Alexander Isajevič Solženicyn – ruský prozaik, za protistalinské poznámky vo svojich osobných listoch bol zatknutý a poslaný do vyhnanstva na osem rokov. Osobné zážitky sa stali východiskom k napísaniu novely:
Jeden deň Ivana Denisoviča – (hl. postav Ivan Denisovič – „vlastizradca“, väzeň č. 854, mal 40 rokov, bol odsúdený na 10 rokov za to, že bol istý čas v nemeckom zajatí) po vydaní tejto novely nesmel publikovať. Táto novela hovorí o nútených prácach, do tej doby tabuizovaných. Autor opisuje jeden úplne bežný deň, taký, aké boli v stalinských táboroch skoro všetky.
1. Ivan Denisovič je nevzdelaný človek, teda nemôže prerozprávať dlhší príbeh, autor teda využil v ruskej literatúre známe rozprávanie skaz-rozprávanie (využíva sa v ruských rozprávkach) – anonymný rozprávač je na takom istom intelektuálnom a emocionálnom stupni ako hlavný hrdina, je schopný prerozprávať hlavné deje a myšlienky v 3. osobe singuláru tak, že čitateľ má pocit, akoby boli prerozprávane hlavnou postavou,
2. rozprávačom je sám autor, vyjadruje filozofické názory a nastupuje vždy tam, kde vzdelanie Ivanan a skaz-rozprávavača nestačí,
3. rozprávačom je Ivana sám, používa 3. osobu, ale sprítomňuje deje minulé a vlastné myšlienky.
Dej: Príbeh človeka nespravodlivo odsúdeného k núteným prácam v sibírskom väzenskom tábore. Jeho deň je naplnený ťažkou prácou na stavbe v podmienkach sibírskej zimy a hlavne nezmerateľnou snahou o prežitie, ktorá sa prejavuje v jeho vzťahu k spoluväzňom a k biednemu, ale vzácnemu jedlu. Autor presvedčivo vysvetlili posun hierarchie hodnôt v živote väzňa.
Rubeľ je tam lacnejší ako na slobode, teplo, nekvalitné jedlo, chvíľa odpočinku sú odmenou a impulzom. Ponižovanie jednotlivca je v tábore zákonom. Preto si vrýval do pamäti všetky predpisy a zákazy, aby sa mu desaťročný trest nepredĺžil.