Božena Slančíková – Timrava – prehľad tvorby

Božena Slančíková – Timrava – prehľad tvorby

Božena Slančíková – Timrava – patrila do realizmu, narodila sa v početnej rodine evanjelického farára. Vyššie vzdelanie nemala, iba rok navštevovala dievčenskú školu v Banskej Bystrici a nikdy sa ani nevydala. Umelecké meno Timrava si vybrala podľa studničky za Polichnom, v ktorej vždy bola čistá voda. Celý život strávila v rodičovskom dome v Polichne. Po 2. sv. vojne žila v Lučenci, kde aj zomrela.

Písala poviedky zo života vidieckej inteligencie a z dedinského prostredia. Pre jej poviedky je charakteristický ironický, satirický tón a otvorenosť.

Za koho ísť

– poviedka opisuje mladú mestskú slečnu, ktorá si odišla hľadať na vidiek ženícha.

Pomocník, Ťažké položenie, Veľké šťastie 

– poviedky, v ktorých opisuje väčšinou osudy vidieckych dievčat z panských rodín, ktorých jediným cieľom je nájsť si ženícha a vydať sa. Timrava v týchto dielach zachytila atmosféru života vidieckej spoločnosti, jej prízemné záujmy a chudobný myšlienkový svet.

Vykresľuje rôzne typy dievčat – niektoré sú vypočítavé a myslia iba na majetok a výhodnú partiu, iné sú naivné, žijú vo svete snov a ilúzií, snívajú o veľkej, romantickej láske a napokon sa musia sklamať a vydať sa bez lásky, pretože v reálnom životne rozhodujú nie city, ale majetok a peniaze. Väčšina jej hrdiniek prežíva pocit rozčarovania a sklamania, žijú dvojakým životom – navonok sa správajú tak, ako sa to vyžaduje v spoločnosti, no vnútorne nesúhlasia s jej prázdnotou a egoistickou morálkou.

Ťapákovci

– dej poviedky sa odohráva v dedinskom prostredí. Celá rodina Ťapákovcov žije pohromade v nezdravom prostredí, sú zaostalí, so všetkým spokojní, lipnú na starých zvykoch otcov a dedov. Žijú tu štyria bratia Ťapákovci s manželkami a deťmi, najmladší, ešte slobodný brat a ich sestra mrzáčka Anča. V popredí stoja dve ženské postavy – Iľa, manželka najstaršieho brata, Paľa, a jej  švagriná Anča. Obidve sú silné osobnosti, v rodine ich prezývajú Iľa – kráľovná a Anča – zmija. Iľa je vzdelanejšia než ostatné švagriné, je v dedine babicou a túži po modernejšom, kultúrnejšom spôsobe života.

Chce zmeniť Ťapákovcov a ich staré zvyky, vyčíta im, že žijú v neporiadku, nezdravo, deti majú choré, tlačia sa 16 pokope. Ťapákovci si však z nej robia posmech, nepáči sa im ani to, že Iľa ich stále iba kritizuje a že všetko by chcela zmeniť. Najnespokojnejšia je Anča – zmija. Stále provokuje ostatných a snaží sa vyvolať konflikty a hádky medzi Iľou a Ťapákovcami. Anča je jednou z najtragickejších postáv Boženy Slančíkovej – Timravy. Po chorobe, ktorú prekonala ešte ako dieťa zostala mrzáčkou. Nemôže chodiť, iba sa vláči po dome na dlaniach a kolenách. Kvôli svojmu osudu sa  hnevá na celý svet, osobné nešťastie ju robí zlou, zádrapčivou a drsnou.

Je plná bolesti a žiaľu, prežíva vrúcne city a hlbokú lásku k bratrancovi Janovi, na to však nemôže ani pomyslieť, aby aj ju mal voľakto rád. (Stelesnením ľudského utrpenia a poníženia je scéna, deď beznohá Anča poskakuje v noci na kolenách a dlaniach a oneskorení chodci – práve Jano a jeho otec – ju považujú za psa). Iľa, keď vidí, že Ťapákovcov nezmení, žiada muža Paľa, aby si aspoň oni postavili nový dom a odsťahovali sa z preplnenej rodičovskej chalupy Ťapákovcov.

Vyhráža sa mu, že ho opustí a napokon to aj urobí – prijme miesto slúžky u rechtorky. Nakoniec sa Paľo predsa rozhodne postaviť si v dedine nový dom. „A teraz je Iľa už úplne šťastná – no Ťapákovci spokojní sú tiež. Dusia sa v jednej izbe 14, ako ich predkovia žili. “Sú radi, že im už Iľa nepanuje a nenúti ich zmeniť staré zvyky, iba kalika Anča sa trápi plná beznádejnosti a trpko ľutuje, že sa vôbec narodila.

Skon Paľa Ročku 

– dej poviedky je minimálny. Tvoria ho vlastne spomienky umierajúceho Paľa Ročku. Paľo – i keď je ešte mladý je zatrpknutým človekom, plným nenávisti, ale i výčitiek svedomia. Na smrteľnej posteli uvažuje o svojom živote, najmä o vzťahu k manželke a k matke, o svojom ťažkom životnom osude, túži zmieriť sa so sebou i so svetom. Paľo Ročka a jeho žena Zuza sa brali z veľkej lásky. Zuzina rodina bola bohatá, a preto bránili Zuze, aby sa vydala za nemajetného bedára Paľa Ročku.

Kvôli Paľovi ju doma neustále trápili, dokonca i bili. Zuzina a Paľova láska však bola silnejšia. Paľo si dokonca aj ruku dokaličil (odťal si 2 prsty), len aby nemusel ísť na vojnu, lebo sa bál, že kým bude vojakom, vydajú Zuzu za iného. Odvtedy uplynulo iba 5 rokov. Paľo leží na smrteľnej posteli a uvedomí si, že z ich veľkej lásky nezostalo nič.

Zmenila sa na zlobu, výčitky, zatrpknutosť, ba až nenávisť. Paľovi už „je odporný jej hlas, jej smiech i celá ona...“. Paľa až teraz pochopí, že to bola bieda, ťažká drina, ktorá z neho urobila takéhoto človeka. Nezostalo v ňom ani kúska lásky, lebo „láska pri biede sa minula“.

Zuza chcela svojej rodine dokázať, že sa zaobídu aj bez ich pomoci, po svadbe si zobrali pôžičku a začali stavať dom. Obaja pracovali až do úmoru. Zuza stále hnala Paľa do roboty, ale nešetrila ani samu seba.

Ťažko chorý Paľo vyčítal žene, že s ním nemala zľutovanie, že hlavné bolo pre ňu bohatstvo. Paľo mal ťažké srdce i na matku. Hneval sa na ňu a vyčítal jej, že v detstve musel žiť kvôli otcovi – pijanovi v biede a pohŕdaní. Matke zazlieval aj to, že mu nepomohla pri stavbe nového domu a prišla sa naň pozrieť, až keď bol hotový.

Paľo jej zakázal, aby vkročila do jeho domu, dokonca ju tak posotil, že spadla a zranila si hlavu. Vtedy matka prekliala vlastného syna, aby Boh aj jeho vyhnal z domu, tak, ako on , Paľo vyhnal ju. Všetky tieto spomienky a ťažké duševné útrapy mučia chorého Paľa Ročku.

Cíti, že už z postele nevstane a že čoskoro zomrie. Trápia ho strašné výčitky svedomia, stále sa mu zjavuje matkina zakrvavená tvár. Napokon to už nevydrží a požiada Zuzu, aby išla po matku. Zuza, aj keď veľmi nerada, ide a s plačom prosí svokru, aby prišla za Paľom, lebo bez jej odpustenia nemôže zomrieť.

Ale matka je neoblomná, svojmu synovi neodpustila. Nepríde za ním ani vtedy, keď v Paľovom mene prídu prosiť aj ďalší. Paľo však stále čaká a matku, díva sa na dvere, dúfajúc, že sa v nich objaví. A matka nakoniec predsa len príde – zvíťazí jej materinská láska. Navzájom si odpustia. Paľo sa ešte rozlúči so ženou i s malým synom a navždy zatvorí oči.