Máj

Karel Hynek Mácha

Predstaviteľ českého romantizmu. Prežil krátky, no búrlivý život. Bol typickým romantickým autorom so sklonmi k tuláctvu a samotárstvu. Študoval právo v Prahe a popri tom hrával ochotnícke divadlo. Tam sa zoznámil aj so svojou budúcou ženou, plytkou, hoci krásnou herečkou Lori, ktorá ťažko niesla básnikovu chudobu, ako aj jeho ustavičné spory s literárnou kritikou, ktorá vo svojej dobe nedorástla na úroveň Máchovej poézie. Krátko po narodení syna a necelý rok po vydaní Mája, ktorý súdobá česká kritika doslova zmietla zo stola, vo veku 26 rokov básnik podľahol chorobe, chudobe a krajnému vyčerpaniu.

Máj

Lyrickoepická básnická skladba pozostávajúca zo 4 spevov a 2 medzihier (intermezzá). Kompozične je postavená na kontraste: na jednej strane prebúdzajúca sa májová príroda kypiaca životom, na strane druhej osud Viléma, zbojníka, ktorý je za vraždu svojho otca odsúdený na smrť a čaká na popravu.

Stručný dej: Mladého Viléma vyhnali z domu, a tak odchádza do hôr, aby sa stal vodcom zbojníkov. Po čase sa jeho milú Jarmilu pokúsi zviesť jeho otec a Vilém ho v roztržke zabije bez toho, aby vedel, o koho ide. Viléma uväznia a v cele čaká na popravu. Keď sa ho Jarmila pri jazere nedočká, v zúfalstve sa utopí. Osud a slepá spravodlivosť, ktorej vykonávatelia nehľadia na okolnosti spáchaného činu, zapríčinia tragickú smrť mileneckej dvojice. Aby autor podčiarkol, na koho strane stojí, posledný spev končí zvolaním: „Hynku! Viléme! Jarmilo!

Prvý spev začína sugestívnym opisom májovej prírody, pričom autor pomocou starostlivo koncipovaných básnických obrazov naznačuje bytostnú prítomnosť lásky vo všetkom živom navôkol.

Byl pozdní večer – první máj – večerní máj – byl lásky čas. Hrdliččin zval ku lásce hlas, kde borový zaváněl háj. O lásce šeptal tichý mech; květoucí strom lhal lásky žel, svou lásku slavík růži pěl, růžinu jevil vonný vzdech. Jezero hladké v křovích stinných zvučelo temně tajný bol, břeh je objímal kol a kol; a slunce jasná světů jiných bloudila blankytnými pásky, planoucí tam co slzy lásky.

Ouplné lůny krásná tvář – tak bledě jasná, jasně bledá, jak milence milenka hledá – ve růžovou vzplanula zář; na vodách obrazy své zřela, a sama k sobě láskou mřela. (…) Nejzáze stíní šero hor, tam bříza k boru, k bříze bor se kloní. Vlna za vlnou potokem spěchá. Vře plnou – v čas lásky – láskou každý tvor.

V treťom speve odvádzajú Viléma na popravu. Dojatý k slzám sa lúči naposledy s krajinou, ktorá je láskavejšia a chápavejšia než samotní ľudia. Vie, že všetku túto krásu za niekoľko minút navždy stratí, tak, ako navždy stratil svoju milú. Niet tu viery v ľudský súcit, niet tu nádejí na večný život po smrti. Je len rodná zem, jediná, ktorej sa Vilém cíti byť naozajstným synom.

Kritika vyčítala Máchovi prílišný subjektivizmus, ktorý vraj odpútava pozornosť od vlasteneckých povinností. Nevšimli si pritom, že vlasť nie je iba krajina, jej história, kultúra či tradície, ale predovšetkým ľudia, ktorí v nej žijú, a podstatná je predovšetkým kvalita vzťahov, ktoré si utvárajú s inými ľuďmi. Mácha len poukázal na to, že ak blízkych ľudí niet, ostáva iba zem, ktorá je pre človeka odvrhnutého spoločnosťou poslednou, ale významnou istotou. A pokiaľ ide o básnickú formu Mája, dnes nikto z literárnych teoretikov či historikov nepochybuje o tom, že Máj sa stal prvou básňou modernej českej poézie a predbehol tak literárny vývin takmer o sto rokov.