Kartúza parmská (rozbor knihy)

Kartúza parmská (rozbor knihy) 

Kniha: Kartúza parmská

Autor: Stendhal

Charakteristika knihy:

– 500 strán, je rozdelená do 2 kníh, 27 kapitol

– Názov Kartouza Parmská je niekedy mylne prekladaný ako Väznice Parmská, aj keď román nebol nazvaný podľa väznice, ale podľa kartuziánskeho kláštora (preto Kartouza)

– Dej knihy sa odohráva väčšinou v Taliansku, v čase po napoleonských vojnách a Standhal chcel svojím dielom ukázať aké panujú pomery v na dvoroch malých talianskych kniežatstvo, ako napríklad v Parme a ukázať, ako môžu byť niekedy pletky šľachticov záludné.

Hlavné postavy:

Fabrizio del Dongo – mladý taliansky šľachtic, ktorý obdivuje ideály francúzskej revolúcie a Napoleona. Túži stať sa vojakom a pomôcť Francúzom. Často o sebe tvrdí, že nie je schopný pravej lásky a neustále váha, či svoju tetu skutočne miluje a to až do tej doby, než spozná skutočnú lásku ku Klelia

Grófka Gina – Fabriziova teta, ktorá ale nebola o moc staršia ako on. Svojho synovca tajne miluje, chce ho mať stále pri sebe a žiarli na všetky ostatné ženy. Preto sa ho snažia dostať z každej nebezpečnej situácie. Na parmskej dvore je veľmi obľúbená, hovorí sa o nej ako o veselé a roztomilé osobe

Klelia Contiová – dcéra veliteľa väzenia, ktorá je veľmi zbožná a neustále zamyslená, často je sama a tento život jej vyhovuje, kým sa nezamiluje do Fabrizia.

Gróf Mosca – Minister vnútra na dvore parmského kniežaťa, je veľmi obľúbený pretože ani cez svoj vysoký úrad nezpychnul. Je síce o veľa starší ako grófka, ale rovnako sa do nej zamiloval.

Vladár Ernesto V. – typický absolutistický vladár, ktorý sa však neustále bojí o svoj život

Členenie deje:

Členenie deje je veľmi neobvyklé. V prvých troch štvrtinách diela sa takmer nič nedeje, všetko je popisované dlho a rozvláčne, to, čo sa hodí hlavou hlavným hrdinom je často opisované na viac ako piatich stranách. V poslednej časti sa toho naopak deje až príliš a dej náhle dostáva rýchly spád. Posledné tri stránky sú plné nečakaných udalostí a osudových zvratov, zostručnených na minimum.

Dej

Mladý taliansky šľachtic Fabrizio del Dongo sa chce stať Napoleonovým vojakom. Zadováži si falošný pas a vycestuje do Francúzska. Kvôli svojmu talianskemu prízvuku a civilnému oblečenie je v Paríži zatknutý ako špeh a zavretý do väzenia. Aj keď sa z neho za pomoci žalárnikovi ženy dostane, myšlienka na väzenia ho prenasleduje po celý život a vidí v ňom svoj osud. Vydáva sa za Husár a zúčastňuje sa bitky pri Waterloo, je však sklamaný, pretože si všetko predstavoval úplne inak, na bojisku panuje zmätok a pominuli sú slávne obrazy boja aké si ich v duchu maľoval. Aj neskôr sa často pýtal sám seba, či bol skutočne v bitke. Kým bol preč, jeho klamár brat Ascanio ho udal polícii ako zradca, ktorý sa pridal k Francúzom. 

Po svojom návrate sa do neho zamilovala jeho teta a na jej radu tiež odišiel študovať do Florencie na kňaza, než sa situácia upokojí. Teta Gina mala milenca, grófa Moscu a tí dvaja chceli spoločne zariadiť, aby sa stal v budúcnosti Fabrizio arcibiskupom. Spoločne sa dohodli, že si vezme starého vojvodu Sanseverina, ktorý nechá ich vzťahu voľnosť a stiahne sa do ústrania. Ako vojvodkyňa sa teraz Gina dostala k dvoru a mohla začať s Moscou pracovať na svojom zámere. Dvor si ju veľmi obľúbil a vladár sa do nej dokonca zamiloval. Všetko prialo jej zámerom, Fabrizio sa mohol vrátiť do mesta. V ten moment sa do neho zamilovala ešte viac, by veľmi výrečný, rozvážny a dokázal opakovať to, čo ho v seminári naučili, ale nestratil svoje bývalé nadšenie. Zlom nastal, keď si Fabrizio začal milostný románik s herečkou Mariettou. Jej manžel, komediant Gill začal Fabrizio vyhrážať že ho zabije a raz, keď sa obaja stretli, ho Fabrizio zabil v súboji. 

Aj keď to bolo zdanlivo bezvýznamné, politickí nepriatelia grófa Moscu, liberáli, to použili ako zámienku a Fabrizio, ktorý sa zatiaľ skrýval vo švajčiarsku bol ľsťou chytený a odsúdený na desať rokov väzenia. Bol vsadený do farenské veže, nejhlídanějšího miesta parmskej citadely. Keď ho tam viedli, zbadal Klelia Contiovou a zamilovali sa do seba. Mala balkón zrovna naproti jeho oknu a tak si posielali odkazy alebo sa dorozumievali posunkami. Klelia bola nešťastná, pretože si mala vziať markíze Crescenziho. Fabriziova teta zatiaľ plánovala jeho útek. Fabrizio najprv vôbec utiecť nechcel, pretože potom už by sa nevidel s Klelia, ale keď sa spolu raz stretli vo veži, Klelia naliehala, nech radšej utečie, alebo si to bude vyčítať. Fabrizio v noci utiekol z väzenia. V ten istý deň bol priotrávený Kléliin otec, veliteľ väzenia a tak sa zariekla, že už na Fabrizia nikdy nepozrú. Ten sa zatiaľ skrýval s tetou vo Švajčiarsku ale stále musel myslieť na Klelia. V Parme nastúpil na trón nový knieža a vďaka tete s grófom bol Fabrizio omilostený. Vrátil sa do Parmy a stal sa zástupcom arcibiskupa. Bol však hrozne nešťastný kvôli Klelia. 

Raz sa však predsa len zišli a dohodli sa, že sa budú stretávať len v noci, aby ona neporušila sľub. Z týchto nočných stretnutí sa nakoniec narodil chlapec Sandrine. Keď mu boli tri roky, Fabrizio chcel, aby poznal svojho pravého otca. Klelia mala predstierať že dieťa je choré a keď by jej manžel odišiel, dieťa by naoko zomrelo. Bohužiaľ chlapec z toho ochorel naozaj a následne na to tiež zomrel. Kleliasa zrútila a žiaľom zomrela tiež. Zdrvený Fabrizio odchádza do kartuziánskeho kláštora ao pár mesiacov neskôr sa tiež dočkal smrti. Jeho teta ho prežila o obyčajný rok. Len gróf Mosca to všetko zdarne prečkal a kvôli neduživému mladému kniežaťu v Parme je mocnejšie ako kedykoľvek predtým.

Jazyk a štýl:

– Jazyk je spisovný, v texte sa často vyskytujú talianske výrazy, ktoré sú vysvetlené pod čiarou

– Dej je rozprávaný v tretej osobe

– Dielo je napísané v romantickom duchu, ale prejavuje sa tu aj realizmus, napr. V bitke pri Waterloo

Okolnosti vzniku diela a vplyv na autora:

Stendhal (vlastným menom Henri Marie Beyle) pochádzal z bohatej francúzskej rodiny. Ako desaťročný sa napriek svojmu otcovi tajne radoval z popravy kráľa a v dospelosti sa zúčastnil Napoleonovo ťaženie. Bol vymenovaný konzulom v Taliansku, pobudol tam 7 rokov a veľmi si tento kraj a miestnych ľudí zamiloval. Taliani sa mu zdali vášniví a energickí a v ničom sa nepodobali upätým Francúzom. Kartouza napísal v roku 1938.

Za svojho života bol celkom neznámy a správne predpovedal, že bude pochopený až po roku 1880.

Vplyv na ďalšie autorov:

Kartouza Parmská ovplyvnila neskoršiu realistické autormi – líčenie jeho bitky pri Waterloo sa stalo vzorom pre realizmus

Podľa tejto knihy bol natočený aj film Väznica parmská