Jaríkovský kostol - N. Jégé

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: verca123
Typ práce: Maturita
Dátum: 27.09.2017
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 071 slov
Počet zobrazení: 2 487
Tlačení: 199
Uložení: 195

Jaríkovský kostol - N. Jégé

Dielo je historickou poviedkou. Satiricky popisuje pomery v obci Jaríkovce v 15. storočí.

Postavy

Roman Burda – najprv osamelý vdovec, ktorý sa tak naučil hovoriť bruchomluvectvu, neskôr sa ožení s Faustou

Fausta – dievča z dediny, vydá sa za Romana

Kuzma Matuščák – richtár dediny

fráter Nikázius – najmúdrejší obyvateľ dediny

starý Zákalčiar – spomínaný ako najväčší lotor z dediny

Dej

Na začiatku diela autor nahliadne do situácie za čias kráľa Mateja a jeho problémov. Mal tažkosti so ženou aj susedmi, tak nemal čas zaoberať sa problémami malej obce na Orave, Jaríkovcami.

Jaríkovce bola obec blízko poľských hraníc. Obyvateľov autor popisuje ako urastených mužov a pekné ženy, no nie sú veľmi bystrí. V tomto období, kedy dielo začína, sa im nevodilo dobre, boli chudobní a mali problémy.

Richtár dediny, Kuzma Matuščák, sa preto rozhodne zvolať radu, ktorá by problémy vyriešila. Ako možné riešenia vidia dve cesty: napadnúť a okradnúť blízku poľskú obec alebo postaviť kostol a potom si už u Boha vymodlia, čo potrebujú. Po úvodnom výstupe richtárovej ženy, ktorú po chvíli vyhodili z miestnosti, sa dohodli, že pôjdu na Poliakov. Iba veľmi málo bolo za postavenie kostola (ukážka č. 1).

Na stene počas celého stretnutia rady vysel obraz svätého Silvestra, pápeža a tiež patróna obce. Po rozhodnutí ľudí tento obraz prehovoril, pokarhal Jaríkovčanov a kázal im postaviť kostol. Oni sa veľmi zľakli a súhlasili (ukážka č. 2).

Po tejto príhode sa dozvedáme, že kostol chcel postaviť Roman Burda. Bol osamelý vdovec a tak sa počas svojich rozhovorov s jeho zvieratami naučil hovoriť „z brucha“. To on tak verne napodobil obraz.

Zástupcovia Jaríkovčanov sa teda vybrali za miestnym grófom so žiadosťou o kostol. Gróf ani len nebol doma a ich žiadosť neuspela, poradili im, aby si ho postavili si ho sami. Dreva mali dosť, tak si ho aj postavili, no chýbali im obloky, zvony, obrazy a podobné doplnky, bez ktorých bol kostol nepoužiteľný. Pôvodne by to riešili návštevou Poliakov, no teraz sa báli svätého Silvestra.

Medzitým, počas výstavby kostola, sa dajú dokopy Roman Burda s Faustou, miestnou divečinou. Chcú sa vziať, no nemajú kostol, v ktorom by sa mohli oddať. Roman preto opäť napodobí Silvestra a prikáže, aby išli okradnúť Poliakov a kostol tak dokončili. Vyslali teda výpravu a tá sa šťastne vrátila. Z ukradnutých obrazov si spravili svätých, odchytili okoloidúceho mnícha a nahovorili ho, aby bol ich kňazom. Roman s Faustou sa vzali ako prvý pár.

Takto to išlo rok, no potom prišla pohroma a opäť sa im zle vodilo. Hnevali sa na Boha, že napriek všetkému ich úsiliu sa k nim takto správa (ukážka č. 3). Potom im ale napadlo, že je to ich vlastná chyba a že Boh ich len upozorňuje na to, že obrazy, ktoré ukradli, sú zlé a nemajú ich uctievať. Vyhodili ich, no potom bol kostol opäť neúplný a tým pádom nanič.

Raz potom bol Roman v Kútoch a v miestnom kostole videl sochu svätého Jána. Zapáčil sa mu, mal pocit, že o čokoľvek on prosí, vyplní sa to. Rozhodol sa, že v noci ju ukradne a prinesie ju do Jaríkoviec. Tak sa aj stalo, no prenasledovali ho drábi. Nechal sochu na ceste a skočil sa schovať do krovia. Keď ju drábi našli, pomocou bruchomluvectva socha prehovorila a prikázala im, aby ju zobrali a priniesli do Jaríkoviec. Tam ich už Roman čakal, pochválil ich a poslal domov.

Ráno ostatní Jaríkovčania našli sochu Jána a tešili sa z nej. Najmúdrejší člen obce, fráter Nikázius, im vysvetlil, že určite prišiel sám. Dali ho do kostola, no aj tak im chýbali obrazy. Spomenuli si na kostol, ktorý bol vyplienený, no obrazy v ňom zostali. Išli po ne, ale cestou späť ich napadli zbrojnoši. Dobre sa bránili, tak ich zbojníci nechali ísť, zabavili im iba časť obrazov. Na ich miesto potom v kostole vpísali mená mŕtvych ľudí z tejto výpravy, čo sa im zdalo ako vhodná náhrada. Takto mali kompletný celý kostol a fráter Nikázius predniesol reč (ukážka č. 4), v ktorej vysvetlil Jaríkovčanom ich trápenia.

Myšlienka

Autor sa obyvateľom Jaríkoviec vysmieva za ich naivitu a hlúposť. Jeden z obyvateľov, Roman Burda, dokázal prejsť všetkým niekoľkokrát cez rozum a úplne ich manipulovať.

Hoci Jaríkovčania postavili kostol, nevodilo sa im lepšie. V kostole bolo všetko jaríkovské, nič nebolo v poriadku, ani len kňaz.

Ukážky z diela

Ukážka č. 1

- No, tak, - povedal richtár Kuzma a pošúchal si spokojne čelo.

- No, tak, - povedali za ním i niktorí prísediaci, - čo teraz?

- Teraz sa poradíme, čo urobíme proti biede. Či postavíme kostol, či pôjdeme na Poliakov? – zvolal Kuzma.

Bohabojné zhromaždenie zvolalo ako jeden muž: „Na Poliakov, na Poliakov!“ Len jediný hlas z kúta pri peci zvrieskol tenko a prenikavo: „Postavme kostol!“

Nastala vrava, v ktorej sa ozývalo:

- Niet živnosti ani pre ľudí, ani pre dobytok. Poliaci nám kravy odháňajú. Barboru Uliakovú odvliekli. V mylne nám zbožie pobrali a mlynára nám skoro zabyli. Na Poliakov!

Ukážka č. 2

Obraz bol namaľovaný na pregamene a obrúbený ľahučkým drevenným rámom. Tu neraz zadul oblokom tichý vetrík a div-divúci: prísna tvár pápežova sa pohla, jeho pozdvihnutý prst sa hrozivo zakýval a jeho ústa vyriekli tieto slová:

- Jaríkovčania, vy ste naničhodná zberba; dajte Poliakom pokoj, vy ste im pobrali omnoho viac ako on vám; postavte kostol!

Oproti obrazu sediaci chlapi rozjavili divom oči - ústa a pod ním sediaci vyskočili naraz na rovné nohy, ani keby ich vzpruha bola vyhodila, a obrátili sa k obrazu. V izbe zaznel všeobecný výkrik údesu!

Pápež zasa pohol prstom a zvolal:

- Na kolená, vydriduchovia, a pomodlite sa skrúšene!

Ako jeden chlap rútili sa všetci na kolená a najväčší loto zo všetkých, starý Zákalčiar, začal svojím hrubím hlasom skrúšene: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ Ostatné hlasy jeho druhov duneli za ním.

Ukážka č. 3

- Postavili sme ti kostol s trápením a hriechom, obetujúc i spasenie duše, a ty nám, bože ukrutný, ničíš i to zrno, čo sme si odtrhli od úst svojich i od úst detí, aby sme ho tebe zverili! Veď i najhorší pán, keď i odtiahne mzdu, ale žiť dá svojim sluhom, ale ty ani to! Zašliapeš nás hladom do blata, ako si to urobil s našou úrodou! Ty nie si otec, ale kat! Poďme, rozváľajme, spáľme kostol, čo sme postavili, aby sme dosiahli milosť od takého, ktorý ju nezná!

Ukážka č. 4

- Mnoho žiaľu musí byť tam, kde zablyskne luč božej milosti v srdciach ľudských. Nežijeme na svete na radosť, ale na trápenie a starosti. Hľa, náš boh vytrpel najviac zo všetkých tvorov. Stal sa človekom, aby mohol trpieť. Musíme znášať svoj kríž i my, lebo taká je vôľa Najvyššieho, ktorý ani svojmu synovi neodpustil, a to muky najukrutnejšie. Kde trpí boh, je radosť trpieť i jeho tvorovi. Najkrajšiu, najvznešenejšiu sluťbu božiu konáme vtedy, keď trpíme na slávu Krista Pána, ktorý zasa trpel za nás všetkých, nehodných a biednych.

Takto v dojatosti a prostosti duše svojej vyložil fráter Nikázius skromnými slovami svojim poslucháčom jednu z najväčších tajností bytu ľudského, a pozdvihnúc ich dušu a svoju, venoval ju ako najkrajšiu obeť Večnému Otcovi.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#Hovoril z brucha #Martin Kukučín DVE CESTY #hovori z brucha


Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.023 s.
Zavrieť reklamu