Ako chutí moc – hlavná myšlienka

Ladislav Mňačko: Ako chutí moc

Žáner: román, ktorý autor nazval politickým pamfletom

Jeho zámerom bolo kritizovať obdobie 50-tych rokov, obdobie kultu osobnosti a stalinizmu. Autor v románe využíva tzv. stajomňovanie – nepoznáme meno hlavnej postavy, miesto a čas odohrávania sa deja.

Kompozícia: 18 kapitol, dej je rámcovaný pohrebom nemenovaného politika = rámcový kompozičný postup; retrospektívny kompozičný postup = Frank má po politikovej smrti nafotiť jeho oficiálny štátny pohreb. Počas pohrebu spomína na to, ako sa politik postupne menil na bezohľadného, nemorálneho a zbabelého človeka, ktorý robil všetko pre to, aby si udržal moc.

Idea: Totalitná moc je veľmi silný, omamný prostriedok, ktorý spôsobuje deštrukciu osobnosti a v nesprávnych rukách môže spôsobiť veľa zla.

Rozprávač: fotograf Frank, 1. os. sg, v niektorých pasážach 3. os.

Chronotop: 3 dni okolo pohrebu štátnika – Veľkého muža, mesto nie je pomenované

Striedanie časových línií: prítomnosť (pohreb), minulosť (spomienky na Mŕtveho)

Dej v reálnom čase však nie je takmer žiadny, väčšinu tvoria úvahy novinára nad jeho vzťahom k Mŕtvemu a nad Mŕtvym samotným.

Jazyk: autor využíva strohý

Dej začína na pohrebe Veľkého muža. Fotoreportér Frank fotí pre noviny fotky z tejto udalosti, pretože mŕtvy bol mužom s vysokou funkciou. Na pohreb prišli tisíce ľudí, no väčšina len z povinnosti. A to bol podnet, ktorý pripomenul Frankovi minulosť, týkajúcu sa života štátnika a jeho samotného.

Tí dvaja sa poznali už od detstva, chodili spolu do školy, boli výborní priatelia. No neskôr sa všetko zmenilo. Život funkcionára sa zmenil a ovplyvnil všetko naokolo. Prvým problémom medzi dvoma kamarátmi bolo dievča Margita, ktorá bola v tom čase Frankovou priateľkou. No jeho rovesníkovi sa páčila tiež a dali sa za Frankovým chrbtom dohromady. Keď sa to Frank dozvedel, zbil svojho priateľa do bezvedomia.

Mocenský charakter mŕtveho sa prejavil neskôr, keď obaja slúžili v Povstaní. Frank pod jeho velením. Keď napadli Nemci ich tábor, spolu utiekli cez hory k inej skupine. Tejto skupine velil Rus, ktorý ich s nevôľou prijal. Správal sa povýšenecky a zneužíval svoju moc. Raz prikázal Frankovi zabiť nevinného roľníka. Keď Frank odmietol, ruský veliteľ ho obvinil, že je zradca. Jeho priateľ sa Franka zastal. Zatkol Rusa a sám prebral vedenie nad oddielom.

Po Povstaní mŕtvy postupoval v kariére rýchlo. Stal sa šéfom kraja, v ktorom nič nefungovalo. Vtedy priateľstvo s Frankom prekvitalo. Všade chodili spolu. Štátnik bol tvrdý a nekompromisný, ale spravodlivý. Jeho prejavy mali energiu a dokázal ovládať masy ľudí. Problémové situácie v kraji riešil s prehľadom. Raz sa stalo, že mu horská dedina poslala list, v ktorom tvrdila, že nepotrebuje štát, a že nebude plniť päťročnice. Štátnik prikázal vypnúť dodávky elektriny, zrušiť poštu a autobusy do dediny. Za týždeň bol problém vyriešený. Dedina prišla s plánom na splnenie päťročnice a všetko fungovalo po starom.

Neľudský zvrat v živote toho muža prišiel, keď si vymenil sekretárku a hoci bol ženatý, vzal si peknú príťažlivú sekretárku za ženu. Rozviedol sa s Margitou, ktorú považoval za nereprezentatívnu. Týmto rozhodnutím si ohrozil kariéru a dal dôvod Galovičovi, ktorý bol jeho mravnostným dozorom, na jeho odvolanie. Galovič ale mlčal.

Neskôr sa stal šéfom kabinetu a jeho charakter sa definitívne zmenil. Začal byť podozrievavý a krutý viac, než musel. Začal si zhromažďovať všetku moc do rúk a na Franka úplne zabudol. V jednu noc bol ešte s Frankom na večeri u ich starých priateľov a tam sa opil. Správal sa neprístojne. Ich priatelia by to neboli prezradili, ale o týždeň ich dal zavrieť. Jeho miesto v srdciach priateľov sa vytrácalo. Nedal na žiadne rady, no za svoje chyby trestal iných. Stalo sa tak aj pri budovaní cementárne, ktorú napriek dokonalým projektom postavil na opačnom konci mesta, na nevyhovujúcom mieste. Cementáreň vydržala 2 roky, pretože okolie fabriky nebolo dostatočne zásobované vápencom. To však nebolo všetko. Bola vybudovaná „po vetre“ a bielym prachom znehodnocovala kultúrnu zložku mesta a zdravotnú stránku obyvateľstva. Jemu to však bolo jedno, žil si predsa na kopci vo vile so všetkými možnými vymoženosťami, ktoré bežný človek nikdy mať nebude.

Peniaze a moc ho znetvorili. Stal sa z neho človek, ktorý nikomu neveril, všetko chcel riadiť sám, mať každého pod kontrolou. Rozhodoval o veciach, ktorými kľudne mohol poveriť iných mestských zamestnancov. Mal toľko práce, že ani pri jednom probléme nevydržal dlho a ani ho nevyriešil a časom naň úplne zabudol. Ucho mu zrástlo s telefónom a svet okolo si prestal všímať.

Keď naňho prišla smrteľná choroba, nikto mu neprišiel podať pomocnú ruku. Stratil to najcennejšie, čo mal – priateľov. Príčina smrti sa zdala Galovičovi málo dôstojná (urémia) a lekári ju museli zmeniť na leukémiu. Napokon zomrel celkom opustený, stratil nielen česť a tých, ktorí ho skutočne mali radi, ale aj postavenie – nemal už skutočnú moc, pred definitívnym pádom ho „zachránila“ iba choroba a smrť:

„Načo ti bola všetka tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? V čom ti pomohla, čo ti vyriešila, kam ťa doviedla? O desať rokov ťa už nespomenú ani v historickom kalendári. Stálo to všetko za to, takto potlačiť, zničiť, zradiť sám seba? Bývali časy, keď zástupy šli za tebou do ohňa. A predvčerom ti nemal ani kto oči zatlačiť. Nie smútok, nie nenávisť. Ale neúčasť, ľahostajnosť, ty mŕtvy, ľahostajnosť ťa bude sprevádzať na tvojej zajtrajšej poslednej ceste do zabudnutia.“

Fotografista Frank prichádza do smútočnej siene, kde sa bude konať dva dni trvajúca rozlúčka s jedným z najvyšších straníckych funkcionárov štátu. Frank je tu pracovne, má robiť fotografie pre tlač. Pri tejto príležitosti spomína na to, akým človekom bol mŕtvy, keď bol jeho priateľom, a akým sa stal, keď postupoval do stále vyšších funkcií.

Frank ho poznal počas Povstania ako veliteľa legendárnej partizánskej skupiny. Vtedy ešte bol odvážny a energický, mal veľkú autoritu. Frank sa s ním priatelil, bol mu aj svedkom na svadbe.

Potom sa však bývalý priateľ začal meniť. Čím vyššie stúpal ako funkcionár, tým hlbšie klesal v očiach priateľov. Moc ho zmenila a zdeformovala jeho charakter - považoval sa za neomylného, rozhodoval o všetkom, aj o takých oblastiach, ktorým vôbec nerozumel. V mene triedneho boja zničil a odstránil mnohých ľudí vo svojom okolí. Napokon sa už každého bál, nikomu neveril, bál sa o svoje postavenie, žil v neustálom strachu. Postupne sa od neho odvrátili bývalí priatelia, ani Frank sa s ním nestretal, ale pozorne sledoval jeho kariéru. Funkcionár sa rozviedol a zobral si svoju mladú sekretárku, s ktorou však nežili dobre. So synom z prvého manželstva nemal dobrý vzťah, ten mu neprišiel ani na pohreb.

Funkcionár okúsil, ako chutí sláva, moc, peniaze, ale neprišiel na to, že v živote človeka sú aj väčšie hodnoty. Napokon zomrel celom opustený, stratil nielen česť a tých, ktorí ho skutočne mali radi, ale aj postavenie – nemal už skutočnú moc, pred definitívnym pádom ho „zachránila“ iba choroba a smrť.

„ Nie smútok, nie nenávisť. Ale neúčasť, ľahostajnosť, ty mŕtvy, ľahostajnosť ťa bude sprevádzať na tvojej zajtrajšej poslednej ceste do zabudnutia.“

 V románe poukázal Mňačko aj na mnohé deformity totalitného režimu, napr. na často nezmyselný, absurdný systém rozhodovania v oblasti politiky, ekonomiky, kultúry, alebo na praktiky tajnej polície.

citáty:

A ja som čo? Pomyslel si Frank. „Nie som aj ja azda len rekvizita? Nie je mojou úlohou zúčastniť sa spolu s nimi a s mnohými ostatnými na výrobe národného smútku? Nemôžem byť taký neviditeľný ako oni, kedy-tedy budem musieť opustiť svoj nenápadný kút za krídlom otvorených bronzových dvier, ale ani keď budem všetkým na očiach, nikto ma nebude vnímať, mňa ľudia nikdy a nikde neberú na vedomie, akosi patrím k tomu, tisícom som sa už toľko ráz mihol pred očami, ale keby sa niekto kohokoľvek z nich opýtal, ako vyzerám, asi by sa v pomykove zarazil. Ja nie som človek s tvárou, moja tvár, to je tá vec, visiaca na remienku na mojom bruchu, šošovka veľkého objektívu Hasselblad, to som ja...“

- - - - - - - - -

Tajomník sa vyžíval. Bol tu, bol tam, poučoval, radil.

Tajomník sa prekonával, poskakoval ako šimpanz, zabudol na mŕtveho, bol to jeho deň, jeho veľký deň, ako náčelník čestných stráží zrazu dostal moc nad politikmi, generálmi, umelcami, mohol ich dirigovať, komandovať, stoja pred ním ako sopliaci, hltajú každý jeho príkaz, dnes je na niekoľko minút ich pánom, ich vládcom, môže ich napomínať, kritizovať, môže viac, môže s nimi manipulovať, pri čestnej stráži dosť záleží na tom, kto na ktorom mieste stojí a kedy stojí, a poradie i zoskupenie určuje on, iba on...

Frank sa musel uškľabiť. Taká nechutná komédia. Titulári, mocní muži tu skúšajú nástupy, Frank chápe, že podobná udalosť sa nemôže zaobísť bez dobrej prípravy, premyslenej organizácie, ale toto je vari predsa len priveľa!

Pod skleným príkrovom tu predsa leží mŕtvy! Lenže ten je vedľajší, o neho nejde, ani si ho nikto nevšimol, mŕtvy je tu pre divákov, a oni nie sú divákmi, oni sú hercami na tomto pódiu, ľudia ich budú pozorovať, všímať si ich, šepkať si, to je ten... a toto je tamten...

- - - - - - - - -

Frank bol pri všetkom. Bol pri tom, keď zatvárali kláštory. Priniesol z tej cesty bohatý seriál z prostredia, kam mohlo vniknúť len málo vyvolených.

Byť pri všetkom malo aj druhú stránku. Frank videl tých vyvolených a fotovhodných intímne, zblízka. Frank sa nevie upamätať na jediný prípad fotografovaného človeka, ktorý by sa nechcel robiť iným, ako v skutočnosti bol. Vyšším, keď bol malý, krajším, keď bol mrzký, mladším, keď bol v pokročilejšom veku. Vtedy vyrástlo v laboratóriách tlačovej kancelárie mohutné retušérske oddelenie. Z pohŕdavých úškľabkov vedeli retušérski umelci vyčarúvať srdečné úsmevy. Frank bol svedkom ich malicherných sporov, ich smiešnych bojov o korytá, ich výbuchov zlosti, intríg, klebiet, ich lakomstva, ich pred svetom starostlivo skrývaných nerestí, ich druhej tváre.

Z negatívov, ktoré si uložil v svojom trezore, mohol by zostaviť fantastický dokument o živote, o veľkosti i malosti tohto človeka.

Frank sa kamarátil s tým mŕtvym od prváckej lavice. Od tých čias až donedávna boli neprestajne spolu, v dobrom i v zlom. Čím mu je ten mŕtvy dnes? Študijným objektom. Frank podišiel ku katafalku. Zadíval sa na tvár dávneho priateľa. Sám bol prekvapený, ako nič necíti. Nič, ani pohnutie, ani dojatie. Ani radosť, ani žiaľ, ani uspokojenie, ani znepokojenie.

- - - - - - - - -

Prvý muž v kraji. Mocný. Tvrdá predĺžená ruka revolučnej vlády. Keď ho ta posielali, povedali mu, vybrali sme ťa, lebo veríme tvojim schopnostiam.

Šiel. Bol vytrvalý, tvrdý, neúprosný, kde treba. Neúnavný, nepodplatiteľný. Vo dne v noci bol v činnosti, cestoval po kraji, nečakane sa zjavoval tam, kde horelo, kde bolo treba vymiesť zaprášené kúty. Agitoval, presviedčal, prosil, hrozil, kričal, zatváral a neveľmi ho zaujímalo, či vždy právom, mal plnú moc... v tých pohnutých revolučných časoch bol napriek omylom a chybám chlapom na mieste, plný nezničiteľnej energie, elánu.

Boli s Frankom intímnymi, dlhoročnými priateľmi, vídali sa radi, a hoci to nebolo celkom podľa predpisu poriadku, zasväcoval Franka do všetkých svojich starostí, radi sa s ním o akciách, ktoré chystal. Frank sa stal jeho dôverníkom, neoficiálnym poradcom, jeho čiernym i bielym svedomím. Frank ho neraz varoval pred závratom z kariéry, ale on sa len smial. Zveroval sa Frankovi so všetkým. Veril mu.

„Keby si vybadal, že sa strojím vykonať niečo nečestné či hlúpe, riadne ma štuchni medzi rebrá...“ povedal raz Frankovi.

Ale keď ho Frank medzi rebrá štuchol, zazlieval mu to, a bol to vari prvý krok k ich odcudzeniu.

- - - - - - - - -

„Za povstania sa správal veľmi zbabelo...“

Frank sa rýchlo pozrel, kto tie slová vyslovil. Akýsi ľudko, jeden z tých vždy dôležitých, vždy informovaných, ktorí vždy všetko vedia a lepšie vedia a vždy všetko pošpinia. Frank vie, ako sa ten mŕtvy správal za povstania, bol neprestajne po jeho boku. Zosnulý býval veliteľom jedného z najlepších partizánskych odriadov, aké v povstaní bojovali. Odvážny, uvážlivý, pokojný v každej situácii. Z každej, i beznádejnej, vedel nájsť východisko.

Bol rozhodný. Bol i panovačný. Vyžadoval železnú disciplínu i tam, kde bola obťažná a zbytočná. Bol márnomyseľný, potrpel si na efektné činy a akcie, ale nehrnul sa do nich bezhlavo a nehnal svojich mužov zbytočne na jatky. Bol aj nemilosrdný a možno zbytočne krutý. Ktovie, či zbytočne, Frank by sa dnes nevedel vysloviť, či zbytočne. Veľmi mu zazlieval, keď na mieste zastrelil chlapca, sopliaka, ktorý zaspal na stráži. Ale neskoršie im vpadli Nemci do boku za to, že zlyhala stráž.

- - - - - - - - -

Frank mu ten život nezávidel. Nebolo čo závidieť. Pravdaže, mal pohodlnú vilu, no jeho pracovné vypätie bolo väčšie, jeho potreba pokoja naliehavejšia, prakticky bol stále v úrade, v službe. Rozhodoval o všetkom, o tom, čo je právo a čo nie je právo, vyslovoval suverénne súdy o umení, v ktorom sa nevyznal.

Tak sa časom v jeho myslení stal celý národ bezhlavou a beztvarou masou, ktorú treba viesť za ručičku, strážiť, trestať, ktorej nehodno dôverovať, ktorá robí všetko napriek, a to jemu napriek, ktorá mu závidí a chce ho znemožniť. V posledných rokoch nedôveroval už vôbec nikomu. Všetci ho zradili, opustili, oklamali, podviedli, na nikoho sa nemohol spoľahnúť.

Isteže sa v priebehu rokov sám presvedčil, že nejeden jeho „škrt pera“ priniesol namiesto osohu osobnú katastrofu. Ale vždy boli na vine druhí. Chceli mu podkopať pozíciu. Chceli ho zdiskreditovať, znemožniť.

Napokon sa už bál rozhodnúť o čomkoľvek. Tým zaťatejšie si však upevňoval svoje osobné postavenie, uzurpoval pre seba vždy väčšiu právomoc, sústreďoval vo svojich rukách všetku moc, akú mohol dosiahnuť. Bál sa. Veľmi sa bál jedného človeka, ktorý stál mimo dosahu jeho moci, ktorý mal takisto pevné, ak nie pevnejšie postavenie. Bál sa Galoviča. Frank, ktorý po celý čas a jeho závratnej kariéry sledoval jeho vzostup a pád, pričom nie všetko považoval za vzostup a nie všetko za pád, dávnejšie všetko predvídal. Neboli už zadobre, ale Frank ešte uvažoval, nezájsť za ním? Nepovedať mu všetko, čo si myslí? Bola to márna myšlienka. Na to už bolo neskoro.

- - - - - - - - -

A v poslednom čase aj tak bolo okolo mŕtveho štátnika ticho...

Nezomrel predvčerom. Frank by mohol presne zistiť dátum a hodinu jeho verejnej smrti. Správy tlačovej kancelárie majú na každom liste dátum a minutáž vydania. Jedného dňa rozoslala tlačová kancelária na farebnom papieri redakciám, všetkých časopisov, rozhlasu, televízii dôvernú informáciu s upozornením, že sa v nijakých článkoch ani reláciách nemá objavovať jeho meno a fotografia.

Vtedy verejne zomrel. Ešte o tom nevedel, o belasej dôvernej informácii pred ním nikto ani nemukol, medzi novinármi nemal nikoho, kto by ho bol na to upozornil. Vo Frankovej redakcii sa veľmi chechtali na výbuchu jeho zúrivosti, keď videl v novinách, ako sa Galovič, a nie on, objíma s cudzím vyslancom. Redaktori si z neho robili posmech. Bol už taký opustený, že nepochopil, o čo ide? Sám kedysi dával tlačovej kancelárii podobné príkazy o iných, ktorí verejne zomreli.

- - - - - - - - - -

„Zomrel na urémiu...“

Frankom otriaslo. Ani toho neostal ten mŕtvy ušetrený. Čo vie jeden neverejný, neznámy občan, vedia všetci neverejní, neznámi občania.

Na urémiu môže zomrieť každý. Aj Frank. Aj tí lekári. Aj ten neznámy, čo pošepkal tajomstvo inému neznámemu, keď vychádzali zo smútočnej siene.

Štátnik nemôže. Štátnik nesmie. Nijaký štátnik ešte nezomrel na urémiu. Môže umrieť na čokoľvek, to je jeho súkromná vec, ale verejne nesmie. Je to smiešne. Je to trápne a smutné, žalostné.

- - - - - - - - -

Frank však vie čosi inšie. Krátko po oznámení úmrtia si dal troch lekárov zavolať k sebe Galovič.

Frank Galoviča pozná. Vie si celkom živo predstaviť, čo sa u neho počas tej návštevy odohralo.

Galovič stojí za stolom. Chvíľu mlčí a významne sa díva na dokument, ležiaci pred ním na stole. Potom sa zadíva do očí trom návštevníkom. A povie svojím nepríjemným, hrubým hlasom: ten dokument roztrháme, súdruhovia, pravda? Aj originál, aj všetky kópie... Urémia nemôže byť uvedená ako príčina smrti, súdruhovia... Urémiu nemožno oznámiť ako oficiálnu príčinu smrti, súdruhovia...

„To...“ odváži sa namietnuť ten najsmelší, „to, čo žiadate, je v rozpore s naším svedomím!“

Galovič sa na neho posmešne pozrie. Svedomie? Svedomie si povedal, ty inteligent? Ty docent na vysokej škole? Ty červiak, nazdávaš sa, že nikto nevie, kedy a kam chodíš do kostola? Kedy si bol posledný raz na spovedi, ty vedecká kapacita, Jemu, Galovičovi, budeš šermovať pred očami svedomím a podobnou kresťanskou záťažou?

„To sú všetko taľafatky, súdruhovia!“

Sú zhrození. Guľatý internista s ohromnými, tučnými rukami rozhorčene vyskočí, chce tým naznačiť, že tu nemá čo hľadať. Ale je to len gesto.

Tí dvaja, čo ostali sedieť, pozrú na seba, krčia plecami. Kto krčí plecom, je už rozhodnutý. Osobný lekár zosnulého pochopil. Aj jeho sediaci kolega pochopil. Spísali a podpísali. Stačilo iné slovo s trochu zmenenými hláskami. Ihneď sa na ňom zhodli a podpísali.

- - - - - - - - -

Keď sa Galovič dostal na čelo bezpečnostného aparátu, zmenili sa tam spôsoby práce. Horlivejšie, vynachádzavejšie, vytrvalejšie vyhľadávali, zneškodňovali, likvidovali triedneho nepriateľa. Galovič sa, pravda, zaoberal politickými aspektmi obrany. Do čela operatívneho aparátu presadil človeka, ktorého si priviedol so sebou z kraja, svoju pravú i ľavú ruku, chorobné, podozrievavé indivíduum, istého Jančušku.

Jančuška vo dne v noci prenasledoval záškodníkov, diverzantov, špiónov, nepriateľov režimu.

„Každý je nepriateľ... každý je potencionálnym zradcom. Človek je od prírody zlá, predajná kreatúra. Vašou povinnosťou je prichytiť ho pri čine. Neverte nikomu. Neverte nepriateľom, neverte bratovi, neverte vlastnej žene.

Tak učil svojich podriadených. Vykoreniť! Vykoreniť bolo heslo, bola úloha, bola svätá povinnosť. Vykoreniť.

- - - - - - - - - -

Ba či si aj ty, mŕtvy... prešiel Frank v úvahách k niekdajšiemu priateľovi... ba či aj ty si ju prežil, svoju zlú hodinu? Aká bola? Kde a kedy ťa asi prepadla? Kedy si prišiel na to, že si zradil sám seba? Vedel si si to aspoň raz priznať, ty, kedysi priamy chlap? Vieš, ako ťa mali radi? Ako si vracal oddanosť, lásku? Brať. Po celý život si len bral, hrabal.

A čo si porobil sám so sebou, ty dravý, čierny orol? Závrat ťa chytil? Málila sa ti výška, chcel si ju pozorovať zdola? Alebo si sa bál? Čoho? Čierneho havrana Galoviča? Bál si sa. Bál si sa čoraz väčšmi. Bál si sa Galoviča, a napokon si sa bál všetkého a všetkých. Alebo si sa bál tieňov? Spomienok na tých, ktorých si sám vyhnal, vykopal, zničil? Bál si sa už vtedy, keď si mi povedal, že v politike niet priateľstva.

Načo ti bola všetka tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? V čom ti pomohla, čo ti vyriešila, kam ťa doviedla? Kedysi si býval zdravý , mocný, plný elánu. Alebo si bol šťastný z vykonaného diela? A kde je tvoje dielo, ty mŕtvy? Čo je tvojím dielom?

Moc, ty mŕtvy, nie je ani dobrá, ani zlá. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať zlom, záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať. Čím bola moc v tvojich rukách? Bola dobrom? Bola zlom? Či bola samoúčelom? Hračkou, s ktorou si sa pohrával, v ktorej si sa kochal? Keby bola dobrom, mnohí by ťa dnes chválili a ľutovali by tvoj odchod. Keby bola bývala zlom, dnes by ťa mnohí preklínali a tešili by sa z tvojho neslávneho konca. Ale nikto neľutuje tvoju smrť.