Na počiatku všade panoval chaos a tento chaos mal tvar slepačieho vajca. Vnútri vajca boli jin a jang, dve protichodné sily, z ktorých je utvorený vesmír. Jin a jang sú tma a svetlo, žena a muž, chlad a teplo, vlaha a sucho.
Protichodné sily vajce rozlomili, nastal tresk. Z ťažších kalných prvkov jin vznikla zem, ľahšie jang sa vzniesli nahor a utvorili oblohu. Medzi Nebo a Zem si zastal Pchan–ku, prvá bytosť. Osemnásťtisíc rokov sa zem a obloha deň čo deň pomaly vzďaľovali od seba, zároveň s nimi rástol aj Pchan-ku, takže jednostaj zapĺňal priestor medzi nimi.
Pchan-ku mal telo porastené hustou srsťou, z čela mu vyčnievali dva rohy a z hornej čeľuste dva kly. Keď sa tešil, nastalo pekné počasie, ale keď sa pre niečo trápil alebo hneval, pršalo a strhla sa víchrica.
Ľudia si rozprávajú o obrovskom Pchan-kuovi dva príbehy. Podľa niektorých si vraj ľahol, zadriemal, a napokon zomrel vyčerpaný od námahy, že musel
stáť medzi Nebom a Zemou ako stĺp, až kým nespevneli. Z jeho hlavy povstal východný vrch, z brucha prostredný vrch. Jeho oči sa premenili na Slnko a Mesiac, telo na zem, vlasy na stromy a rastliny a slzy na rieky a jazerá. Jeho dych sa premenil na vietor a hlas na hromi blesk. Z Pchan-kuových bĺch vzišli ľudia.
Podľa iných však Pchan-ku vedno s prvou korytnačkou, prvým fénixom, prvým drakom, prvým jednorožcom vykovali svet dlátom a kladivom. Pchan-ku vládol ľudstvu v prvom období dejín. Každý deň poučoval ľudí z vysokého trónu, až napokon vedeli všetko o Slnku a Mesiaci, o hviezdach hore a štyroch moriach dolu. Keď ho ľudia počúvali, zabudli na únavu.
Avšak raz ráno, keď veľký Pchan-ku odovzdal ľuďom všetku múdrosť, zmizol a už nikdy viac nebolo o ňom počuť. Pchan-ku je počiatkom sveta a života.