Expozícia – opis postáv a prostredia
Retrospektíva – spätný pohľad
Kritický realizmus: postavy poznávame cez ich činy – nepriama charakteristika
-jedna z najkritickejších noviel v slovenskej próze
Nastáva jar, všetko sa budí k životu, ľud sa berie do jarných prác, iba u Ťapákovcov sa nič nedeje. Chlapi len tak postávajú na dvore. Toto je klasický pohľad na dvor Ťapákovcov. Tentokrát iba nevedeli, či môžu ísť orať v stredu, lebo oni vždy začínajú v piatok. U Ťapákovcov je veľa ľudí, keď sa zídu, nestačia lavice. Štyria bratia so ženami a deťmi, najmladší brat Mišo, ktorý je ešte slobodný a jedna sestra Anča, ktorá už má 30 rokov. Je stále slobodná, lebo keď bola malá postihla ju kalika, nemôže chodiť. Inak je múdra, ako jediná sa postaví proti Ili. Iľa, braná od Jablonkovcov, je ženou Paľa.
Myslí si, že je najmúdrejšia, lebo bola na školení pre pôrodné baby. Volajú ju kráľovná, Anču zasa zmija. Ťapákovci nemajú v dome človeka, ktorý by ich viedol. Pokúša sa o to však Iľa. Iľa a Anča sa hádajú, ale všetky ženy stoja za Ančou. Iľa je ale nespokojná s tým, že ich je v dome 16 a začne sa sťažovať Paľovi. Už tam nechce bývať, chce sa osamostatniť, nepáči sa jej rozbitá studňa, ani Anča- zmija, chce nový dom. Paľo ju ignoruje a Iľu to moc hnevá.
Nakoniec sa rozhodne trucovať a ukázať mužovi, že jej nakoniec vyhovie a to tak, že pôjde ako spoločnica ku pani učiteľke a hovorí si: „Počkaj, veď ty zvieš, keď v jednom oblečení za mesiac budeš chodiť, keď ťa nebude mať kto oprať, zvieš, či ti chybí žena!“ Tam sa jej moc nepáči, ale keď sa už raz dala na boj, tak to nevzdá. Každý večer čaká na Paľa, že sa pomeria, spolu odídu a postavia si dom v záhrade jej rodičov, ale situácia sa nevyvíja podľa predstáv. Aj keď každý deň necháva otvorené zadné dvierka, Paľo nechodí.
Zo začiatku mu to bolo jedno, neskôr odišiel pásť ovce niekde do susedných dedín a dlhšie nebol doma. Iľa vie, že pár domov od škôlky bývajú Ťapákovci a že Anča každý večer sedí na lavičke a šije. Preto nahlas vykrikuje ako je jej dobre, aj keď to nie je pravda, aby ju rozzúrila. Darí sa jej to. V dome Ťapákovcov sa zatiaľ nič nedeje. Mišo je smutný, lebo si nemôže vziať za ženu Katku. Anča smúti, že jej jediná láska Jano Fúzakovie sa ide ženiť so škaredou Marou. Ešte má tú drzosť požiadať Anču, ktorá šije vence pre tri dediny, aby jej ušila svadobný veniec prednostne a dá jej peniaze dopredu. Práve v tom čase spomína Anča na svoje detstvo, keď ešte vedela normálne chodiť. Už vtedy sa jej páčil Jano. Potom dostala lámku a už sa nevystrela. Chodila s rodičmi po doktoroch, ale nič nepomohlo. Želá si, aby bola vtedy radšej zomrela.
Na druhý deň prichádza do dediny po dlhom čase Paľo. Do Ili, akoby udrel blesk, tak vyletela zo školy. Ide namočiť metlu do potoka, ktorý tečie poza školu. Vykrikuje, smeje sa, snaží sa, aby si ju Paľo všimol, ale on nič. Ide naspäť do školy. Anči vadí, že kráľovná ušla. Pri večeri to povie Paľovi, aj to že pri škôlke vidí chodiť nejakého chlapa, čo sa rozpráva s Iľou. Všetko márne. Nakoniec keď mu povie kamarát, že by sa patrilo ísť si po ženu, tak ide. Iľa sa robí, že spí. Príde ku nej muž a povie jej, aby išla domov.
Vtom sa akože zobudí a nadáva mu, kde sa tu vzal. On jej chcel dať zaucho, ale ona sa mu zapriadla do líce, že mu tiekla krv. Jana to veľmi bolelo, prevrátil úľ so včelami a išiel naspäť. Nakoniec to vyrieši pán notár, ktorý povie, že Iľa nesmie byť aj slúžkou, aj pôrodnou babou v dedine. Teda prestane slúžiť, pôjde ku rodičom domov, uprace tam a hovorí, ako s Paľom v lete postavia dom. Poviedka má šťastný koniec. Mišo už nespomína na Katku, a predsa Anča mrzáčka, keď večer sama ostane, pozerá očami plnými vášne a beznádejnosti do obloka, z ktorého vidno biely uhoj domu Jana Fúzakovie, spínajúc malé, nezrobené ruky, lká: „ Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie..!“