Narodil sa v Lukovištiach v Gemeri. Študoval v Brašove a v Prahe – chemický inžinier. Pôsobil ako chemický inžinier v Kloboukach a mestečku Slaný. Počas 1. svetovej vojny bol na talianskom aj ruskom fronte. Žil aj v Piešťanoch po skončení vojny. Pochovaný je v rodných Lukovištiach. Krasko bol aj stúpencom impresionizmu a symoblizmu.
Jeho najznámejšou zbierkou je Nox et solitudo. Táto poézia vznikla v období, keď bol Krasko ďaleko od domova, svojich blízkych a preto sú básne spomienkami na rodný kraj, na matku, pričom Krasko neopisuje fakty objektívnej skutočnosti, ale vyjadruje ich cez svoju vlastnú dušu. Všetko podrobuje osobnému pohľadu. Napr.
V Kraskovej poézii nájdeme aj ľúbostné motívy Plachý akord, motívy prírody Topole, Zmráka sa, nad vlastným životom a svojimi problémami sa zamýšľa v básni Quia pulvis sum, Krasko vyjadruje aj kritiku na politickú pasivitu v slovenskom predvojnovom živote v básni Jehovah.
– v tejto básnickej zbierke je v popredí ľúbostný zážitok, sú tam viaceré póly, je to ľútosť za dávnymi láskami, ale aj pocit akého si vyrovnania. Básnik si čoraz viac uvedomoval nadosobné hodnoty života a preto sa jeho osobné smútky menia na smútky celonárodnej a sociálnej povahy. Sú to básne Otcova roľa, Baníci, Otrok, Topole.
Krasko písal aj poviedky, napr. Sentimentálne príhody, List mŕtvemu, Naši, prekladal aj z nemeckej a rumunskej literatúry.