Kufor na sny obsah – Dušan Dušek (SOČ)
Kufor na sny obsah – Dušan Dušek (SOČ)
Úvod
„Dušek sa v priebehu rokov vyprofiloval ako mnohostranný tvorca – prozaik, básnik, scenárista, autor knižiek pre deti, televízny a filmový scenárista, rozhlasový dramatik. Napriek tejto mnohostrannosti však jednotlivé časti jeho tvorby navzájom súvisia a vždy sa viac alebo menej výraznejšie prelínajú a prestupujú.“
„Dušan Dušek je v súčasnej slovenskej literatúre stálicou a jeho dielo, vyznačujúce sa vzácnou vyrovnanosťou a vnútorným pokojom, hodnotou, na ktorú sa dá spoľahnúť.“
„Spisovateľ, ktorý nesklame, no, možno práve preto (v zovšeobecnení), ani neprekvapí.“
(Dana Kršáková: Dušan Dušek, s. 7-8)
Jeden z najznámejších
súčasných slovenských autorov a v mojich očiach takisto jeden z najzaujímavejších autorov vôbec. Dušek a jeho tvorba, menovite Kufor na
sny, ma zaujal hlavne svojim „odporom voči akejkoľvek deklarovanej angažovanosti“. Myslím, že v dobe v ktorej Dušan Dušek písal, bola na
jeho osobitný štýl potrebná značná dávka odvahy, o publikácii jednotlivých poviedok nehovoriac.
V nejednej z jeho próz som vycítil
istý odpor autora k systému, alebo aspoň túžbu po niečom, čo bolo v tej danej dobe zakázané. Veď kto z nás z času na čas neprežíva
tieto pocity?
Dušek je známy tým, že sa vo svojej tvorbe často vracia k minulosti, hlavne k jeho detstvu, a aj na základe toho môžeme
usudzovať, že jeho tvorba je zo značnej miery autobiografická, čo u mňa vyvoláva o to väčší záujem o osobu autora a o jeho
diela.
V tejto práci sa budem venovať autorovi samotnému – jeho život, tvorba, osobitný štýl – no rád by som spomenul aj tri poviedky z jeho zbierky Kufor na sny. Tieto poviedky sú Pes, Zberateľ a Zlodeji.
Dušan Dušek a jeho život
Dušan Dušek sa narodil 4. januára v Gbelciach v rodine lesného inžiniera. Po dokončení základnej školy v Piešťanoch a zmaturovaní na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave, absolvoval štúdium geológie a chémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského.
Mohol byť aj stolárom, no napokon nestružliká z dreva, ale zo slov.
(SME 11. 1.
2009 10:00 | Marian Jaslovský)
Pracoval ako lektor vo vydavateľstve Smena, neskôr ako redaktor v časopisoch Tip, Kamarát a
Slovenské pohľady. V rokoch 1979 až 1989 sa venoval výlučne literárnej tvorbe, od roku 1993 vyučuje scenáristiku a dramaturgiu na
VŠMU v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako vedúci Ateliéru scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej
fakulte.
K čítaniu sa ako malý chlapec dostal vďaka svojej rodine. Spočiatku mu prvé rozprávky čítavala jeho stará mama a on
sa už nemohol dočkať na čas, kedy si všetky tie knihy bude môcť prečítať sám. Každé Vianoce sa tešil na nové a novšie londonovky
a verneovky, ktoré ešte počas tých istých prázdnin prečítal. Keď sa mu však raz dostala do rúk kniha s poviedkami od Ernesta Hemingwaya,
zatúžil po písaní. Táto túžba ho dodnes neopustila a hoci je písanie to, čo ho napĺňa, aj dnes radšej číta knihy, ako by ich mal
písať.
Tvorba
Charakteristika tvorby
Dušan Dušek obohatil slovenskú literatúru predovšetkým mierou autobiografickosti svojej poetiky, čo vyvolávalo kontrast k oficiálnej ideologizovanej literatúre. Postupne sa vypracoval na jedného z najlepších slovenských poviedkárov. Jeho poviedky sú plné drobných rázovitých postáv, nesúce so sebou detské spomienky a fantáziu.
Dá sa písanie naučiť?
Možno dá. Ale nikto iný vás to nenaučí, tým jediným učiteľom je
túžba po písaní – a potom samotné písanie. Písať sa dá naučiť len písaním.
Karel Čapek hovoril veľmi presne, že próza
sa píše zadkom. Rovnako pomaly aj čítam. A keď natrafím na peknú vetu, prečítam si aj trikrát za sebou, vychutnávam ju na
jazyku.
(SME 11. 1. 2009 10:00 | Marian Jaslovský)
Dušekove umenie je založené na hlbokom poznaní duše
dedinského človeka ako aj sociálneho kontextu, v ktorom tento človek žije. Osobitnosťou je však predkladanie týchto poznaní súčasnými
výrazovými prostriedkami a z dnešných stanovísk.
Vo svojich poviedkach prepája realitu s obrazotvornosťou, iracionalitu s tajomnosťou.
Často využíva zatemňovanie, stajomňovanie zmyslu rozprávaného príbehu alebo ľudských vzťahov a konfliktov. Čitateľ sa preto ocitá
v pozícii náhodného, vonkajšieho pozorovateľa alebo svedka udalostí a môže si len domyslieť, o čo postavám ide.
Dušek sa venuje
predovšetkým témam detstva, vzťahov medzi staršou a mladšou generáciou, kde kriticky zobrazuje spoločenské, sociálne a politické
súvislosti. V tvorbe pre deti sa deťom prihovára humorne a láskavo, nikdy so zámerom poúčať.
Jeho tvorba je vo všeobecnosti ladená
pozitívne, akoby sa Dušek vyhýbal negatívnym emóciám a nahradzoval ich skôr humorom a iróniou, čo si do istej miery vyčíta aj sám
Dušek.
Mäkkosť medziľudských vzťahov núti čitateľa myslieť na to, ako ich sám prežíva. No zároveň čitateľa tak
trochu šetríte. Je to všetko váš zámer?
„Za tou mäkkosťou medziľudských vzťahov, ako to nazývate, nie je nič iné
len ich starostlivý výber. Tých vzťahov. Pokúšam sa šetriť sám seba. Dávam šancu a uprednostňujem najmä tie vľúdne priateľské. Od
ostatných utečiem alebo na ne zabúdam, čo je celkom iste chyba."
(SME 27. 4. 2011 | Eva Andrejčáková)
„Pri
charakteristike jeho tvorby sú pritom tradične konštatovanými prvkami poetická a lyrická evokácia detstva, literárne zachytenie Záhoria,
hľadanie jedinečnosti vo všednosti, dôraz na detail, harmonizačné gesto večného chlapca, hravá erotika, vzťah muža a ženy cez optiku
manželského spolužitia. To všetko našlo svoj výraz v jazykovo vybrúsenej, metaforickej a poeticky stlmenej podobe, na ploche žánru
poviedky. Dušekove komorné prózy a jeho básne, ktoré sú v podstate lyrickým pendantom jeho básnickej epiky, ponúkajú jedinečné príbehy
a poetické zastavenia, plné lásky, fantázie, prekvapenia, spoluúčasti a ľudského pochopenia.“
(Dana Kršáková: Dušan
Dušek, s. 8)
Dušek prepája svet detstva a svet dospelosti, citlivo stvárňuje zdanlivo náhodné a nezámerné postrehy zo všedného
dňa obyčajných ľudí, výsledkom jeho tvorby je preto životná každodennosť, ktorá je však predstavená ako magická
zázračnosť.
Dôležitý teda nie je dej, ale vnútorné pocity postáv.
Jeho metóda je dekompozícia – rozklad
rozsiahlejších celkov na menšie časti (spoločnosť na jednotlivcov, spomienky na jednotlivé príhody).
„V Dušekovej tvorbe, vďaka
odporu autora voči akejkoľvek deklarovanej angažovanosti, prevláda zhovievavý, jemne poetizovaný a hravý vzťah ku konkrétnemu
životu.“
(Imrich Sedlák a kol.: Dejiny slovenskej literatúry, 2009)
„Dušekova osobitá perspektíva sa neprejavuje
nejako nápadne, ale práve vďaka nej si autor môže dovoliť pracovať fakticky bez deja, akcie, bez dramatickej gradácie .Môže odbiehať, až
sa miestami zdá, že nerešpektuje kategóriu hlavného a vedľajšieho motívu. Sujetová línia jeho próz je oslabená, celok sa skladá
z drobných segmentov, fragmentov, epizód. Dušek komponuje tak, že prikladá a navrstvuje k sebe, neinterpretuje, ale pozoruje, neopisuje, ale
vystihuje.“
(Dana Kršáková: Dušan Dušek, s. 8)
Tvorba pre deti
„Dušekova tvorba pre deti
patrí do subsystému detskej literatúry, no zároveň je časťou celku jeho diela (kam charakterom svojej poetiky neodmysliteľne prináleží).
Navyše s tým vedomím, že niektoré jeho texty fungujú v oboch rovinách (boli publikované aj v rámci detskej literatúry, aj v rámci umeleckej
literatúry – literatúry pre dospelých). To iba potvrdzuje fakt, že poetika Dušana Dušeka zostáva v oboch oblastiach v zásade rovnaká a
charakterizujú ju rovnaké momenty: fantázia, uvoľnenosť, hra, poetické videnie sveta, harmonizácia.“
(Dana Kršáková: Dušan
Dušek, s. 111)
Dušan Dušek sa v druhej polovici 70. rokov dostal do povedomia prevažne ako autor literatúry pre deti. Knihy
Najstarší zo všetkých vrabcov (1976), Pravdivý príbeh o Pačovi,(1980) Pištáčik (1980) a Pištáčik sa
žení (1981) sú vďaka hlavnej postave chlapca Pištáčika, ktorá je do značnej miery autobiografická, prepojené, no ďalšou
spojitosťou je aj priestor detstva dedinského chlapca s medziľudskými vzťahmi. Jeho ďalšia kniha Dvere do kľúčovej dierky (1987)
je zložená z celkovo troch poviedok, kde autor opisuje citový život mládeže – prvé skúsenosti s láskou a s nimi spojené pocity
neistoty. Kniha poviedok Babka na rebríku (1987) sa venuje zase hlavne vzťahom medzi rôznymi generáciami v rodine.
Ďalšie
Dušekove knihy, ktoré možno zaradiť medzi literatúru pre deti a mládež sú Srdcovky (1989), Rodina z jedného kolena (1991)
a Daidalos a Ikaros (1994).
Tvorba pre dospelých
Próza
Prvá Dušekova uverejnená
poviedka je Nuda (1964), ktorá vyšla v časopise Mladá tvorba. Niekoľko rokov na to vyšla Dušekovi zbierka poviedok Strecha
domu (1972), v ktorej sa vracia k svojmu detstvu na Záhorí. V knihe Oči a zrak (1975) zahrnul opäť svoje obľúbené poviedky,
ale aj autorské úvahy, grotesky a humoristické básničky. V roku 1982 mu vyšla už ďalšia kniha Poloha pri srdci, v ktorej sa
sústredil na životy ľudí v prostredí malého mestečka. V poradí už štvrtou knihou pre dospelých Kalendár (1983) Dušek
spomienkami na detstvo poukazuje na neúprosnosť času. Zbierka samotná obsahuje 11 poviedok. Náprstok (1985) je zbierkou, kde Dušek už
nepíše o svojich skúsenostiach, ale skôr o skúsenostiach ľudí iných. Poviedky v tejto zbierke sú navzájom prepojené postavou
poštmajstra. Babka na rebríku (1987) sa zasa sústreďuje na citové vzťahy medzi rôznymi generáciami v rodine. Ďalšie jeho knihy ako
Milosrdný čas (1992), Kufor na sny (1993), Teplomer (1996), Pešo do neba (2000), Mapky neznámeho
pobrežia (2001), Vták na jednej nohe (2003) a Zima na ruky (2006) sú obohatené humorom a zachytávaním každodennosti ako
zázračnosti.
Prášky na spanie (1987) a Rodina z jedného kolena (1991) sú výbermi z Dušekovej poviedkovej
tvorby.
Poézia
Zbierka Dúšky (1990) je zameraná prevažne na lyrické úvahy o prírode a každodenný život, pár rokov na to mu vyšla jeho druhá zbierka Príbeh bez príbehu (1994).
Filmová tvorba
Dušan Dušek sa od roku 1976, kedy mu vyšiel jeho filmový debut Ružové sny venoval aj filmovým a rozhlasovým scenárom. S tým istým režisérom Dušanom Hanákom spolupracoval aj na jeho druhom filme Ja milujem, ty miluješ (1980). Film bol však režimom zakázaný: „ Hanákovi a Dušekovi hrdinovia nestoja o pulzovanie na tepne čias. Chránia svoj priestor prirodzeného človečenstva, takzvane sa neangažujú. Aj táto krotká autorská replika na margo režimu stačila na zákaz filmu Ja milujem, ty miluješ.“ (Macek-Paštéková, 1997, s. 343). S Martinom Šulíkom neskôr spolupracoval na filmoch Sojky v hlave (1983), Vlakári (1988), Šesť statočných (1999) a Krajinka (1990).
Rozhlasová tvorba
Muchy
v zime
Rýchlik
Strojček na spomienky
Pretože aj napriek tomu
Preložené diela
Pištáčik sa žení (1988
– do ruštiny)
Kalendár (1985 – do maďarčiny)
Dvere do kľúčovej dierky (1992 – do poľštiny)
Pešo do neba (2003 – do
nemčiny)
Kufor na sny
Zbierka tridsiatich troch tematicky aj obsahovo rôznorodých krátkych poviedok vyšla v roku
1993. V tejto knihe sa autor akoby vracal k svojmu predošlému dielu Oči a zrak z roku 1975.
V zbierke si čitateľ nájde širokú
škálu žánrových foriem: opis dňa, cestopisné poznámky, literatúra faktu, poviedka, list, filmová poviedka, román na pokračovanie, poviedka
detského autora, sci-fi, rozprávka. Dušek tým však len vytvára ilúziu rôznorodosti – v konečnom dôsledku sa stále drží krátkej prózy
a zachytávania každodenného života.
„Naznačovaná žánrová rôznorodosť a pestrosť je však iba fiktívna. Stále ide
o žáner krátkej prózy, v štyroch základných, a pre Dušeka typických podobách: jednoduché, poetické, no triezve záznamy pozorovaní
detailov a drobností každodenného života; fiktívne príbehy s väčšou alebo menšou mierou fantázie, realistické príbehy
s psychologickým obsahom, spomienkami.“
(Dana Kršáková: Dušan Dušek, s. 98)
„Kufor na sny je zbierkou
s uvoľnenou vnútornou kompozíciou, čo vyplynulo z rôznorodosti jednotlivých próz, ako textov napísaných s rôznym zámerom a aj
v rôznom čase. Ak kufor slúži na uloženie rôznych vecí, podobný úschovný charakter čiastočne poznačil aj knižku.“
(Dana
Kršáková: Dušan Dušek, s. 100)
Literárni kritici a recenzenti Milan Hamada a Bystrík Šikula na jednej strane Dušekov Kufor na sny vyzdvihli ako literárne dielo v zmysle, že Dušan Dušek nesklamal, no na strane druhej Dušekovi vyčítali to, že jeho próza je stále viac-menej nemenná, napriek Dušekovmu predsavzatiu „skúsiť niečo nové“.
„I keď viem, aj z tvorby D.Dušeka, že
miniatúra môže v šťastných chvíľach obsiahnuť celý vesmír, predsa si myslím, že sa to nestáva tak často, ešte častejšie sa totiž
vyčerpá vtipným postrehom a ako všetko na svete, ani tá najbrilantnejšia miniatúra sa nedokáže vždy vyhnúť následkom poetiky
minimalizmu. Ale D.Dušek si na konci toho roka predsavzal: >>… pootváram všetky dvere do sveta.<< Tak nech tak
učiní a nech nájde v sebe aj odvahu k náročnejším koncepciám pre zložitejšie literárne projekty, čo konkrétne znamená prejsť od
mozaiky k stavbe, to jesť nájsť v sebe pozabudnuté schopnosti architekta.“
(Hamada, 1994, s. 20)
„Každá
Dušekova próza je iná, čiže svojbytná – z hľadiska tematického, kompozičného i jazykovo štylistického. Na druhej strane, pri všetkej
ich odlišnosti stále čítame toho istého Dušeka.“
(Šikula, 1995, s. 65)
Pes
Typický príklad
na Dušekovu krátku prózu, v zbierke Kufor na sny je takpovediac „otváracou“ poviedkou, vítajúc a vťahujúc čitateľa do zbierky
samotnej.
Ide o nesujetovú miniatúrnu poviedku, kde hlavná postava je sused rozprávača a jeho pes Ukulele. Rozprávač je rovnako ako aj
v iných Dušekových poviedkach v prvej osobe singuláru – čiže ja-rozprávanie.
Poviedka je perfektne kompozične vypracovaná –
v úvode samozrejme nechýba predstavenie suseda a jeho psa a minizápletkou poviedky sa stáva cieľ rozprávača vyhnúť sa svojmu susedovi
s jeho psom: „Musím si dávať pozor.“ „Radšej sa im vyhnem.“ – ide tu o opakovanie motívu. Vyvrcholenie nastáva v momente kedy sa
rozprávač a sused stretnú: „A zrazu mi vojdú do cesty.“ Rozprávač na túto situáciu zareaguje chladne a suseda s jeho psom odignoruje:
„Akože: nič sa nedeje.“
Záver a zároveň aj pointa poviedky nastáva po tom, čo rozprávača oňuchá pes a vzápätí na to, utečie:
„Pre nich som blázon.“
Jazykový štýl – vtipná štylizácia s nečakanými zvratmi.
Opakovanie motívu sa v poviedke vyskytuje dvakrát – raz u rozprávača („Musím si dávať pozor.“ a „Radšej sa im vyhnem.“) a raz u suseda so psom, kde ide o motív zahnania a vyhnania („Strašne radi sa dajú zahnať. Pes ešte radšej ako jeho pán. Smejú sa – majú z toho prču. Idú na pivo.“ a „Strašne radi sa dajú vyhnať. Sused ešte radšej ako pes. Idú sa okúpať: aby nesmrdeli.“).
Zberateľ
V tejto poviedke
sa stretávame s troma postavami: strýko Vendel (Šalamún), teta Karolína (Šalamúnka) a samotný rozprávač – opäť ide o rozprávača
v prvej osobe singuláru. V poviedke nachádzame opakujúci sa motív hodín: hodinky Adler-Roskopf, strýko Vendel zbieral hodiny, na stenách
tikali hodiny, na stenách začali vyzváňať hodiny, ako strýko Vendel prišiel k hodinkám Adler-Roskopf, čo je zároveň aj pointou; hodinky
slúžia ako trofej: „Posledné mi kúpila pred týždňom.“
Jazykový štýl – ide o ľahký jemný humor, hravosť, poetizmus,
používanie obrazných pomenovaní „Na tvári sa mu zachvela zlatá pavučina...“
Zlodeji
Rovnako ako aj
v predošlých dvoch poviedkach, aj v tejto vystupuje rozprávač ako jedna z postáv; ďalšími postavami teda sú dvaja policajti, major
a rozprávačova žena.
Poviedka sa odohráva v Bratislave, v byte a záhrade rozprávača, na policajnej stanici a takisto aj v imaginárnom
sveta rozprávača samotného – Afrika, Grónsko, Južná Amerika, Taliansko; počas jednej májovej soboty.
Jazyk – poetický, komickosť
v texte a opis záhrady.
Úryvok 1
Najkrajšie pomsty boli mapy, ktorými som polepil všetky prázdne steny nášho malého
bytu. Chodil som do cudziny. V daždivých dňoch som sa vysielal na služobné cesty do Afriky, nech si moja stará hlava a jej vlasy oddýchnu,
v horúčavách som sa prechádzal len v plavkách po zákutiach Grónska, vzdychal som a utieral si pot v chlpatých jaskyniach pod pazuchami,
ďalej a ďalej, neprestával som sa radovať.
V obývačke visela Južná Amerika a pod ňou boli kvetináče s kaktusmi; práve
kvitli...
Úryvok 2
Za mojím chrbtom sa otvorili dvere. Obaja vstali a skočili do pozoru. Obzrel som sa: vo dverách stál
tenký major a milo sa usmieval.
„Prepáčte nám,“ povedal. „Bol to omyl. Pomýlili sme sa. Pustite ho domov a všetky papiere
zničte.“
To som nečakal. Asi som sa tiež usmieval, možno som aj niečo povedal – podali sme si ruky.
„Bolo to
nedorozumenie.“
Odišiel.
Pozrel som sa na mojich vyšetrovateľov: vyšší sa rozpačito usmieval, ale menší sa aj
ďalej mračil.
„Hovoril som vám,“ povedal som.
Obrátil som sa a kráčal som k dverám.
Vtedy po prvý
raz prehovoril menší: „Ale odteraz už nijaké tajné cesty do cudziny, nijaká džungľa a nijaká Afrika alebo Amerika,
rozumiete?“
Medzi týmito dvoma úryvkami sa rozprávač stal obeťou výsluchu konkrétneho zločinu, napriek tomu, že v tom bol nevinne a nevedel čo sa deje. Dvaja policajti mu to však odmietali uveriť a situáciu vyriešil až major.
Otázky a úlohy
• Pozorne si ukážky prečítajte a zhodnoťte ktoré časti mohli byť reálnymi a ktoré naopak nemohli.
• Ak
ste zodpovedali prvú otázku, určite viete, že cesty do zahraničia sa odohrávali len v mysli rozprávača. Ako potom rozumiete poslednému
odseku v úryvku 2? Analyzujte.
Ocenenia
1988 Osobitná cena poroty za scenár Vlakári na 28. Filmovom festivale pre
deti, Gottwaldov (Zlín)
1992 Cena Trojruža za knižky pre deti
2000 Cena Rudolfa Slobodu (cena LITA) za rok 2000 – „za najvýznamnejší
autorský čin v oblasti tvorby audiovizuálnych diel“ (udelené v r.2001) za film Krajinka
2000 Cena VÚB za knihu próz Pešo do neba
2001
Cena Dominika Tatarku za rok 2000 za knihu Pešo do neba
2001 Cena FITES za najlepší scenár Krajinka na 23. Festivale českých a slovenských
veseloherných filmov, Nové Město nad Metují
2003 Krištáľové krídlo 2002 v kategórii Publicistika a literatúra za dielo Pešo do neba,
pedagogickú činnosť a významný tvorivý podiel na scenári filmu Krajinka
*2007 nominovaný na Literárnu cenu Anasoft litera za pôvodnú slovenskú prózu vydanú v uplynulom roku
Záver
V priebehu vytvárania tejto práce som sa snažil priblížiť sa Dušanovi Dušekovi a jeho tvorbe vo všeobecnosti, pričom som sa snažil nevynechať nič podstatné – teda jeho život (detstvo, ale aj kariéru), jeho tvorbu, záľuby, témy, ktorých písanie ho napĺňa, samozrejme som nemohol zabudnúť na jeho charakteristický štýl no a dovolil som si sem priložiť aj bližší rozbor jeho troch diel – ktoré ma svojím humorom, ale aj otázkami, ktoré vo mne vyvolali – zaujali. Napriek jeho rozsiahlej tvorbe verím, že som tento môj cieľ aspoň čiastočne splnil a zároveň dúfam, že mojím prostredníctvom sa k nemu priblíži aj každý čitateľ, ku ktorému sa táto práca zatúla. Jej tvorba bola zaujímavá, záživná a predovšetkým poučná a zábavná. Napokon kto iný ak nie práve Dušek vás dokáže rozveseliť?
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
GREGOROVÁ, I. – LAPITKA, M. 2011. Literatúra pre 3. a 4. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Príroda, s. r. o., 2011. ISBN 978-80-07-01894-5
KRŠÁKOVÁ, D. 2002. Dušan Dušek. Bratislava : Kalligram, s. r. o., 2002, ISBN 80-7149-447-X
MACEK, V. – PAŠTÉKOVÁ, J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Martin, Osveta 1997.
HAMADA, M.: Konfrontácie. In: Romboid, 29, 1994, č. 3, s. 20.
ŠIKULA, B.: Sen o skutočnosti, skutočnosť o sne. In: Romboid, 30, 1995, č. 1, s. 65-66.