Meno Ruže – Umberto Eco

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: stano_l (21)
Typ práce: Referát
Dátum: 20.01.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 701 slov
Počet zobrazení: 2 351
Tlačení: 126
Uložení: 119

Meno Ruže – Umberto Eco

„Meno ruže“ je historický detektívny román od talianskeho autora Umberta Eca, ktorého dej sa odohráva v opátstve na severe Talianska v roku 1337. Román je ukážkové dielo postmodernizmu, použité je ja – rozprávanie, rozprávač je priamy a subjektívny. Adsov rozprávačský štýl je založený na štylistickej figúre zvanej paralepsa – poukazuje na osoby a udalosti ako na známe, ale aj tak o nich rozpráva. Kompozičný postup je retrospektívny – spomínanie na udalosti z minulosti. Autor v knihe používa dlhé recitatívy a veľké árie (napríklad opis portálu), čím čitateľovi navodzuje stredovekú atmosféru. Autor často používa latinské citáty a citáty z iných kníh. Citát „Knihy vždy hovoria o iných knihách, a každý príbeh hovorí o príbehu, ktorý už bol vyrozprávaný“ referuje na postmodernú ideu, že všetky texty rozprávajú o iných textoch, a taktiež na stredovekú ideu, že citácia kníh je nevyhnutná na písanie nových príbehov.

Hlavné postavy:

Viliam z Baskervillu je františkánsky mních pochádzajúci z Anglicka. Je samoľúby a rád preukazuje svoju múdrosť. Miluje knihy, zaoberá sa vedou, obdivuje Rogera Bacona, ktorého citáty niekoľkokrát spomína (R. Bacon bol kedysi Viliamov učiteľ, ako Umberto Eco spomína). Nosí šošovky, ktoré sú v dobe deja novým vynálezom, čím je preukázaná jeho horlivosť pre poznanie a nové objavy. Autor jeho charakteristikou naráža na Sherlocka Holmesa, ktorému je Viliam v mnohých veciach podobný (vysoká štíhla postava, energickosť, ale aj schopnosť byť v úplnom pokoji počas premýšlania, a prežúvanie neznámej byliny, ktorá mu pomáha rozmýšľať). Je hlavný protagonista príbehu.

Adso z Melku je benediktínsky novic z Nemecka, ktorý počas knihy sprevádza Viliama a taktiež je aj rozprávačom príbehu. Adso má počas deja osemnásť rokov, ale keď príbeh rozpráva, má už okolo osemdesiat.

Vedľajšie postavy:

Jorge – druhý najstarší mních opátstva, je slepý, tajne spravuje knižnicu aj opátstvo, smiech považuje za zbytočnú a diabolskú vec. Je hlavným antagonistom príbehu, čo sa dozvedáme až pri konci deja.

Abbo – opát Benediktínskeho kláštora, je priveľmi hrdý na svoju pozíciu a veľmi mu záleží na výzore opátstva (jeho meno je slovná hračka, keďže „abbot“ znamená v anglickom jazyku „opát“).

Malachiáš – knihovník, správca knižnice opátstva. Navonok vyzerá ako vzdelaný človek, ale v skutočnosti je veľmi jednoduchý, a bez Jorgeho pomoci by sa nezaobišiel.

Berengár – pomocník knihovníka, pociťoval vášne k Adelmovi a „ukradol“ ho Malachiášovi.

Severín – bylinkár a ošetrovateľ, chcel pomôcť Viliamovi vyriešiť prípad

Remígius – Celárius opátstva, v minulosti bol členom Fra Dolcinovej skupiny heretikov.

Salvátor – priateľ Remígia, je mu zaviazaný za to, že ho prijal do opátstva ako svôjho pomocníka.

Ubertino –Viliamov starý priateľ, františkán, ktorý je pre svoje radikálne názory v exile, kvôli čomu neskôr utečie z opátstva.

Dej:

Román „Meno ruže“ začína prológom od neznámeho autora, ktorý našiel prepis stredovekého rukopisu Adsa z Melku. Aj keď si vierohodnosťou rukopisu nie je istý, rozhodne sa ho preložiť. Vysvetlí, že dej je rozdelený na 7 dní a každý deň na úseky podľa liturgických hodín: Matutinum (3:00), Laudy (6:00), Príma (7:30), Tercia (9:00), Sexta (12:00), Nóna (15:00), Vešpery (16:30), Kompletórium (18:00).

V druhom prológu sa zoznamujeme s Adsom z Melku a Viliamom s Baskervillu. Keď Adso tento rukopis píše, má už 80 rokov a rozhodol sa udalosti zo svojej mladosti zdokumentovať.

Prvý deň - Dej sa začína príchodom Viliama a jeho žiaka Adsa do Benediktínskeho opátstva na severe Talianska. V cirkevnom svete prebieha boj medzi stúpencami pápeža a františkánmi, ktorí presadzujú chudobu apoštolov. Viliam s Adsom cestujú do opátstva, aby sa zapojili do dišputy medzi františkánmi a Avignončami.

Hneď pri prvom stretnutí s obyvateľmi opátstva Viliam preukáže svoju ostroumnosť a dôvtip, keď presne opíše, pomenuje a vystopuje strateného koňa Brunella, ktorého nikdy ani nevidel. Ohúri nie len obyvateľov opátstva, ale aj Adsa – „Jeho vysvetlenie mi navyše pripadalo také prirodzené, až nad pokorením, že som naň neprišiel sám, prevládla vo mne hrdosť, že sa už na ňom podieľam, a len-len že som si negratuloval k svojej bystrosti.“ Po večeri opát oboznámi Viliama so smrťou mnícha Adelma, a požiada ho, aby ju vyšetril. Tu sa dozvedáme o knižnici – najtajomnejšia miestnosť v celom opátstve, kde nemá prístup nikto okrem opáta, knihovníka Malachiáša a jeho pomocníka Berengára. Viliam a Adso postupne spoznávajú Salvátora, Viliamovho františkánskeho priateľa Ubertina, bylinkára Severína a slepca Jorgeho, s ktorým má teologickú diskusiu o podstate smiechu, ktorý Jorge pokladá za zlý a zbytočný – „Náš Pán nepotreboval také nezmysly, aby nám ukázal správnu cestu. V jeho podobenstvách nič nevyvoláva smiech alebo obavu.“

Druhý deň – Mŕtvy Venantius je nájdený v kadi s prasacou krvou. Opát nalieha na Viliama – „Brat Viliam, vidíte že v opátstve sa čosi deje, niečo čo si vyžaduje všetku vašu múdrosť. Zaprisahávam vás, konajte rýchlo !“ Pri rozhovore s Bendikom sa Viliam dozvedá o tajomstve finis Africaea o Berengárovej chorobnej vášni k Adelmovi. Adelmus chcel od Berengára vedieť zatiaľ neznáme tajomstvo, tak veľmi horel zvedavosťou, že prijal Berengárov „hanebný obchod“.

Po večeri im Alinardo z Grottaferraty vysvetlí, ako sa dostať do knižnice. Po kompletóriu sa Viliam s Adsom vkradnú dnu, a medzitým niekto zoberie z Venantiovho stola tajomnú knihu a Viliamove šošovky. Na stole nájdu už len pergamen s tajomným textom. Po tom, čo skoro zablúdia a dostanú sa von, stretávajú opáta, ktorý im oznamuje, že Berengára nevie nikde nájsť.

Tretí deň – Nájde sa len zakrvavená handra v Berengárovej cele, ale nie Berengár. Pri obede Salvátor Adsovi rozpráva o svojom živote a o svojích rokoch vo Fra Dolcinovej heretickej sekte. Viliamovi sa podarilo rozlúštiť tajné písmo z Venantiovho stola, ale význam textu stále nie je jasný. Adso vyjadrí svoje sklamanie, čím raní Viliamovu samoľúbosť: „Chlapče môj, máš pred sebou úbohého františkána, ktorý so svojimi skromnými vedomosťami a s tou štipkou šikovnosti, za ktorú vďačí nekonečnej moci Božej, dokázal za pár hodín rozlúštiť tajné písmo, o ktorom si jeho autor myslel, že pre všetkých okrem neho ostane nezrozumiteľné... a ty, biedny a nepodarený nedouk, sa opovážiš povedať, že sme tam, kde sme boli?“, za čo sa neskôr ospravedlní. Keď rozmýšľajú, ako sa zorientovať v labyrinte knižnice, je preukázaná Viliamova vzdelanosť, keďže vie o kompase, ktorý bol v čase deja knihy objavený len nedávno.

Po kompletóriu sa Adso vyberá do knižnice, cestou z ktorej v kuchyni stretne ustráchané dievča. Dievča mu v jej materskej reči povie: „Ty si mladý, ty si pekný...“ čo Adsa, budúceho mnícha vyrastajúceho v kláštore, veľmi prekvapí - „vyznávam, že táto zmienka o mojej driečnosti, čo ako klamlivá, mi sladko zaznela v ušiach a naplnila ma neovládnuteľným vzrušením“. Dievča ho pohladí po tvári a začne ho bozkávať, a vo výre vášne dôjde medzi nimi k milostnému pomeru, na ktorý sa už starý Adso stále pamätá, ako by to bolo včera a opisuje ho ako neuveriteľný zážitok. Aj napriek tomu, že Adso je študujúci mních oddaný Bohu, stále je len človek, ktorého ovládnu ľudské vášne. Adsa zaplaví „taký nevypovedateľný pocit vnútornej radosti“ až zaspí. Keď ho zobudí Viliam, napadne mu, že Berengárovo telo by mohlo byť v kúpeľoch, kde ho aj nájdu.

Štvrtý deň - Severín zistí že Berengár má začiernené prsty a jazyk podobne ako Venantius, spomenie si na víchricu, ktorá mu pozhadzovala substancie v laboratóriu a má podozrenie, že niekto využil príležitosť a ukradol mu jeden smrteľný jed. Pri vypočúvaní Salvátora sa Viliam Adsovi prizná k prevádzaní dievčat z dediny cez hradby, potom im spolu s Remígiom vyrozprávajú ich spoločnú históriu s Fra Dolcinom. Adso sa prechádza po opátstve a nemôže prestať myslieť na dievča: „Dievčina sa mi zjavovala v prírode, aj v práci ľudských rúk, ktorá ma obklopovala.“ Prvý a jediný krát za život pociťuje pravú lásku k inej osobe. Do opátstva dorazia františkánski minoriti, a krátko po nich Avignončania.

Po kompletóriu sa Adso s Viliamom znovu vyberú do knižnice a zakresľujú jej plán. Dostanú sa na prah miestnosti finis Africae, ale nevedia, ako otvoriť tajný vchod v zrkadle a ďalej sa nepohnú. Keď odchádzajú z knižnice, Bernardovi lukostrelci chytia a uväznia Salvátora a dedinčanku z minulej noci.

Piaty deň - Počas bratskej dišputy o Ježišovej chudobe medzi františkánskymi minoritmi a Avignončanmi Severín oznamuje Viliamovi, že v špitáli našiel „akúsi zváštnu knihu“, ale nemôže mu ju doniesť. Viliam mu prikáže zamknúť sa v špitáli a počkať naňho. Onedlho kapitán lukostrelcov prichádza s hlásením, že Severína našli zavraždeného v špitáli. Všetci sa tam zbehnú, Severín leží s rozbitou hlavou v kaluži krvi. Lukostrelci podozrievajú Remígia, odvedú ho do temnice za vraždy, ale aj za skutky, o ktorých im povedal Salvátor. Viliam s Adsom nájdu v špitáli tajomnú knihu, ale kým si uvedomia, že je to ona, niekto ju zoberie.

Pri inkvizícii sa Remígius prizná ku všetkému čo konal spolu s Dolcinom, ale aj k vraždám v opátstve, hoci ich nespáchal. Po procese Ubertino kvôli vyhrotenej situácii s opátovou pomocou ujde, Adso sa od Bendika dozvie, že mu Malachiáš ponúkol miesto pomocníka, na čo sa Adso nahnevá - „včera aj predvčerom si... ste hovorili, že horíte túžbou po poznaní, že nechcete, aby knižnica aj ďalej ukrývala tajomstvá, že scholár musí vedieť...“ Bendik zradil svoje vlastné zásady a kvôli túžbe po poznaní prešiel na druhú stranu, len aby mohol ľahšie získať vedomosti pre seba. Na kompletóriu Jorge v kázni horlivo kritizuje františkánov aj pápežových ľudí, varuje ich p príchode antikrista. Večer Avignončania odchádzajú aj spolu s väzňami. Adso si uvedomí, že dievča z dediny upália, a so zlomeným srdcom beží do svojej cely.

Šiesty deň - Na poslednej omši dňa Malachiáš padne bezmocný na zem. Tesne pred smrťou povie: „Povedal mi to... naozaj... mala silu tisíca škorpiónov...“ a potom umiera, pripravuje sa mu pohreb a Mikuláš je menovaný novým Celáriom. Adsovi sa v kostole prisnije neobyčajný sen, ktorý Viliamovi otvorí oči – „Tvoj sen pokladám za odhaľujúci, lebo sa zhoduje s jednou z mojich hypotéz.“ V skriptóriu im Bendik hovorí, že tajomnú knihu zobral zo špitála on a odovzdal ju Malachiášovi.

Po nóne im opát zakazuje prípad ďalej vyšetrovať. Pri rozhovore kypí hrdosťou a opovrhuje Viliamom, len aby sa ho zbavil – „od žobravého mnícha ani nečakám, že pochopí krásu našich tradícií alebo že bude rešpektovať zdržanlivosť, tajomstvá, mystéria kresťanskej lásky“ „Vyrozprávali ste mi čudný, neuveriteľný príbeh. Bájky, nezmyselné závery. Hovorte si o nich, ak chcete, aj tak vám nikto neuverí.“ S týmto mu hovorí, že ho už nepotrebuje, a že zajtra ráno môže odísť. Viliam odíde naštvaný, zaťatý, že prípad do zajtrajšieho rána vyrieši. Po neúspešnom sledovaní opáta sa vďaka Adsovej slovnej hračke Viliamovi vyjasní riešenie, ako sa dostať do finis Africae. Viliam zatlačí písmená „q“ a „r“ na nápise nad zrkadlom, ktoré sa otvorí.

Siedmy deň - Vchádzajú do miestnosti kde sedí Jorge, ktorý ich už očakáva. Opát sa chcel dostať dovnútra tiež, aby odhalil tajomstvo knižnice, čo je podľa Jorgeho neprípustné, preto mu povedal ako sa dostať dnu ale zavrel a nechal ho udusiť sa v tajnom vchode. Jorge štyridsať rokov tajne vládol opátstvu pomocou Abba, ktorý mu bol verný, a pomocou knihovníkov, ktorí boli bez jeho znalostí bezradní. Dozvedáme sa, že táto tajná kniha je druhá kniha Aristotelovej poetiky, v ktorej sa Aristoteles zaoberá komédiou. Jorge náhli Viliama, aby si ju prečítal, lebo si ju „zaslúžil“. Viliam si natiahne Severínove ochranné rukavice a začne čítať, popri čom mu vyjasní, že odhalil jeho pascu, vďaka čomu príde aj na riešenie všetkým udalostiam. Jorge ukradol Severínovi záhadný jed, ktorým knihu potrel, Venantius sa pri jej prekladaní otrávi a zomrie v kuchyni. Berengár nájde jeho telo a zo strachu, že bude z vraždy obvinený, ho hodí do kade s krvou. Berengár potom knihu číta v špitáli, kde ju aj schová, ale otrávi sa a zomiera. Malachiáš zabije Severína, od Bendika získa knihu, ale tiež sa otrávi. Jorge popiera, že môže za všetky vraždy, tvrdí, že zahynuli podľa „Božieho plánu“. Začne knihu trhať a prežúvať odtrhnuté kusy, Viliam ho chce zastaviť, Jorge zahasí lampu a uteká z miestnosti. Viliam s Adsom bežia za ním a vrhnú sa naňho. Jorge im zoberie kahanec, ktorý vrhne na kopu kníh. Adso sa snaží oheň zahasiť, ale Jorge zacíti teplo a hodí do ohňa Aristotelovu knihu. Adso ženie celé opátstvo aby hasili požiar, no požiar sa šíri priveľmi rýchlo. Bendik sa s krčahom rozbehne do knižnice, ale v ohni umiera. Celé poschodie knižnice sa prepadne, kone roznesú oheň po celom opátstve, ktoré zhorí do tla. Viliam s Adsom si zbalia svoje veci a odchádzajú preč. Tri dni po požiari všetci obyvatelia opátstva odídu a nechajú opátstvo napospas živlom. V Mníchove sa Adso s Viliamom lúčia, Adso sa vracia do Melku Viliam mu daruje nové šošovky, ktoré mu vyrobil Mikuláš. O pár rokov Viliam zomiera kvôli moru a Adso sa vracia do zrúcaniny opátstva, kde pozbiera zvyšky kníh a prinesie ich domov.

Rozbor diela:

Umberto Eco bol významným predstaviteľom semiotiky - filozofická a jazykovedná disciplína, ktorá skúma znaky a znakové systémy. Preto ani niet divu, že dej románu „Meno Ruže“ sa tak hlboko zaoberá hľadaním významu znakov – spôsob zavraždenia mníchov, zašifrované texty, nápisy v knižnici, atď. Spôsoby zavraždenia mníchov sa zhodujú so znakmi príchodu antikrista, ktorý je spomínaný viacerými osobami v opátstve. Skúmanie týchto znakov privedie Viliama na falošnú stopu, ktorá mu však nakoniec pomôže prípad vyriešiť.

Dej skúmania vrážd a hľadanie tajomnej knihy sa celý spája s knižnicou, v ktorej sa tajomná kniha nachádza, a kde pracovali všetci zavraždení iluminátori, učenci a pisári. Knižnica je ako uzavretá pevnosť, ku ktorej znalostiam má prístup iba knihovník, s čím Viliam nesúhlasí – „Dobro knihy je v tom, že je čítaná. Knihu vytvárajú znaky, ktoré hovoria o iných znakoch a tie zasa hovoria o veciach. Bez čítajúcich očí kniha uchováva v sebe znaky, ktoré nevytvárajú pojmy, a je teda nemá. Táto knižnica sa možno zrodila na to, aby zachránila knihy, ktoré obsahuje, teraz však žije preto, aby bola ich hrobom.“

Samozrejme, mních môže knihovníka požiadať o požičanie knihy, ktorú mu ale poskytne iba ak sú jeho úmysly „oprávnené a zbožné“. Viacero cirkevných osôb spája určité formy poznania s hriechom, presne ako v príbehu o Rajskej záhrade, kde Adam a Eva zjedia jablko zo stromu poznania, kvôli čomu sú z rajskej záhrady vyhnaní. Práve preto je knižnica neprístupná, aby nepokúšala mníchov k túžbe po poznaní. Ďalším dôvodom je aj dlhá tradícia a slávna povesť knižnice, na ktorú je opát priveľmi hrdý, a nechce, aby sa z nej stala len nejaká „ďalšia obyčajná univerzitná knižnica“. Ako knižnica po stáročia hrdo stála, tak aj nakoniec zhorela. Už od začiatku bola určená na záhubu, keď sa autori rozhodli spraviť z nej labyrint, v ktorom sa v prípade požiaru, ako sme mohli v príbehu vidieť, veľmi ťažko orientuje. V knihe sa nachádza nie len labyrint priestorový, teda knižnica, ale aj psychologický, ktorí tvoria všetky dilemy o poznaní a kresťanskom svete, ako je napríklad diskusia o smiechu, či spory pápeža a cisára v politickom svete.

Počas návštevy opátstva vedú Viliam a Jorge niekoľko diskusií o smiechu, ktorých význam sa prejaví až ku koncu knihy. Jorge vraždí svojich spolubratov, len aby ochránil tajomstvo jedinej kópie Aristotelovej druhej knihy poetiky. Podľa Jorgeho je kniha nebezpečná a diabolská, lebo komédiu vyzdvihuje ako formu umenia, a smiech má podľa neho schopnosť narušiť stabilitu spoločnosti, náboženstva a pravdy samotnej. Tvrdí, že všetko pravdivé bolo už zapísané v knihe Genezis, a teda je už známe, a smiech slúži len na popieranie pravdy, čo je diabolské. Viliam argumentuje, že v posvätných textoch nie je spomenuté, či sa Ježiš smial, a preto Boh necháva nás, aby sme si vytvorili vlastný názor na mnohé veci, o ktorých texty nehovoria. Chce tým povedať, že len preto, že Ježišov smiech nie je spomenutý v textoch, neznamená to, že sa nikdy nesmial. Viliam verí, že smiech a popieranie pravdy sú dôležité, môžu byť totiž dobrými nástrojmi v boji proti klamárom, ktorí popierajú Boha, lebo najlepší spôsob boja proti absurdným ideám je smiať sa na nich.

Aj napriek tomu, že sa Viliam a Adso ponoria do vyšetrovania vrážd, ich pôvodný dôvod pre návštevu opátstva bol zúčastniť sa na teologickej dišpute o dvoch témach, ktoré v katolíckej cirkvi vyvolali v štrnástom storočí veľký rozruch: chudoba apoštolov, čiže otázka, či sa Ježiš a jeho učeníci zriekli hmotného majetku, a konflikt medzi pápežom a cisárom o tom, kto z nich má v Európe väčšiu autoritu. Pápeži v štrnástom storočí mali totiž význačné bohatstvo, moc, a výrazne zasahovali do politiky, ekonomiky a osobného života ľudí, s čím františkáni nesúhlasili, keďže sú to pozemské veci, ktorými by sa pápež nemal zaoberať.

V románe sa taktiež vyskytuje kritika voči cirkevným spôsobom súdnictva, konkrétne ikvizície. Inkvizícia bola založená cirkvou, aby zatýkala a popravovala tých, ktorí sa odmietali podriadiť prevládajúcej teologickej ortodoxii – židia, sektárske skupiny ako Fra Dolcinovi pseudo apoštoli, a taktiež ľudia odsúdení za čarodejníctvo. Viliam, ako bývalý inkvizítor dobre pozná krutosť a taktiky inkvizítorov, a že ich cieľom nie je prípad vyšetriť, ale nájsť vinníka. Práve preto túto profesiu opustil. V knihe môžeme krutosť inkizície vidieť pri vypočúvaní Remígia Bernardom Guim. Remígius sa kvôli falošným obvineniam a vyhrážkam mučenia prizná ku všetkému, čo spáchal za čias Fra Dolcina, ale aj k vraždám v opátstve, aj napriek tomu, že je nevinný. Bernard odsúdi dedinčanku za bosoráctvo, Remígia a Salvátora za kacírstvo a vraždy v opátstve a všetkých troch dá upáliť.

Na záver:

Román „Meno Ruže“ sa začína ako detektívka a naivného čitateľa celý čas zavádza až do konca, takže ten ani nemusí zistiť, že ide o detektívku, v ktorej sa odhalí veľmi málo, a v ktorej detektív prehráva. Prvých sto strán je plných dlhých recitatívov a árií, ktoré v knihe autor ponechal, aj keď mu vydavateľ navrhol skrátiť ich. Ako Umberto Eco povedal: „Ak chce niekto vojsť do opátstva a prežiť v ňom sedem dní, musí prijať jeho rytmus. Ak to nedokáže, nepodarí sa mu dočítať knihu do konca.“ „Meno ruže“ je klasika, ktorú by si mali prečítať všetci, čo majú záujem o detektívne romány. Teologické a filozofické debaty sú trochu náročnejšie pre bežného čitateľa, ale kniha určite zapôsobí svojou realistickosťou a úprimnosťou.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#meno ruže


Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.040 s.
Zavrieť reklamu