Zločin a trest rozbor

Zločin a trest obsah – Dostojevskij

Petrohradský študent, či už len bývalý študent, a na začiatku deja opustený chudobný mladík Rodion Romanovič Raskoľnikov, ktorý stvárňuje úlohu hlavnej postavy románu, je skutočne povšimnutiahodný, ale reálne celkom možný typ človeka. Dostojevskij v skutočnosti ani neopisuje samého Raskoľnikova, viac sa zameriava na ľudské postoje a psychológiu osobnosti v jednej určitej situácii. Do hlavnej dejovej nite sa však postupne vpletajú i vedľajšie postavy a ich osudy, čo román činí napínavejším a zaujímavejším. Na začiatku románu sa Raskoľnikov predstavuje ako nezhovorčivý, zádumčivý, pochmúrny a tajuplný. Počas čítania románu sa čitateľ s ním vždy lepšie zoznamuje, vždy sú tu nové pokusy o jeho pochopenie, no onedlho sa znovu myšlienky samého hrdinu menia.
Kým bol ešte študentom práva, Raskoľnikov svoj postoj vyjadril v článku, v ktorom sa zmieňuje o zločine a práve k zločinu. Mieni totiž, že sa ľudia delia do dvoch základných skupín. Tí obyčajní žijú akoby z príkazov iných a musia sa riadiť zákonom, no druhý typ tvoria výnimoční, ambiciózni ľudia, ktorí v prípade potreby smú dokonca i krv prelivať-veď čo znamená jeden život, ak po jeho odstránení toho dokážu pre ľudstvo omnoho viac.

Po čase študent zostáva celkom bez peňazí a je prinútený zastaviť štúdiá, no sebadôvera v ňom rastie a mylné presvedčenie, že i on patrí k tým výnimočným, ho neopúšťa, ba ešte len silnie. Veď potreboval iba tritisíc rubľov na začiatok vlastnej kariéry. Dlho rozmýšľal a do detailov plánoval, niekedy v dumaní trávil celé dni, ba ani na hlad si nepomyslel. Prišiel totiž na myšlienku, že vraždou bohatej stareny Aľony Ivanovny, večne dávajúcej zálohy študentom, by sa dalo všetko vyriešiť. „Tak som sa rozhodol, že keď získam starenine peniaze, použijem ich na prvé časy, nebudem trápiť matku a zabezpečím si štúdium i prvé kroky po skončení univerzity - a že to urobím všetko s veľkým rozmachom, radikálne, aby som si celkom zabezpečil aj budúcu kariéru a vykročil po novej, nezávislej ceste...“ Napokon sa to odhodlal urobiť. „Ja... som zatúžil odvžáiť sa, a zabil som... chcel som sa iba odvážiť, to je celá tá príčina!“.

Keďže i sám starenu párkrát navštívil z dôvodu záloh, bez problémov sa k nej dostal, zabil ju sekerou, no načakane sa stretol zoči-voči s Lizavetou, stareninou sestrou a tak sa nezmohol na nič iné, len zabiť aj ju. Čo - to si z ich majetku i zobral, no v tej chvíli už nebol schopný urobiť všetko podľa plánu a ako hádam každý človek, chcel sa z miesta činu čo skorej dostať na slobodu. Ani presne nevedel, čo ukradol, pretože to ihneď skryl pod ohromný kameň a ani sám si nebol istý, či sa po korisť niekedy vôbec vráti. A len čo zavraždil, jeho trest sa začal. „Mal pocit, ako keby práve v tej chvíli nožnicami odstrihol seba od všetkých a všetkého.“ A čitateľovi sa hneď nastoľuje myšlienka: je vôbec nejaký človek schopný len tak zabiť a ísť ďalej? Dokáže zdravý človek žiť ďalej bez stáleho prenasledovania vlastných výčitiek svedomia? A čo sa vôbec stáva v hlave podobného zločinca? Aj Raskoľnikov „Zacigánil bezchybne, no svoju ľudskú povahu už premôcť nevedel.“ Hneď po spáchaní zločinu vážne ochorel a aj keď sa časom vyliečil, jeho myšlienky ešte dlho neboli celkom prijateľné normálnemu svetu. Často hlboko a dlho premýšľal, blúdil ulicami Petrohradu, ba často sa i budil niekde na ulici a ani sám nevedel, ako sa tam dostal. Preľakol sa každého styku s políciou, no o chvíľu už znovu viedol vnútorný monológ o tom, či by nebolo lepšie priznať sa. V jednej chvíli to považoval za svoju povinnosť, v inej sa už zasa vôbec necítil ani vinným.

Akoby zámerne, vždy opustenému Raskoľnikovovi sa odrazu do života a ohromných starostí vpletajú i matka so sestrou Duňou. Duňa sa tu mala vydať za bohatého Petra Petroviča Lužina, no ešte načas pochopila, že jej voľba nebola správna a Lužin s ňou nemá práve najstatočnejšie úmysly. Vtom sa v živote matky a sestry javí Dimitrij Prokofjič Razumichin, takmer jediný Raskoľnikov kamarát z univerzity, skromný a vytrvalý mladík šľachetného srdca. Po celý čas stál pri svojom kamarátovi, aj keď ani sám dlho nevedel o jeho zločine. Onedlho ho Raskoľnikov požiadal, aby sa staral o Duňu a matku, čo s radosťou a láskou robil, keďže ich vlastný syn a brat s nimi celkom prestal komunikovať a uzavrel sa do seba. O Duňu sa začal zaujímať i Arkadij Ivanovič Svidrigajlov, šľachtic, u ktorého dakedy slúžila a ktorému sa už páčila i skorej. Teraz, po smrti jeho manželky, o ktorej sa hovorí, že ju zapríčinil on sám, sa znova snažil získať Dunino srdce, a keď sa mu to nepodarilo, spáchal samovraždu. Napokon sa Duňa vydáva za Razumichina, no pre matku sa to končí nešťastne, lebo i keď jej Raskoľnikov, ba ani sama Duňa nikdy nehovorili o vražde, ako každá matka, vedela toho o synovi viac, než si niekto mohol myslieť a svojim myšlienkam nakoniec celkom podľahla - umierala dopoly pomiatnutá.

Napokon sa tu javí ešte jedna zaujímavá rodina, rodina Marmeladovcov. So Semionom Zacharyčom Marmeladovom sa Raskoľnikov náhodile stretá v krčme a tento mu hneď vyrozpráva celý nešťastný osud svojej chudobnej rodiny. Bol to bývalý úradník, ktorý sa poddal alkoholu a aj napriek veľmi starostlivej a svedomitej manželke, celá rodina zostala chudobná, tri malé deti hladné, a najstaršia dcára Soňa sa pri všemožnej snahe dostať do rodiny nejaký peniaz začala poddávať nešľachetným činom, no v súkromí aj naďalej predsa zostala tichá a dobrá, ba aj obdivujúco veriaca dievčina. Marmeladov onedlho nešťastne umiera a pri jeho smrti sa aj napriek príznakom pobláznenia, v Raskoľnikovi javí humánnosť a dobrota, keď Marmeladovovej manželke Katerine Ivanovne daroval posledné peniaze. Ani táto však dlho po smrti manžela nevydržala a skonala. Našťastie, práve sa u nich našiel bohatý Svidrigajlov, ktorý sa postaral o budúcnosť detí, a Soňa zase zapadla do budúcnosti Raskoľnikova, aj keď si to on sám ešte dlho neuvedomil. Práve ju si zvolil za osobu, ktorej sa prvej zdôverí o svojom strašnom čine a práve ona pri ňom stála do samého konca, až si napokon celkom naplánovali spoločnú budúcnosť. Vo chvíli priznania však Raskoľnkov o svojej budúcnosti nevedel ešte vôbec nič a ani si netrúfal nad ňou sa zamýšľať.

O páchateľovi zločinu sa ľahko dovtípil aj Porfirij Petrovič, policajný vyšetrovateľ, ktorý však bol z časti na Raskoľnikovej strane a neudal ho, v čom sa Dostojevskij zastavuje i pri kritike vtedajšej, ba aj dnešnej spoločnosti. Napokon, po dlhom, často i pomiatnutom rozmýšľaní, sa Raskoľnikov predsa rozhodol, že sa prizná aj napriek tomu, že iní podozriví už boli zatknutí. „Áno, v tomto jedinom uznával svoju vinu: iba v tom, že pri ňom neobstál a že sa dobrovoľne priznal.“
Odsúdili ho na osem rokov nútených prác na Sibíri, a sem s ním odcestovala aj Soňa. Často ho navštevovala, no aj tu, na samom konci románu, keď by už malo byť všetko jasné, sa čitateľ na chvíľu dostáva do pomykova, keď ochorie najprv jeden, a potom aj druhý z nich. „Nahanbil sa však za oholenú hlavu a okovy: jeho hrdosť strašne zranili; zo zranenej hrdosti aj ochorel.“ Epilóg sa nakoniec predsa však končí šťastne. Raskoľnikov prišiel na myšlienku, že „Môže byť, že život má pred sebou, že jeho život nevyhasol zároveň so životom tej stareny.“ „Vskriesila ho láska, srdce jedného bolo nevyčerpateľným žriedlom života pre toho druhého.“ Sám dej románu sa veľmi nezaoberá citmi podobnými láske, zvlášť nie tými medzi mužom a ženou, no predsa práve táto v samom závere víťazí a po namáhavom premýšľaní o zločine a treste, čitateľ zatvára knihu spokojný a upokojený pozitívnym myslením hrdinov v ťažkej situácii.

Miesto a čas

Svojho hrdinu Dostojevskij vmiestnil do Petorhradu, veľmesta ruskej inteligencie, ale aj korupcie a najrozličnejšieho nepráva. Opisuje tu petrohradské ohromné námestia, parky, ulice, no zameriava sa zvlášť na tú najchudobnejšiu spoločnosť a priestory, ktoré sa ťažko dajú i nazvať príbytkami. Ľudia totiž žijú v podnájme, v tej najmenšej a najbiednejšej izbičke, iba s nevyhnutným náradím a množstvom potravy a šatstva. I napriek tomu však sami seba považujú za vyššie postavených a veria, že raz sa im bude žiť lepšie. Takmer všetci totiž predstavujú akoby vyšší stupeň-úradníkov, študentov. Snažia sa verne zachovávať maniere chvania sa vo vyššej spoločnosti, i keď sa na takýchto ľudí výhľadom ani zďaleka nepodobajú.
Román vyšiel roku 1866 a politické, spoločenské, i súkromné situácie, mnohé dialógy, monológy a opisy v diele sú prispôsobené práve tomuto obdobiu, takže môžu byť detailne a pravdivo reprodukované, na základe skúsenosti a povšimnutí samého autora.

Hlavná myšlienka

Dosotjevskij sa zaoberá ľudskou psychológiou a rozmýšľaním vo veľmi špecifickej situácii, v prípade naplánovanej vraždy. Z jeho názorov sa dá celkom jasne uzavrieť, že spáchať neľudský čin, čin proti zákonu, viere a základným ľudským princípom, nie je nikdy možné chladnokrvne, celkom bezcitne a bez výčitiek svedomia. Je to v ľudskej povahe a nik sa proti tomu nemôže postaviť. Ľudia majú niekedy potrebu dokázať svoje presvedčenia, ubezpečiť sami seba, že niečo dokážu, no nakoniec sa v nich predsa prejavuje ľudská slabosť a všeobecné charakteristiky obyčajného človeka.