Jozef Mak obsah

Jozef Mak

Román Jozef Mak je vrcholným dielom Jozefa Cígera-Hronského. Vplyv expresionizmu na Hronského tvorbu sa najsilnejšie prejavil práve v tomto diele.

Román sa skladá zo 75 kratších kapitol. Odohráva sa približne v rokoch 1900-1930 v chudobnom dedinskom prostredí. Hrdinom románu je Jozef Mak – obyčajný človek, „človek-milión“. Hronský zachytáva jeho osudy od narodenia po tridsiaty rok života.

Dej sa začína narodením Jozefa Maka, nemanželského syna chudobnej vdovy. Jozef Mak bol už vo chvíli svojho narodenia odsúdený na utrpenie a na to, aby svoje pocity nedokázal vyjadriť slovami. V to ráno, keď sa narodil, ho navštívil Ježiš a takto k nemu prehovoril:

- Tu si, Jozef Mak? Tu. Neskoro som sa dostal k tebe na návštevu. Nemám už nič. Od včera chodím medzi tichými ľuďmi a všade niečo prosili odo mňa, do svitania neostalo mi nič. Všetko som rozdal, čo som mal. Ale, Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dám ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval.

Detstvo Jozefa Maka bolo nešťastné, neradostné. Matka, aby mohlo ísť za prácou, ho zverila staršiemu bratovi Janovi. Jano, hoci mal iba sedem rokov, musel vláčiť Jozefa na chrbte a starať sa o neho. Často plakal kvôli Jozefovi a v hneve ho i bil. Jozef však mal rád svojho staršieho brata, lebo ten mu niekedy rozprával pekné príbehy. Neskôr, najmä keď si vypil, Jano vyhadzoval Jozefovi na oči, že je darmožráčom, že dom patrí iba jemu ako zákonnému synovi Jana Maka. Matka, aby vyhovela Janovi, poslal Jozefa slúžiť. Bol pastierom a žil v horách, kde sa cítil slobodný a voľný.

V dedine sa stalo nešťastie, pri požiari zhorelo veľa domov, medzi nimi i dom Makových. Jano nechcel stavať nový dom, preto Makovú a jej syna prichýlila Jozefova krstná matka, Hana Meľošová. Jozef sa zamiloval do jej dcéry Maruše, ktorá jeho lásku úprimne opätovala.

Jozef si našiel prácu u drevorubačov. Do dediny schádzal len zriedkavo, pretože Meľoš, Marušin otec, ho nerád videl vo svojom dome. Aj on mu nadával, ako predtým Jano, do darmožráčov. V dome boli časté hádky, lebo keď si Meľoš vypil, správal sa násilnícky.

Po smrti svojej krstnej matky sa Jozef rozhodol, že si postaví vlastný dom. (Spravil však chybu, lebo dom začal stavať na mieste starého, kde pozemok podľa práva patril Janovi.) Na dom si sám vyrúbal drevo v hore, ťažké brvná ho doráňali, keď ich po jednom sťahoval do dediny. Kým dom krvopotne dostaval, takmer ochorel. Útechou mu bola iba Maruša a matka, ktorú chcel prichýliť vo svojom novom dome. Jeho radosť z domu však netrvala dlho – musel odísť na vojenčinu.

Ako vojak sa dostal do Viedne a do Hercegoviny. Keď z domu dlhšie nedostal list, domyslel si, že Maruša sa vydala a matka zomrela. Po prepustení z vojny si cestou domov zarábal prácou (v Komárne, v Ostrihome). Popritom kšeftoval s tabakom a zarobil si veľa peňazí.

Keď sa po rokoch dostal domov, musel sa zmieriť s ďalšími ranami osudu: dozvedel sa, že Maruša sa vydala za jeho brata Jana a nasťahovali sa do domu, ktorý si on tak ťažko postavil. Jano milostivo dovolil Jozefovi, aby býval s nimi.

Jozef bol najviac zhrozený z toho, ako sa Maruša zmenila. Po prekonanej chorobe mala škaredú tvár, bola chudá, zanedbaná, často i opitá. Nestarala sa ani o dom, ani o svoje dieťa. Alkohol, choroba a zlé manželstvo urobili z nežného, pozorného a pekného dievčaťa tupú, bezcitnú ženu, nevšímavú i k vlastnému dieťaťu.

Jozef a Jano chodili spolu robiť k drevorubačom a Jozef zistil, že Jano je v horách celkom iný, veselý človek. Ale po príchode domov svoju ženu vždy zbil a bol znova nevľúdny.

Jozef sa po čase oženil, zobral si pokornú, poníženú, pracovitú Julu, hoci ju nemal rád. Sedem rokov bývali spolu s Janom a s Marušou. Jozef nevedel zabudnúť na svoju bývalú lásku a klamal Julu s Marušou. Jula bez slova, odovzdane znášala svoj osud. Útechu nachádzala vo svojom malom synčekovi. Snažila sa byť nevšímavá, ľahostajná, hoci Jozefa mala veľmi rada. Jej zdravie to napokon nevydržalo a začala chorľavieť.

Jano medzitým zmizol z dediny, povrávalo sa, že odišiel do Ameriky (ešte predtým však predal polovicu domu, ktorý mu patril, keďže dom bol postavený na jeho pozemku). Maruša sa presťahovala k svojmu slepému otcovi. Jozefovi sa časom Maruša zhnusila, celkom sa oslobodil spod jej vplyvu. Po jeho veľkej láske mu zastal iba pocit hnusu. Začínalo mu byť ľúto svojej ženy, ale nedokázal prejaviť svoje city ani voči Jule, ani voči synovi. Maruša nevedela zniesť, že sa od nej Jozef odvrátil a spáchala samovraždu. Zomrela strašnou smrťou – našli ju mŕtvu s hlavou v kadi, v ktorej vyvárala bielizeň.

Jozef odišiel z domu a vstúpil do služby (potreboval zarobiť peniaze, aby odkúpil späť polovicu domu). Jula mu nepovedala, že opäť čaká dieťa, a Jozef prišiel domov, iba keď sa dozvedel o narodení syna. Až teraz sa zmieril s Julou a našiel si k nej cestu. Avšak u bolo neskoro. Jula po pôrode zomrela. Autor jasne naznačuje, že to bola Jozefova neláska, ktorá ju zabila. Jula zomrela s úsmevom na tvári, lebo sa presvedčila, že Jozef ju predsa len mal rád.

Napriek tomuto koncu sa román nekončí tragicky. Autor povzbudzuje svojho hrdinu do ďalšieho boja so životom, i keď ho v ňom čaká iba utrpenie:

„Trp, Jozef Mak. Človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“

Román Jozef Mak sa vyznačuje bohatým lyrizmom. Hronský ako jeden z prvých slovenských spisovateľov začal lyrizovať prózu. Využíva umelecké prostriedky lyriky, napr. personifikácie, prirovnania, metafory, epitetá, hromadenie synoným atď. v tomto románe uplatnil aj zložité umelecko-štylistické prostriedky (napr. vnútorný monológ, stieranie hranice medzi autorskou rečou a prehovorom postáv atď.).

Hronský ako rozprávač hovorí za svoje postavy, oslovuje ich, prihovára sa im, jednotlivé postavy konajú pudovo, inštinktívne, prežívajú zložité, často protikladné pocity (láska, nenávisť, hrôza, zhnusenie, ľútosť, vášeň, pasivita, odovzdanosť osudu, pokora, strach atď.). Vzťahy medzi nimi sú zložité, komplikované, autor sa zameriava na zobrazenie duševných stavov a citov svojich hrdinov. V románe sa spája dramatickosť a drastickosť s lyrickými opismi, prirovnaniami a bohatou obraznosťou. Obrazy prírody, v ktorých sú časté metafory a prirovnania, tvoria vstupné pasáže väčšiny kapitol.