Na západe nič nové – postavy

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: babuska (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 21.01.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 026 slov
Počet zobrazení: 210
Tlačení: 4
Uložení: 3

Erich Maria Remarque Na západe nič nové

  • Vlastným menom Erich Paul, * 1898
  • Nemecký spisovateľ, ktorý bol v 18 rokoch odvedený na front ako vojak - dobrovoľník.

- Patril k najmladším vojakom nemeckého cisárstva, ktorým

prvá svetová vojna rozbila celý život a zničila vieru v trvácnosť ľudských hodnôt.

  • Jeho literárny úspech je založený na vlastnej skúsenosti, zobrazením reality svetovej vojny, jeho diela majú napínavý a dynamický dej.

- Hlavné postavy jeho románov sú vytrhnutí zo spoločnosti, teda z bežného života.

  • Bol síce rodák z Nemecka, ale po ovládnutí jeho vlasti Hitlerom nielenže odtiaľ utiekol, ale sa aj prestal hlásiť k nemeckému pôvodu. Odišiel do Švajčiarska

a nakoniec v roku 1939 do USA. † 1970

Prehľad tvorby :

  • Na západe nič nové
  • Cesta späť, Traja kamaráti, Čierny obelisk = romány, ktoré sú akýmsi pokračovaním románu Na západe nič nové. Hlavní hrdinovia žijú zo dňa na deň, nepremýšľajú o pokojnej budúcnosti, vojna z nich urobila „STRATENÚ GENERÁCIU“.
  • Víťazný oblúk, Noc v Lisabone = Remarquovi hrdinovia dospievali spolu so svojím autorom. Hlavní hrdinovia utekajú pred fašizmom (2. sv. vojnou) z Nemeckej ríše.
  • Čas žitia, čas umierania = prirodzeným vyvrcholením jeho tvorby je citlivé

a bolestné dielo, ktoré vyvoláva diskusiu o vine a nevine nemeckého vojaka počas druhej svetovej vojny.

Na západe nič nové – román „Spi sladko v bubnovej pa ľbe!“

Charakteristika postáv:

Ukážka 1

Už bolo poludnie, ke ď prví z našich za čali vylieza ť z barakov. O polhodinu schmatol každý svoju šálku a zh ŕkli sme sa pred gulášovou húfnicou, z ktorej sa šírili dráždivé vône. Na čele ako vždy hladoši : Malý Albert Kropp , ktorému to z nás najlepšie myslí, a preto je iba slobodníkom; Muller, ktorý vlá či so sebou u čebnice a sníva o vojnovej maturite a v bubnovej pa ľbe sa bif ľuje fyzikálne pou čky; Leer, s dlhou bradou, čo stále sníva o diev čatách z dôstojníckych bordelov a prisahá, že pod ľa armádneho rozkazu musia povinne nosi ť hodvábne košele, a ak príde hos ť od hajtmana vyššie, musia sa najprv vykúpa ť; a štvrtý ja, Paul Bäumer . Všetci devätnás ťroční, všetci štyria, čo z jednej triedy odišli na vojnu.

Ukážka 2

Kantorek bol náš triedny. Na hodinách telocviku tak dlho re čnil, až sa naša trieda do jedného vybrala pod jeho vedením na okresné velite ľstvo a prihlásila sa na front. Ešte dnes

ho vidím ako sa na nás iskril cez okuliare a dojato sa spytoval : „Idete predsa aj vy, priatelia?“

Jeden z nás váhal a nechcelo sa mu ís ť s nami. Bol to Josef Behm , tu čný, príjemný chlapec, aj ostatní; nikto však nemohol zosta ť stranou, lebo k slovu „zbabelý“ nemali v tomto čase ďaleko ani rodi čia. Mnohí ľudia totiž nechápali, čo prišlo.

Zhodou okolností Behm padol medzi prvými. Existovali tisíce Kantorkov, a tí všetci boli presved čení, že robia to najlepšie spôsobom pre nich pohodlným.

Prvá svetová vojna je označovaná ako zákopová vojna : Zem – symbol sily

Ukážka 3 : Mne pripomína front strašidelný vír. Aj ke ď je človek ešte ďaleko od jeho centra, v pokojnej tíšine, cíti už jeho saciu silu, čo ho pomaly, neodvratne, bez ve ľkého odporu pri ťahuje. Zo zeme, zo vzduchu, najviac zo zeme prúdia k nám ochranné sily. Pre nikoho neznamená zem to ľko ako pre vojaka. Ke ď sa na ňu tla čí, dlho, silno, ke ď sa tvárou a údmi v smrte ľnej úzkosti pred pa ľbou hlboko do nej zarýva, vtedy je jeho jediným priate ľom, bratom, matkou, stená svoj strach a výkriky do jej ml čania a bezpe čia, a zem ho prijíma a prepúš ťa do nových desa ť sekúnd behu a života, schmatne ho znova a niekedy navždy.

Zem – zem – zem –- !

Zvlnená zem s dierami a priehlbinami, do ktorých sa možno vrhnú ť a schúli ť! Zem, ty si nám v boji hrôzy, vo fontánach ni čenia, v smrte ľnom zavýjaní výbuchov dávala nesmiernu silu opä ť získaného života!

Vojna bola ničivá, nie len pre ľudí, pre spoločnosť, ale i pre prírodu a zvieratá : Zranené kone, Cintorín – obraz hrôzy a dopadu vojny na všetko živé i neživé

Ukážka 4 : Zranené kone

„Tam naproti nieko ľko kolón dostalo plný zásah..“ Krik neustáva. To nie sú ľudia, tí nemôžu tak strašne kri čať. Kat povie : „Zranené kone.“ Ešte nikdy som nepo čul kri čať kone, je to neuverite ľné. Žia ľ sveta, muky tvorstva, divoká, hrôzostrašná boles ť znie v tom kriku. Sme bledí. Detering vstáva.

„Zastre ľte ich predsa!“

Je roľník a vyzná sa v ko ňoch. Trápi ho to. A ako naschvál, pa ľba takmer prestáva. Tým silnejšie po ču ť krik koní. Nevedno už, odkia ľ prichádza v tejto striebornej krajine, čo tak stíchla, je nevidite ľný, vznáša sa ako prízrak, všade medzi nebom a zemou, a obludne rastie.

Detering za čína zúri ť a reve : „Zastre ľte ich, zastre ľte ich predsa!“ Podaktoré kone cválajú v dia ľke, klesajú a bežia ďalej. Jeden s rozpáraným bruchom, črevá vle čie za sebou. Zamotá

sa do nich, padá a opä ť vstáva. Detering zvihne pušku a mieri. Kat mu zráža hlave ň.

„Zbláznil si sa?“ Sadneme si a zapchávame si uši. Ale ten desivý nárek, stenanie a kvílenie všade preráža, všade. Každý nie čo vydrží. Teraz sa však potíme. Človek by najradšej vstal a ušiel, všetko jedno kam, len aby viac nepo čul ten krik. A to predsa nie sú ľudia, ale iba kone. Odokrývame si uši. Krik um ĺkol. V povetrí sa vznáša ešte dlhý, tíchnuci vzdych. A zasa sú tu už len rakety, spev granátov a hviezdy – a je to akési čudné. Detering odchádza

a kľaje: „Rád by som vedel, čím sa previnili.“ Znova sa vráti. Má pohnutý, skoro slávnostný hlas, ke ď hovorí: „Poviem vám, najvä čšie svinstvo je, že vo vojne sú zvieratá“.

Ukážka 5 : Cintorín

Cintorín sa zmenil na rumovisko. Rakvy a m ŕtvoly ležia porozhadzované. Zomreli ešte raz; ale každý z nich, čo ho roztrhalo na franforce, zachránil jedného z nás.

Dvaja z našich m ŕtvych ležia v jednom z rozmetaných hrobov; sta čí ich len zahraba ť.

Dilema : život alebo radšej smrť?

Ukážka 6 : Poviem chlapcovi, čo na nás uprene h ľadí : „Teraz prinesieme nosidlá.“ Vtom otvorí ústa a zašepká: „Zosta ňte...“ Kat povie: „Hne ď sa predsa vrátime. Prinesieme pre teba nosidlá.“ Nevieme, či rozumel, narieka za nami ako die ťa : „Neodchádzajte...“ Kat sa obzrie a šepká : „Nebolo by lepšie vzia ť jednoducho revolver a skon čiť s tým?“

Realita vojny : špina, hnus, neľudské podmienky pre život

„Zabíja ť vši po jednej je ťažké, ke ď ich má človek na stovky.“

Mladí, len 19 - 20 roční vojaci sú už „stratená generácia“ , ak aj prežijú, nemajú šancu sa vrátiť k normálnemu životu.... sú vlastne odsúdení na smrť. Sú ako „automaty“– automaticky zabíjajú Ukážka 7 : Odrazu sa mi vidí všetko bez východiska. Aj Kropp o tom premýš ľa. „Bude to s nami ťažké. Robia si vlastne tí vo vlasti o nás nejaké starosti? Dva roky stre ľby a ru čných granátov –- to potom nemožno zhodi ť zo seba ako starý kabát.“ Každý všade, čo je v rovnakej situácii, jeden to znáša lepšie, druhý horšie. Je to spolo čný osud našej generácie. Albert to vysloví : „Vojna nás pokazila, na ni č sa nehodíme.“ Má pravdu. Nie sme už mládež. Nechceme už doby ť svet. Sme ute čenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnás ť rokov a za čínali sme milova ť svet a bytie, museli sme však začať strie ľať. Sme odrezaní od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme

vo vojnu. .... Stali sa z nás nebezpe čné zvery.

Obraz matky : Matka vojaka prežíva muky so svojim synom. Mysľou, srdcom, celou svojou dušou prežíva každú jeho bolesť, vyčerpanie, hlad, či strach.

....Paul dostal pár dní dovolenku z frontu a môže ís ť pozrie ť svoju rodinu....

Ukážka 8 : „Si chorá mama?“ spytujem sa. „Dnes trošku vstanem,“ hovorí a obracia sa na sestru, ktorá musí podchví ľou odbehnú ť do kuchyne, aby jej neprihorelo jedlo: „Otvor pohár so zaváranými brusnicami. „Máš ich predsa rád?“ spytuje sa ma. „Ako keby sme tušili, že prídeš,“ smeje sa sestra, „máme práve tvoje ob ľúbené jedlo, zemiakové placky, a teraz ešte k tomu brusnice.“

... Viem ur čite, že pohár s brusnicami je jediný a že ho už dlhé mesiace schovávala pre m ňa, takisto ako keksy, čo mi teraz dáva a ktoré už páchnu stuchlinou.

Ukážka 9 : Musím ís ť za Kemmerichovou matkou.... To sa nedá opísa ť. Táto chvejúca sa, vzlykajúca žena, čo mnou trasie a kri čí: „Pre čo ty žiješ, ke ď on je m ŕtvy!“ Zalieva ma slzami a vzlyká: „Pre čo ste vôbec tu, deti ako vy...“ Klesá na stoli čku a pla če: „Videl si ho? Videl si ho ešte? Ako zomrel?“ Hovorím jej, že dostal ranu do srdca a bol hne ď m ŕtvy. Pozerá sa na m ňa a pochybuje.: „Klameš. Viem to lepšie. Cítila som, ako ťažko zomieral. Po čula som jeho hlas, cítila v noci jeho strach, povedz pravdu, chcem to vedie ť, musím to vedie ť.“

Vojaci boli len obyčajní ľudia... Vojna z nich urobila zabijakov. Psychika vojaka je skutočne pohnutá,

desivé zážitky nedokáže prijať. Teda nedokáže už nikdy prijať sám seba.

Ukážka 10:

Opatrne sa vysúvam cez okraj krátera a plazím sa dopredu. Leziem štvornožky ďalej... Pýtam sa sám seba : Čo urobíš, ak niekto sko čí do tvojho kráteru? – Teraz chytro vytrhnem malú dýku, držím ju pevne v ruke a ponorím sa s ňou znova do

bahna. ... Práve sa chcem trošku obráti ť, keď vtom čosi zarachotí a akési telo ťažko a s pleskotom padá ku mne do kráteru, skĺzne, leží na mne. Nemyslím na ni č, ani sa nerozhodujem –- šialene bodám a cítim, ako sa telo mykne, potom zmalátnie a prevalí sa. Ke ď sa spamätám, ruku mám lepkavú a mokrú. Druhý chr čí. Pripadá mi to ako rev a každý jeho výdych je ako výkrik, hrmenie; sú to však iba moje žily, v ktorých prudko búši krv. Chcel by som mu zapcha ť ústa, napcha ť mu do nich hlinu, ešte raz ho bodnú ť, aby bol ticho, lebo ma prezradí; už som sa však trocha spamätal a odrazu som tak zoslabol, že nemôžem viac na ňho zodvihnú ť ruku.... O či ma sledujú. Nie som schopný urobi ť nijaký pohyb, kým sú tu tie o či. Chcem mu pomôc ť. Má tri bodné rany. Obväzy z mojich balí čkov ich prikryjú, krv spod nich vyteká, pritla čím ich pevnejšie, v tom zastená..... Tie hodiny! Za čína chr čať –– ako pomaly zomiera človek! .... Je to prvý človek, ktorého som zabil vlastnými rukami, ktorého takto zblízka vidím, ktorého zomieranie je mojím dielom.... Každý jeho výdych mi zasahuje srdce. Tieto hodiny patria umierajúcemu, má nevidite ľný nôž, ktorým ma bodá : čas a moje myšlienky. Dal by som veľa za to, keby zostal nažive. Je ťažké leža ť tu a musie ť ho vidie ť a po čúva ť.... Mlčanie sa

vlečie. Hovorím a musím hovori ť. Preto sa mu prihováram. „Kamarát, nechcel som ťa zabi ť. Keby si sem sko čil ešte raz, neurobil by som to, ak by si bol aj ty rozumný. Ale predtým si bol pre m ňa iba myšlienkou, kombináciou, čo žila v mojom mozgu a vyvolala rozhodnutie.

Teraz však vidím, že si človek ako ja. Myslel som na tvoje ru čné granáty, na tvoj bodák a na tvoje zbrane – teraz vidím tvoju ženu a tvoju tvár a to, čo máme spolo čné. Odpus ť mi kamarát! Vidíme to vždy príliš neskoro. Pre čo nám vždy neprízvukujú, že ste takisto ako my úbohí psi, že vaše matky sa takisto strachujú ako naše a že máme rovnaký strach pred smrťou a rovnakú boles ť. Odpus ť mi, kamarát. Ako si mohol by ť mojím nepriate ľom? Keby sme odhodili tieto zbrane a tieto uniformy, mohol by si by ť takisto mojím bratom ako Kat a Albert. Vezmi si mojich dvadsa ť rokov, kamarát, a vsta ň –- zober si viac, lebo neviem,naozaj neviem, čo si s nimi po čnem.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.019