Ach jo aneb niektoré postrehy z oboch strán chladničky (rozbor knihy)

Ach jo aneb niektoré postrehy z oboch strán chladničky (rozbor knihy) 

Kniha: Ach jo aneb niektoré postrehy z oboch strán chladničky

Autor: Robert Fulghum

Zaslal(a): Niki

Na začiatku spisovateľ premýšľa nad citoslovce achjo. Premýšľa, prečo toto slovo nie je v slovníkoch, keď ho tak všetci často používame, a postupne čitateľa informuje kde všade a ktorá podobné slová používame.

Ďalej spisovateľ píše o chladničkách. Čím pre nás v každodennom živote sú a čo s nimi už zažil. Popisuje svoju najobľúbenejšiu časť dňa, a to 2. hodinu ráno, kedy chodí debužírovať.

Tiež nám začína rozprávať, akým spôsobom knihu píše, ako by sme ju mali čítať a ako nemali.

Ďalší príbeh je o ľuďoch, ako bola napríklad popoluška. O ľuďoch, ktorí v živote nemali moc šťastie ao tom, že aj keď sa hovorí, že každý svojho šťastia strojcom, tak by týmto ľuďom predsa len mal k tomu šťastie niekto pomoct.

Tento príbeh je o cigarách. Spisovateľ rozpráva, o tom ako si na konci vydareného týždňa išiel kúpiť ten najdrahší cigaru, ktorý mal v pláne si zapáliť na prechádzke San Franciscom. Keď zastavil pod jedným stromom a cigaru zapálil, náhodou sa nachádzal pred jedným bistrom. Hneď dostal chuť na kávu, a tak cigaru položil na tehlovú rímsu a šiel si pre kávu. Keď videl z okna, že cigaru zmizol, vybehol von a uvidel tam starého pána, ako drží jeho cigaru v ruke.

Spisovateľ sa rozhodol, že ho bude prenasledovať. Šiel teda za ním a videl, ako muž dáva ochutnať cigaru svojim priateľom, ako si ho užíva a ďakuje Bohu za taký dar. Keď dôjde k jednému ihrisku a z cigary už zostáva len malý škorec, nezahodí ho na zem a nezašlápne, ako by to urobil spisovateľ, ale pod kríkom ruží ohorok nahrabať do hliny.Podľa spisovateľa to bol ten najlepší cigaru, ktorý kedy nemal.

Ďalšia kapitola je o čkaniu. O tom ako taká to, akože choroba o ktorej nikto nevie, čo ju spôsobuje, je zábavná a robí z nudných a nezaujímavých chvíľ, legrační zážitky. Rozpráva o jednej dlhej, až nudné svadbe, ktorú nevesta premenila na vtipnú a nezabudnuteľnú, a to tým, že v priebehu obradu začala čkať.

V ďalšom príbehu spisovateľ píše o jednom stromu ao láske. Píše o jednom borievky. Čo všetko prežil, čo skoro neprežil, čo zažil aj nezažil. A píše o tom, čo všetko musia prežiť a zažiť niekedy radšej aj nezažiť zamilovaný pár. A koľko toho má láska s týmto borievkou vlastne spoločné.

V tomto príbehu sa spisovateľ zamýšľa na predpubertálnych deťoch, ako vyhľadávajú nebezpečenstvo, žarty v až primitívnych činnostiach a vôbec nad ich správaním. Tiež rozpráva o tom, ako učil na škole a ako si s deťmi urobili Ohňový deň. Potom sa zamýšľa nad svetlušky. Aké by to bolo, keby sme my, ľudia, mali tiež nejaké také svetielko. A prečo ho vôbec svetlušky majú.

V tomto príbehu spisovateľ vypravuje jeden jeho zážitok z dovolenky v Thajsku, kedy prišiel pred jeden chrám, pred ktorým stáli malé dievčatká, ktoré vám ponúkali, že pustí vták, ktorého mali zavretého v klietke, samozrejme keď im za to zaplatíte. Spisovateľ to zo začiatku chápal ako jeden z tých podvodov do chvíle než mu muž, ktorý mu priniesol raňajky, vysvetlil tento vtáčie biznis. Vzal ho na druhú stranu chrámu, kam vypustenie vtáky přilétávali a ktorým tie malé dievčatká dávali napiť a najesť. Takže ste v podstate zaplatili za to, že tí malí vtáčiky dostali najesť a napiť. Daj a bude ti dané, lebo dary kolujú.

V ďalšom rozprávaní sa dočítate o tom, ako zo spisovateľa svojím spôsobom stal blázon. Hneď vám to vysvetlím. V tom príbehu ide vlastne o tom, že sa jedného dňa začal zamýšľať nad absurdnými vecami. Premýšľal v samoobsluhe nad konzervou s tuniakom. Koľko ľudí robilo na tom, aby sa tá konzerva dostala až do tej samoobsluhy, a podobne. Ale vlastne spisovateľ nezešílel. Pretože sa nič nestalo, len sa zamyslel nad tuniakom. Ale ľudia, ktorí sa nad tým tuniakom nezamysleli, by sa mali zamyslieť nad sebou.

V tejto kapitole sa spisovateľ vracia do detstva. Spomína na to, ako chodil so svojimi synmi na kolotoče a ako si to vždy užili. A aj napriek tomu, že sú už jeho synovia dospelí, chodí na tie kolotoča ešte teraz. Nejazdia na nich, ale chodia okolo nich, keď ide do práce a len čaká, až jeho vnúčatá budú dosť veľkí na to, aby s nimi mohol opäť chodiť na tú púť.

V tomto príbehu spisovateľ píše o tom, že ľudia často hovoria, že nevie spievať. Nie, že by nevedeli, ale väčšina to tvrdí, pretože sa všetci porovnávajú so slávnymi spevákmi. A kvôli tomu už si dnes skoro nikto nezaspieva ani hymnu. Radšej to prenechajú nejakému profesionálnemu spevákovi. A plynulo nadviaže na jedného doktora, ktorý napísal jednu pieseň s názvom “Dom na pomedzí”, a že to je v podstate hymna. Nielen, že ju všetci poznajú, ale do posledného slova poznajú jej text a všetci si ju spievajú.

V tejto kapitolce spisovateľ rozpráva o tradíciách. O tom, že aj napriek tomu, že nie je žid, tak dodržiava Roš hašana. A že život bez aspon jednej tradície nie je životom. Rozpráva tiež, ako bol so svojou ženou v Japonsku v jednom chráme, kde bol taký drevený tunel, v ktorom sa niekde nachádzal zavesený zámok. A keď ho v tej tme nájdete, tak sa dostanete do budhistického raja. Napriek veľké úsilie sa ten zámok snažili nájsť, ale nenašli. Spýtali sa preto kňaza, ktorý mu povedal: “Zrejme ste nehľadal tú správnu vec tým správnym spôsobom. Odomknúť ten zámok znamená odvážne vykonať púť temnotou k svetlu. ”

V tomto príbehu spisovateľ píše o svojom priateľovi Gradym. Je to až neuveriteľný popis. Tento muž sa rozviedol so svojou ženou, teda skôr ona sním. Potom sa nasťahoval do nejakého starého šedého zatuchnutého bytu, v ktorom žil 7 rokov. Za tých 7 rokov ho ani nevymaloval, pretože našiel toľko dôvodov, prečo by to nemal robiť, že nad tým normálny človek stráca zdravý rozum. Jedného dňa, keď Grady odišiel, jeho dom spisovateľ spolu s ďalšími priateľmi, vymaľovali ten byt. Vymaľovali ho žltou farbou, ako si Grady predstavoval. Keď sa Grady vrátil domov, bol šťastný, ale zase sa niečo našlo. Nepáčil sa mu odtieň tej žltej. Nemohol to premaľovať, pretože by tým urazil priateľov, ale keby to neurobil tak z tej žltej zcvokne. Takže nakoniec skončil, tam kde bol na začiatku.

Ďalšie dva príbehy sú o viere. O Bohu. O tom, že aj napriek tomu, že všetci veria v to isté, sa všetci, teda nie všetci, ale všetci veriaci, dohadujú o tom, ktorá viera je tá správna. Viera je ako voda. Má veľa podôb, či už je to para, ľad, sneh, hmla alebo krúpy, stále je to voda.Voda, ktorú všetci potrebujeme, nech už má akúkoľvek podobu. Rovnako ako viera.

Tento príbeh je z leta roku 1959. Spisovateľ doštudoval vysokú školu a začal pracovať. Práca sa mu nepáčila, teda skôr sa mu nepáčil jeho nadriadený. Mal s ním stále nejaký problém. Napríklad, že mali už cez týždeň ten rovnaký obed, ktorý si ešte museli hradiť sami. Raz, keď sa sťažoval nočnému strážcovia, mu strážca vysvetlil, kde je vlastne problém. Je to v ňom, pre upresnenie vo spisovateľmi. Ten problém je, že nerozpozná problém od nepohodlia. A mal pravdu. Dodnes si na to spisovateľ dáva pozor.

Tento príbeh je veľa dojemný. Jedného dňa sa do prístavu, kedy býva spisovateľ, nasťahovali noví majitelia. Ale bol tu jeden problém, noví nájomníci vlastnili psa, čo bolo neprípustné vzhľadom k tomu, že je v prístave zakázané mať psa. A tak sa majitelia dohodli so susedmi. Spisovateľ nebol nadšený, pretože sa psov bál, ale nakoniec si ho Gyda získala. Stali sa z nich veľkí priatelia. Ale jedného dňa to prišlo. Gyda mala rakovinu, a tak sa mohlo kedykoľvek stať, že Gyda zomrie. Jedného dňa ráno musela vziať pani Gydu k veterinárovi. Ale bohužiaľ sa už vrátila sama. Spisovateľ z toho bol úplne zničený. Vzali Gydin popol a zakopali ho v truhle do hliny pod ker ruží.

Najviac časom ovládaný človek. O tomto mužovi spisovateľ píše vo svojom ďalšom príbehu. Bol to muž ťažko zaneprázdnený. Vlastnil Range Rovera a mal drahý kožený kufrík. Raz keď sa ponáhľal do práce, nechal svoj kufrík na streche auta aj s hrnčekom kávy, na ktorý samozrejme zabudol. Keď to videla susedka a pán spisovateľ, okamžite nasadli do svojich áut a rozbehli sa za ním. Snažili sa ho zastaviť, ale zozačiatku sa im to nedarilo, ale potom muži došli nervy a prudko zabrzdil, čo spôsobilo, že hrnček s kávou a kufrík zišli po kapote a spadli na vozovku. A aby toho nebolo málo, tak ten kufrík pán spisovateľ omylom zrazil. Ďalší deň už mal muž nový kufrík a opäť ponáhľal do práce.

Tento príbeh je o ekonomických časopisoch o skladovacích priestoroch ao prebytočných veciach. Je to o ľuďoch, ktorí si kupujú veci, ktoré nepotrebujú a potom ich nemajú kam uskladňovať.

Tento príbeh je o Armáde spásy. Spisovateľ rozpráva o tom, ako pomáhal už od malička vyberať peniaze pre Armádu spásy. Tiež píše o dôvodoch, prečo vlastne stojí pred obchodným domom a vyberá peniaze. A spomína na svojho otca, ktorý s tým všetkým vôbec začal.

Pohreb po americky. O tom je ďalší rozprávanie. Spisovateľ rozpráva, aké neuveriteľné pohreby ako pastor zažil. A verte, že niektoré príbehy sú až neuveriteľné.

Tento príbeh je o deťoch. Je to o malých uličníci, ktorí stále hnevá. Spisovateľ rozpráva, o skupinke detí, ktorí v jednej ulici, kde bývali, robili samé problémy, ktoré museli ich mamičky riešiť a nad ktorými sa ich otcovia zasmiali a spomínali na svoje mladosti.

Spisovateľ píše o mužovi. O Jimmym Carterovi. O mužovi spojených štátov. O človeku, ktorý vždy pomáhal na tom správnom mieste. O mužovi, ktorý nežil pre peniaze, ale pre dobro a pre spravodlivosť. O mužovi, ktorý nepatril k tým, čo získali celý svet a stratili svoju dušu. O mužovi, ktorý bol bývalým prezidentom Spojených Štátov Amerických.

V tejto kapitole sa spisovateľ zamýšľa nad časom. Rozpráva o svojom dávnom priateľovi, ktorý mal schopnosť povedať koľko je hodín, aj cez to, že nemal hodinky. Premýšľa nad veľkosťou a dôležitosťou času. Nad tým kam sa čas stráca, kedy budeme mať dostatok času a či ho vôbec niekedy budeme mať. Ak čas na život je dostačujúca. Zamýšľa sa nad množstvom otázok o čase.

V tejto kapitole spisovateľ píše o veciach potrebných pre človeka, i nepotrebných. Píše o tom koľko energie má v dome, píše o pýche mužov, píše o malých veciach, ktoré obsahujú tak veľké zážitky. O tom akú má človek neobmedzenú predstavivosť a ako jej môže využiť. A o tom, že keď veríme, tak vidíme aj nemožné.

Na týchto stránkach sa píše o sebadôvere, ktorá sa postupom času u väčšiny zmenšuje. Píše o malých deťoch, ktorí si veria na toľko, že na každú otázku, odpovie ÁNO, na rozdiel od vysokoškolákov. Asi v polovici spisovateľ čitateľa pozýva na slávnostné zakončenie stredoškolských štúdií. Hlbší význam som zatiaľ nepochopila, ale možno, že to časom pochopím.

Posledný príbeh je o slečne Emily Phippsové. Spisovateľovej imaginárny asistentke. Popisuje ako je Emily schopná, úžasná atď. Píše o tom ako už s predstieraním, že je Emily naozajstná, zašiel moc ďaleko a snažia sa z toho vyvliecť. V tom mu pomôže jeho nová sekretárka Matra, tentoraz skutočná, ktorá sa vydáva za Emiliinu neter, Edith.