Čakanie na Godota (rozbor knihy)
Čakanie na Godota (rozbor knihy)
Kniha: Čakanie na Godota
Autor: Samuel Beckett
Klasické absurdné dráma (1952) francúzskeho dramatika írskeho pôvodu o 2 rokovaniach
Samuel Beckett (1906 –
1989)
život:
- Francúzsky dramatik a prozaik írskeho pôvodu, priateľ Jamesa Joyce (prvá práca
bola Esej o Jamesovi Joyceovi)
- Už v detstve nevšedný jazykovej vlohy – v 22 rokoch menovaný profesorom angličtiny na École Normale
Suúperieure v Paríži
- Zoznámil sa s Jamesom Joyceom – stal sa jeho blízkym priateľom a prekladateľom
- Za 2.
svetovej vojny sa aktívne zúčastnil francúzskeho hnutia odporu, v roku 1946 sa natrvalo usadil v Paríži
tvorba:
- 1969: Nobelova cena za literatúru
- Najvýznamnejší predstaviteľ tzv. Antidivadla či absurdného
divadla, dramatické formy, ktorá sa zrodila po 2. svetovej vojne (z otrasené viery v životaschopnosť západných demokracií, z obavy pred
osudovým zvečnením a zoštátnením človeka vo svete zbožštených trhových mechanizmov)
- Základná úloha jazyka navodiť ovzduší
všeobecné zemdlenosti, zapôsobiť na diváka skôr mágiou slov než dramatickú zápletkou, zabiť vražedný čas a vyplniť prázdnotu
čakania
- Prijíma názor existencialista – spoluautori Sartre a Camus
- Prijíma absurditu ako holý fakt = všeobecný údel
človeka
- Nevedie hrdinu k zápasu s ňou, zdôrazňuje pasivitu a bezmocnosť
Všeobecná charakteristika
diela:
Absurdné divadelná hra o bezútešných rovinách ľudského údelu a nemožnosti jeho naplnenie. Téma: strach z
nepochopenia sveta, bezobsažne život. Je tu zjavný vplyv pomaly odznievajúceho existencializmu, úvah o zmysle bytia.
Miesto a
doba deje
- Neurčitý čas a priestor – opustené miesto, akási vidiecka cesta, na scéne je jeden strom
Námet, dejová osnova
- Napísané francúzsky, sám preložil do angličtiny, divadelné prvotina (sláva – 500
repríz za 2 roky)
- Hra je o čakaní, ktoré nekončia a neprináša očakávaný výsledok
- 1.
rokovania:
- Stretnutie 2 tulákov – z ich chaotického a nezmyselného dialógu vyplýva, že čakajú na akéhosi Godota, ktorý
by mal zmeniť ich životné osudy
- Prichádza pán Pozzo sa sluhom Luckym – nemý otrok ovešaný vecami (kufor, stolička)
- Po ich
odchode prichádza chlapec s oznámením, že pán Godot iste príde zajtra
- 2. rokovania: druhý
deň, rovnaká hodina a miesto
- Opakovanie prvého rokovania, ale Pozzo je oslepol (závislí na Luckym a tuláci)
- Na
konci každého rokovania prichádza chlapec s hlásením, že pán Godot dnes nepríde, ale zajtra určite
- Na konci sa chcú tuláci
obesiť, ale pretrhne sa im povraz
- Chcú odísť, ale zostávajú stáť
Hlavné postavy, ich charakteristika
– postrádajú dôkladnejšie charakteristiku, nemajú jasnú minulosť, chýba motivácia ich rokovaní (predstavujú modelové typy
ľudských charakterov)
- Bližšie neurčený tuláci:
- Estragón (V. mu hovorí Gogo) – zdá sa slabý a
bezmocný, vždy potrebujete Vladimirov ochranu, má zlú pamäť
- Vladimír (E. mu hovorí Didi, sám o sebe hovorí ako o
pánovi Albertovi), zdá sa viac vyspelý
- Dvojica Pozzo (sebavedome, brutálny, až sadistický pán)
a Lucky (ponížený, večná obeť bez rozumu, plniaca príkazy)
Autorov zámer (hlavná myšlienka
diela)
- Výraz absurdná situácia súdobého sveta (opakujúce sa prítomnosť, mizícíc minulosť a nezreteľná budúcnosť),
hrôza z nepoznaného sveta, pocit tradičnosti a odcudzenia človeka vo svete modernej techniky a civilizácie
Umelecké a
kompozičné prostriedky (jazyk, forma, stavba diela)
- Dialóg je atypický neustálym opakovaním otázok a absurdnosťou
odpovedí, práca sa synonymami zdôrazňuje pocit neistoty, monotónnosti a rozdrobovanie významov
- Neokrôchané vyjadrovania umocňujú
vulgarizmy
- Účelom slov nie je oznamovať, jediná funkcia ponechaná reči je zabiť čas, ukrátiť si dlhy chvíľu
- Hra so
slovami nahrádza zmysluplnú existenciu (najčastejšie funguje na princípe opakovanie a zrkadlenie slov alebo gest)
- Podobnosť
s Ionescovou plešatí speváčkou
- Bez deje a dramatické výstavby, tematika
absurdné bezvýchodiskovosti, abstrakcie človeka a sveta, monotónnosť, banalita dialógov, bezútešnosť, symbolika – opakovanie gest, akcií
slov
= Vyjadrenie stálej nemohúcnosti, bludného kruhu, akoby väzenie a nehybnosti (nič nekončí, všetko stále začína),
jednotlivé úseky mechanicky rozdelené refrénovou fráz “čakáme na Godota”
- Tragická bezútešnosť prekladaná grotesknými
scénami – pády, padanie nohavíc, obúvanie a vyzúvanie topánok – smutná komédia
prológ
- Za dva
roky 500 repríz
- Nadväzuje na existencializmus
- Camus, Sartre – snaží sa nájsť akokoľvek
iluzórne a individualistické vykročenie z neprekonateľného kruhu samoty smerom k ľudskej kolektivitě a spoločenskému zápasu
- “Únava z angažovanosti” – navracia sa k tematike pripomínajúce Sartrovo Nevoľnosť – účinnejšie, naliehavejšie, beznádejnej
- Camus, Sätra: vycibrený jazyk x Beckett: neokrôchané táraniu vyšperkované početnými vulgarizmy, cieľom je len zabiť čas
- Tragické podobenstvo absurdity ľudského údelu, jediným možným zmyslom života je nezmyselné očakávania a jediným spôsobom, ako svoj
údel uľahčiť je zapasovať čas
- Účelom slov nie je niečo povedať, ale len ubíjať čas – autorovho úmyselná deštrukcie
jazyka
- Na rozdiel od Ionescovy plešatých speváčky nie je hrou o rozbíjanie zrozumiteľný funkcie jazyka, ale hrou o čakania
- Vladimír a Estragón: tuláci (JZ 50 rokov), redukované len na nepatrné množstvo fyziologických potrieb (jesť, spať, vylučovať) a na dve
tri potreby “morálne” – nezostať sami, čakať na Godota a zabíjať čas
- Godot synonymom pre zavŕšenie tuláckeho života v
bájnom raji tulákov, kde je čo jesť, čo piť kde si v teple ľahnúť
- Jedinou alternatívou, iným zavŕšením mnohoročného
tuláctva, je pre nich smrť
- Medzi Godot a smrťou neexistuje nič iné ako čakania
- Žongluje so slovami – každá
Vladimírovho replika je zároveň aj prihrávkou, smerujúce cez pomyselnú sieť k estragónu s nádejou, že sa jej estragón chopí a čo
najlepšie ju odohrá späť. V druhom dejstve parodicky prehrávajú situácie z dejstva prvého
- Hra určená priamo divákovi “Vladimír
a Estragón sú predovšetkým klaunov a priestor, v ktorom sa pohybujú, v ktorom (si) hraí, je (i) javiskom, miestom, kde sa klauniáda
predvádza.”
- Významné rekvizity: klobúčiky, topánky, padajúce nohavice (estragón), pozzův krotiteľské bič
- Pirandelovská hra v hre – keď Pozzo privedie Luckyho a ten musí predvádzať, čo oni chcú
- Vladimír a Estragón paroduj aj sami
seba, prehrávajú (svojím spôsobom zdokonaľujú) svoju včerajšie klauniády, parodujú aj Pozza a Luckyho
- Vladimír a Estragón tvoria
vypuklé zrkadlami, z ktorých vystupuje v hyperbolické karikatúre obraz človeka ako takého, k záveru, že Beckett práve nimi mieri priamo k
podstate ľudského údelu
- 2 hraničné body: hyperbolická mimeze ľudského údelu ako nemenného, stáleho očakávania čohosi, čo mu
(snáď) dodá nejaký zmysel, na strane jednej a karikatúrnym podčiarknutím nezmyselnosti jednoduchého trpného očakávania na strane
druhej
- Chlapec: rekvizita dementující očakávaného deus ex machina
- Pozzo a Lucky – vzťah podriadenosti, možno zmeniť
odovzdaním klobúčiky
- Preložené do 20 jazyku
symboly
- Voľba mien (francúzske, slovanské,
talianske a anglické) – univerzalizmus ľudského údelu a sveta vôbec (nezmyselnosť existencie, všeobecná bezútěšnost, nemennosť)
- Bližšie neurčený Godot môže mať súvislosť s anglickým God alebo francúzskym godillot = slangový výraz pre topánku (komické scény
vyzúvanie a obúvanie), alebo je skôr symbolom čakania a hmlisté nádeje
Ďalším tvorcovia absurdného
drámy:
Eugène Ionesco: Plešatá speváčka (1948) či Nosorožec (1960).
Václav
Havel napísal diela Záhradná slávnosť (1963), Asanácia (1987), Audience
Predchodca absurdného drámy:
Alfred Jarry – Francúzsko, Král Ubu (1885)
groteskné spracovanie úzkosti prameniace z existenciálnej neistoty, z
absencie hodnôt
znaky:
- zobrazenie skutočnosti ako nezmyselné
- pocit bezmocnosti osamotenia človeka a
strata schopnosti dorozumenie sa s ostatnými
- ukazuje človeka ohrozeného modernou civilizáciou
- nemožnosť poznať podstatu sveta
a zmeniť ho …
- odstránenie súvislého deja, ruší sa klasické divadelné prostredie a postavy
- zanedbávania charakteristiky
postáv, opakovanie replík
- deformácia jazyka = stráca dorozumievacie funkciu
- dialóg = komunikácia = prázdnota fráz, plané
táranie
- tragickej / tragikomické hry, zmazanie hraníc medzi tragédií a komédií
- groteskné prvky, čierny humor
- likvidácia dramatického príbehu
- scénické metafory
- dej nie je dovedený k riešeniu – nie je zápletky, nie je
rozuzlenie
- čakanie = šifra existencie, napätie medzi nádejou a frustráciou
- absurdita
- existencionální
- koordinovaná = relatívna
- nonsens = nezmyselné spájanie slov
- sociálne – byrokratické a spoločenská manipulácia,
nefunkčný spoločenský systém (Havel)
predchodcovia: Georg Büchner, Alfred Jarry – kráľ Ubu
Forma drámy: dialógy
Dej je nesený postavami – nie je tu rozprávač
Dej sa odohráva v prítomnom čase (o minulosti postáv sa dozvedáme iba v
dialógu)
Jednota času, miesta deja
Zones.sk – Zóny pre každého študenta