerpá vtipným postrehom a ako všetko na svete, ani tá
najbrilantnejšia miniatúra sa nedokáže vždy vyhnúť následkom poetiky minimalizmu. Ale D.Dušek si na konci toho roka predsavzal:
>>… pootváram všetky dvere do sveta.<< Tak nech tak učiní a nech nájde v sebe aj odvahu k náročnejším koncepciám
pre zložitejšie literárne projekty, čo konkrétne znamená prejsť od mozaiky k stavbe, to jesť nájsť v sebe pozabudnuté schopnosti
architekta.“
(Hamada, 1994, s. 20)
„Každá Dušekova próza je iná, čiže svojbytná – z hľadiska
tematického, kompozičného i jazykovo štylistického. Na druhej strane, pri všetkej ich odlišnosti stále čítame toho istého
Dušeka.“