(* 19. október 1914, Rož ňová Neporadza (dnes Neporadza) – † 9. november 1989, Bratislava), bol slovenský prozaik, scenárista a prekladate ľ, ktorý použil novátorské tvorivé postupy pri zobrazovaní spolo čenskej situácie po dr svetlo aj do literárneho spracovania Slovenského národného povstania.
Sklený vrch – román, ktorý je napísaný ako denník hlavnej hrdinky a zobrazuje u
Hodiny a minúty – zbierka noviel
- Odkrýva psychológiu, pocity, vý čitky svedomia, spomienky.
Dej sa rozvíja retrospektívne – cez spomienky hlavných postáv. Dej novely sa za čína v roku 1952. Zita Černeková po čúva v rádiu priamy prenos zo súdneho procesu s tzv. triednymi nepriate ľmi. Jedným z obvinených je aj Jozef Majerský – pod ľa prokurátora rozvratník, sabotér, kulak a zradca. „Obžalovaný Majerský,...pod ľa výpovedí svedkov ste rozvratník a sabotér, rozvracali ste družstvo, opovržlivo ste sa vyjadrovali o sovietskych kombajnoch a napomáhali ste kulacké bunky, ktorých cie ľom je znemožni ť v Temešanoch prechod od individuálneho ku kolektívnemu hospodáreniu.“ (84) Majerský sa obvineniam bráni; tvrdí, že je nevinný. „Družstvo som nerozvracal a ni č som nesabotoval... Nikdy som nevidel sovietsky kombajn, kulacké bunky som nenapom áhal.“ (84) Jedným zo svedkov je aj Zitin manžel, Mišo Černek, bývalý velite ľ partizánskej skupiny. Má dosved čiť, že Majerský ušiel od svojej jednotky s úmyslom prezradi ť partizánov Nemcom. Predseda súdu číta Černekovu výpove ď. Zita po čúva výpove ď svojho manžela s hnevom a odporom. Ľutuje Majerského; vie, že obvinenia nie sú pravdivé. „Nezradil som,“ ozval sa Majerský tichým, zahriaknutým hlasom, „súdruh prokurátor...“... „Lepšie by bolo, obžalovaný Majerský, keby ste ml čali,“ ozval sa pevný jedovatý prokurátorov hlas.
„Svedok súdruh Černek, povedzte nám, ako to bolo s obžalovaným v slávnom Slovenskom národnom povstaní, respektíve po zatla čení Povstania do hôr.“ Zita rýchle dýchala, rádio jej bez hlasu šumelo nad hlavou, zdesene čakala, čo jej muž povie o Majerskom... „Súdruh predseda,“ ozval sa prokurátor, „rá čte pre číta ť výpove ď svedka Černeka!“... „S obžalovaným Jozefom Majerským... som bol v našom slávnom Slovenskom národnom povstaní a približne od polovice februára roku 1945 som bol s ním v horách po zatla čení Slovenského národného povstania do hôr fašistickými okupantmi. Vtedy, bolo to v polovici februára, obžalovaný Majerský ušiel od našej jednotky s tým úmyslom, že ju zradí a vydá sa do rúk fašistickým okupantom...“ Zita... chvela sa ľútos ťou k Majerskému a hnevom na svojho muža, meniacim sa na hlbokú nenávis ť. (85)
Správa o procese vyvolá v Zite spomienky na udalosti z februára 1945, ke ď po potla čení Povstania sa jej osud znova skrížil s jeho osudom. Zita bola doma sama s die ťa ťom. Mišo Černek bol velite ľom partizánskej skupiny, nemala o ňom žiadne správy. Dedinu pred časom obsadili Nemci a tých, ktorí pomáhali partizánom, zabili – medzi nimi ženy aj deti – a ich domy podpálili. Zita sa zachránila, jej manžel akoby zázrakom nebol na zozname (ktorý dostali Nemci od gardistov - udava čov).
V tú noc bola dlho hore, lebo mala choré die ťa. Kolísala ho v kolíske. Ne ďaleko domu stál na stráži Hans Moeller, ktorému matka zomrela pri jeho narodení. Do kuchyne zrazu vošiel Majerský. Videl, že sa tam ešte svieti a chcel požiada ť o pomoc a úkryt. Ten s prekvapením zistí, že v dome je žena, ktorú dobre pozná. Zita ho prosila, aby odišiel, bála sa, že ak Nemci u nej nájdu partizána, zabijú ju i jej die ťa. Napriek tomu, že sa ve ľmi bála, ukryla Majerského v izbe pod perinami. Majerský sa pridal k partizánom iba z vypo čítavosti, vedel, že po vojne sa budú ceni ť všetci, ktorí bojovali proti Nemcom.
Bol členom skupiny, z ktorej zostalo iba nieko ľko mužov, ich velite ľom bol Mišo Černek. Majerský ochorel, zapálili sa mu o či a mal ve ľké bolesti. Rozhodol sa, že opustí skupinu. V noci zišiel z hôr a vošiel do domu na kraji dediny, nevedel, že tam býva Zita, ani to, že je manželkou Miša Černeka. Až teraz v tmavej studenej izbe si za čal uvedomova ť, čo spravil. Napadlo ho, že svojím činom možno ohrozil aj ostatných, lebo Nemci pod ľa jeho stôp v snehu môžu nájs ť ich úkryt. Mal vý čitky svedomia i kvôli Zite, myslel na to, že ju dostal do ve ľkého nebezpe čenstva i na to, ako jej ublížil pred nieko ľkými rokmi.
Zita zatia ľ v kuchyni za čala Majerskému pripravova ť jedlo. V hlave sa jej vynárajú spomienky, vy číta si, že sa neopýtala na svojho muža, spomína si, ako Nemci prikázali podpáli ť 17 domov za trest, že v dedine boli partizáni . „Obrátila sa, bezradne h ľadela pred seba, na mysli so všetkým, čo sa v Lieskove stalo od za čiatku októbra, ke ď nemecké vojsko vytla čilo z Lieskova partizánov a vypálilo sedemnás ť chalúp. Myslela na chlapov. Nemci ich odvliekli, ženy upálili i deti. Ľudia sa udávali, bože...! Gardisti udávali a potom sa udávali sami. Pre všeli čo sa udávali, vyzrádzali. Staré hriechy im poprichodili na um, škriepky, zvady, staré súdy a pomsty. Bože, čo teraz? Keby tak niekto vedel, že je tu partizán! Ako človek môže uda ť človeka? Mala ho vyhna ť ako psa, m ala mu poveda ť, aby sa vrátil, odkia ľ prišiel, aby šiel inde.“ (88) Majerský leží pod perinami, ve ľmi ho bolia o či, pretože dostal zápal. Lieskov je tichý, ale obersharfuhrer Ernst Obmann ide od dvora k dvoru a kontroluje.
Zita si spomenula tiež na minulos ť. Ona a jej matka pracovali na za čiatku vojny v Čechách, v Radotíne na ve ľkostatku, kde bol šafárom Majerský. Varili robotníkom, Majerský však chcel na kuchyni zarobi ť a čas ť zásob si nechával pre seba. „Tam sa jej Majerský zapá čil, len čo ho videla prvý raz. Bol štíhly, vysoký, chudej tváre, urastený a v páse tenký... Zita s m atkou varila robotníkom a raz po ve čeri, ke ď okrem nich nebolo nikoho v kuchyni, Majerský sa smelo opýtal: „Teta Furková, čo by ste povedali, keby som si vzal vašu Zitku?“... Tri týždne sa tešila Furková, jej Zita a tešil sa aj Majerský, lebo Furková,
ktorá oddávna hovorievala: Chudobnému div čaťu len chlap môže da ť trocha radosti! A zverila Zitu Majerskému...“ (96) Matka teda dovolila Zite stýka ť sa s ním. Ke ď sa matka dozvedela, že je už dávno ženatý a má i deti, zakázala dcére stretáva ť sa s ním. Zita povedala Majerskému, že čaká die ťa. On, aby sa jej zbavil, „dal“ ju Janovi Ragalovi, jednému z robotníkov. Na dôvažok ešte udal na súde Zitu a jej matku, že kradnú z kuchyne a vyhnal ich z ve ľkostatku. Hladné sa túlali po okolí, Zita prišla o die ťa.
Stretla sa s Janom Ragalom, ktorého Majerský tiež vyhnal, a vydala sa za neho. Žili spolu zle, Ragala ju bil a onedlho po svadbe odišiel, pridal sa k zlodejskej bande a po prestrelke s políciou zomrel. Zita sa potom druhýkrát vydala za starého mládenca Miša Černeka a pris ťahovala sa s ním sem, do tohto domu, ktorý si sám postavil na kraji dediny.
Zita, ponorená do spomienok, ďalej kolísala chorého syna. Zvuk kolísky za čuje nemecká hliadka. Oberscharfuhrerovi Ernstovi Obmannovi pripomínal tento zvuk zvuk mlyna, v ktorom ako die ťa vyrastal. Nemci vstúpili do Zitinej chalupy, chceli zisti ť, čo za stroj zvuk vydáva. „Ach!... Toto som nikdy nevidel a myslel som si, že je to – hahá! – a to je šte ňa – hahá! A nad šte ňaťom su čka – hahá! – aká pekná, biela, hotová do postele.“ (97) Nedovolili jej obliec ť sa, pýtali sa jej, kto býva v tej izbe (kde bol teraz ukrytý Majerský), ona povedala, že nikto, lebo tam sa nekúri. Zita sa bála, aby si nevšimli roztopený sneh po Majerského čižmách. „Vtom jej o či blysli strachom. Bože môj...! Dívala sa na dlážku predo dvere, kde bola špinavá mlá čka z Majerského bagan čí, na štyri mokré f ľaky, vedúce k izbeným dverám, a na mlá čku vody na prahu pred izbenými dverami. Ak si to niektorý všimne!“ (102) Velite ľ jej prikázal, aby neprestala kolísa ť die ťa, pá čil sa mu dunivý zvuk kolísky. On a jeho vojaci si robili posmech zo Zity, trápili ju, nedovolili jej ani obliec ť sa. Majerský v izbe po čul rehot Nemcov a neustále dunenie kolísky. Príde mu ľúto, že sa tak zachoval k Zite a jej matke, ale musel. Okrádal na strave robotníkov, každý týžde ň dával menšie dávky a na niekoho to poveda ť musel. Spomína si na tých, ktorí ostali v bunkri, na Francúza, ktorí ich u čil pesni čku a oni sa na ňom smiali. Trpel stále viac, uvažoval nad tým, že sa pokúsi dosta ť von, a že sa vráti k partizánom.
Nemci sa v kuchyni zabávali. Pýtali si od Zity ve ľký hrniec, chceli sa do ň vymočiť a mo čom chceli pokrsti ť Zitino die ťa a chcú da ť pripi ť aj Zite na pokrsteného. „V kostoloch sa krstí studeným, my budeme teplým.“ (122) Ke ď sa Zite zdalo, že už to ďalej nevydrží, a ke ď videla, že Nemci chcú jej alebo synovi ublíži ť, zobrala syna do náru čia a s pla čom vbehla do izby, volajúc Majerského na pomoc. Izba však bola prázdna, Majerský ušiel cez okno. Nemci vybehli von, lebo sa ozvala stre ľba. O chví ľu doniesli do kuchyne troch ranených (bol medzi nimi i velite ľ skupiny) a dvoch m ŕtvych Nemcov. Potom priviedli i Majerského, ktorý sa vzdal. Zita si myslela, že Nemci zabijú ju aj jej syna, ale napokon naložili ranených a m ŕtvych do auta a spolu zo zatknutým Majerským odišli.
Zita (už opä ť v roku 1952) po čúva prenos zo súdneho procesu. Majerského odsúdili na dvanás ť rokov väzenia a na konfiškáciu majetku, jeho manželku a syna na vys ťahovanie z okresu. Zita trpko vy číta manželovi, že sved čil proti Majerskému. Mišo Černek sa bráni, výpove ď musel podpísa ť, prinútili ho k tomu: „...vzali ma, povedali mi ,Podpíš!“ (132) Okrem toho sa bál aj o Zitu a o syna. Na súde však povedal pravdu, ale túto výpove ď už nevzali do úvahy a nebola ani v rádiu. Zita nevie, či môže veri ť Mišovi, obáva sa, že vypovedal proti Majerskému z pomsty a zo žiarlivosti, lebo vedel, že Zita sa za neho vydala iba z núdze. „Z núdze sa vydala za neho, z núdze s ním i teraz žije – a Mišo to vie. Pomstí sa...“ (133)