Mŕtve duše (rozbor knihy)

Mŕtve duše (rozbor knihy) 

Kniha: Mŕtve duše

Autor: Nikolaj Vasilievič Gogoľ

Nikolaj Vasilievič Gogoľ

Narodil sa 1. apríla 1809 v Soročince – zomrel 4. marca 1852 v Moskve. Bol ruský prozaik a dramatik ukrajinského pôvodu, predstaviteľ ruského realizmu s veľmi silnými prvkami kritického realizmu, za ktorého zakladateľa je v ruskej literatúre považovaný.

Pochádzal z rodiny stredných ukrajinských statkáru. Jeho otec bol vášnivý milovník divadla, písal verše i komédie. Založil divadlo, v ktorom malý Gogol hral. Bol vychovaný v presvedčení, že je geniálny a zázračné dieťa.

Po absolvovaní gymnázia odišiel koncom roka 1828 do Petrohradu, kde bol prijatý do divadla, ale nebol úspešný. Potom sa pokúsil vydať svoje básne a usporiadať výstavu svojich obrazov, ale stretol sa s veľkou kritikou. Nakoniec pôsobil ako úradník. Cestoval po Taliansku. Ku koncu života sa venoval výhradne literatúre.
Pred svojou smrťou prežíval Gogol hlbokú depresiu, začínal podliehať náboženským a mystickým náladám a pochybnostiam o zmysle činnosti a svojho diela a je pomerne pravdepodobné, že zošalel.

Tvorba:

Na Gogoľova tvorbu nadväzuje prakticky celá ruská literatúra 2. polovice 19. storočia. Najlepší z jeho diela sú poviedky, kde plne využil svoje rozprávačské umenie a schopnosť spájať reálne s fantastickým. Prechod od romantizmu ku kritickému realizmu. Majster satiry. veľký obdivovateľ Puškina, dielo Mŕtve duše údajne napísal pre neho.

Diela:

Revízor, Mŕtve duše, Večery na samote pri Dikanky, Petrohradskej poviedky.

Hlavná myšlienka:

Autor chce v pravom svetle ukázať tamojší pomery v Rusku. Všetko veľmi detailne vysvetlené a popísané. Kritika zaostalosti, negramotnosti a nevoľníctvo. Nadčasové dielo – korupcia aj dnes. Kritikamoci peňazí a ovplyvnenie osobnosti peniazmi.

Jazyk knihy:

spisovný s veľkým výskytom priamej reči. V priamej reči vulgarizmy tamojšej doby a vyskytujú sa aj nespisovné slová. Veľmi rozsiahle popisy postáv. Široká slovná zásoba. Typické pre autora.

Mŕtve duše

Charakteristika hlavných postáv:

Pavel Ivanovič Čičikov – úradník, upravený, vybrané spôsoby, využíva ľsťou k zbohatnutie, kariéru zakladá na mystifikáciu (pozri Revizor, autor ho neodsudzuje – ospravedlňuje ho ako obeť túžby po zisku výrazné typy statkárov

Líbeznický – statkár, sentimentálny, neschopný

Psovsky – neohrabaný, prešibaný vydierač

postavy z druhého dielu sú kladné

Murazov – energický, vyslobodil Čičikova z väzenia

Obsah diela:

Román z roku 1842 popisujúci neutíchajúci ľudskú schopnosť hľadať spôsoby, ako sa rýchlo a jednoducho obohatiť.

Prvý diel:

Úradník Čičikov putuje s kočišom Selifanem a sluhom Petruška po ruskom vidieku, navštevuje statkára a snaží sa od nich odkúpiť duše mŕtvych nevoľníkov. Väčšinou je zaobstarajú lacno a vyhne sa vysvetľovanie, načo ich potrebuje. Čičikov chce banke predložiť doklad, že je majiteľom nevoľníkov, požičať si peniaze a zbohatnúť. Stretáva sa s výraznými typmi statkárov, ukazuje sa ich mravný úpadok a skazenosť celého systému. Jeho obchody sú odhalené na plese u gubernátora, Čičikov odchádza a chystá sa v podvodoch pokračovať rafinovanejšie inde.

Druhý diel:

V podvodoch pokračuje ale stretáva sa s ideálnějšími postavami. V celom druhom diele sa vlastnosti postáv akoby otočí, sú kladné.Znovu je ale jeho počínanie odhalené a dostáva sa dokonca do väzenia, je však oslobodený pod podmienkou, že odovzdá všetok svoj majetok a začne nový život.

Znaky diela:

• ruský spoločenský román, satira, realizmus
• označený ako Poema v próze, podtitul – Dobrodružstvo Čičikova
• pikareskní román – hlavný hrdina darebák
• obraz pomerov absolutistického cárskeho Ruska, mravný úpadok statkárov, úplatky, byrokracia, prehnitosť systému
• výrazná charakteristika postáv – aj prostredníctvom ich mien (rovnako ako Revízor)
•  vložená rozprávanie, úvahy, lyrické pasáže, autor vstupuje do deja a oznamuje svoje názory
• kniha končí v polovici vety, zvyšok diela spálil autor krátko pred svojou smrťou
• prvý ruský román, ktorý bol preložený do češtiny (Karlom Havlíčkom Borovským)