Krvavé sonety obsah

Krvavé sonety

• V tomto cykle vyjadril svoj ostrý postoj k vojne a nádej na mierový život. Tento cyklus sa skladá z 32 sonetov a predstavuje reakciu básnika na pošliapanú a poníženú ľudskosť v čase 1. svetovej vojny. V prvej časti sa snažil vytvoriť otrasný obraz vojny a jej ničivých následkov pre ľudstvo. V druhej časti ho trápi otázka, kto je za túto hrôzu zodpovedný.
• Nenachádza priamu odpoveď, predsa jasne tuší, že je to egoizmus jednotlivcov, skupín národov založených na prospechárstve a chamtivosti. Vojnu odsudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. Jeho úvahy sú ostrou obžalobou a nemilosrdným súdom nad buržoáznou spoločnosťou. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho aj osud Slovanstva aj vlastného národa. V záverečných sonetoch vyjadruje túžbu po mieri a vieru v ľudskejšie, spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti.

• Obdobie slovenského literárneho realizmu
• Lyrická skladba
• Jedno z prvých protivojnových diel v slovenskej ale aj svetovej literatúre
• Napísané už v roku 1914, vyšlo len v roku 1919
• Odsudzuje nezmyselnosť vojny a zabíjania, zdôrazňuje práva všetkých ľudí na pokojný život a slobodu
• Vojna zasiahla Hviezdoslava na sklonku života, mal už 65 rokov, vojnové udalosti niesol veľmi ťažko, hoci nebol priamym účastníkom vojny - videl utrpenie ľudí, kruté zabíjanie, ničenie tovární, kultúrnych pamiatok, preto nemohol ostať mlčať

Kompozícia:

• Dielo tvorí 32 sonetov (sonet – lyrický útvar zo 14 veršov. V prípade Hviezdoslava má usporiadanie 4-4-6). V jednotlivých sonetoch sú rozpracované nasledovné motívy:
  • spev o krvi
  • obraz vojny
  • obžaloba ľudstva a kresťanstva
  • hľadanie vinníka
  • úvaha o mieri
  • Slovanstvo a Slováci
  • privolávanie mieru

• Skladba je rámcovaná sonetmi o mieri. V úvode sú dva sonety o preliatej krvi, na záver je sonet „Nuž, iďte zbohom, piesne krvavé!“.
• Básnik v diele najprv spieva o krvi, ale nie o tej, ktorá „žiari sťa ruže kvet, pýr studu v dievčenskej tvári...“, ale o krvi, ktorá prináša hnev, zlosť a bolesť. Pýta sa, kde má človek nájsť útočisko pred utrpením, kde sa má ukryť? Prináša obraz vojny a utrpenia, ktoré sa s ňou spája: „...víchrica utrpenia...“. Poukazuje na pošliapanie ľudskej dôstojnosti, na umieranie mladých, na ničenie všetkého okolo, na veľké utrpenie starých ľudí, ktorým by podľa autora bolo lepšie v hrobe. Zobrazenie vojny vrcholí v 15. sonete, kde vojnu prirovnáva k bájnemu Leviatanovi ( z hebr. Leviatan – morská obluda), ktorý požiera všetko živé i neživé. Sonet dosahuje veľkú silu vo veršoch:
• V ďalších sonetoch autor obžalúva človeka, že sa nedrží kresťanských právd, obviňuje kresťanstvo z falošnosti a nedostatočnému postupu voči zlu: 
• Autor bol zbožným človekom, napriek tomu ostro hovorí ku kresťanom, ktorí ako prví mali dodržiavať Božie prikázanie: „Nezabiješ.“ Človek sa podľa autora vrátil k barbarstvu. Za hlavnú príčinu vojny autor označil sebectvo ľudí, ich panovačnosť. 
• V ďalšej časti autor uvažuje nad mierom, pýta sa, čo vlastne bude po vojne, či zvíťazí pravda, či bude pre všetkých dosť chleba.
• Autor nevie nájsť odpovede na tie otázky a utieka sa k Bohu. Neverí tým, ktorí tvrdia, že vojna je trest Boží, lebo Boh – láska takéto skúšky nepotrebuje. Prosí Boha, aby mu pomohol uvidieť, ako z týchto udalostí vyjde Slovanstvo. Nestane sa aj v budúcnosti zúrodňovateľom cudzích lánov? Polemizuje s myšlienkou Puškina, že všetky slovanské národy ako potoky sa musia „stiecť – zliať“ v ruskom mori. Právo na samostatný život majú jedni i druhí.
• Slováci dúfajú, že po vojne príde iná doba, že sa skončí čas bezprávia a začnú konečne rozhodovať sami o sebe. V závere autor privoláva mier:
• Básnik sa lúči s „piesňami krvavými“, posiela ich k ľuďom, aby ich čítali s očami „slzavými“. Aj keď nebol na fronte, bolestne trpel s nimi.