Koniec 18. st. sa niesol v znamení hesiel Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie: sloboda, rovnosť, bratstvo. Ich uskutočnenie prinieslo pád feudalizmu alebo jeho premenu na osvietenský absolutizmus. V hospodárskej oblasti začali prevládať kapitalistické výrobné vzťahy. Kapitalistické vzťahy založené na moci peňazí postupne ovládli človeka v celom jeho živote (ovplyvnili lásku, priateľstvo, rodinné vzťahy). Osobnosť sa narodila bez ochrany a začala pociťovať odcudzenosť k svetu. Cítila sa opustená, nepochopená a zbytočná. Nespokojnosť vyjadruje vzburou, revoltou. Tento nový vzťah človeka k životu sa nazýva romantizmus.
Romantická literatúra vytvorila nového hrdinu, ktorý bol v ustavičnom rozpore so súčasnou spoločnosťou. Cítil sa v nej ako osamelý cudzinec a zostal nepochopený. Osamelosť ho vedie ku krajnému individualizmu. Len niekedy v sebe prekoná individualistické sklony a zapojí sa do spoločenskej činnosti (napr.: oslobodí zakliatu pannu (Janko Kráľ) a pod.) Romantický hrdina je najčastejšie autoštylizáciou básnika, ktorý sa predstavuje ako pútnik alebo zbojník. Ide väčšinou o výnimočné postavy, silné individuality, ktoré konajú vo výnimočných situáciách. Romantizmus ruší stavovské rozdiely medi ľuďmi. Nebojí sa vniesť do literatúry ľudí spoločensky zaznávaných. A preto i do literárneho jazyka zavádza prvky hovorovej reči, ktoré sa pred tým nesmeli používa. Nový literárny smer zdôrazňuje cit (iracionálne prvky) pred rozumom – obrat od rozumu k citom. Konflikt v romantizme spočíva v rozpore medzi snom, túžbou a skutočnosťou. V obraze skutočnosti sa porušuje klasicistická túžba po súlade a nastupuje harmónia kontrastov (ošklivosť a krása, zločinnosť a mravné hodnoty).
Idealizmus: nová filozofia, ktorá považuje
myšlienku, vedomie, ducha za prvotné, hmotu, bytie za druhotné.
Iracionalizmus: filozofický smer v idealistickej filozofii popierajúci
vedecké, rozumové a logické poznávanie. Uprednostňoval vieru a inštinkt.
Sentimentalizmus: filozofický a literárny smer, sa pri
poznávaní objektívneho sveta opiera o city, o citové zážitky. Hlása súcit k biednym a utláčaným, vyzdvihuje prostého človeka s jeho
radosťami i strasťami.
Individualizmus: vzniká kult silného jednotlivca. Ak je nepochopený, zabije sa.
Titanizmus: silný
jednotlivec, ktorý vzdoruje osudu a pomáha ľudstvu.
Subjektivizmus: v spoločnosti sa zdôrazňovala úloha jednotlivca.
Konflikty
romantizmu:
sny vs. realita, jednotlivec vs. spoločnosť
Princípy romantizmu:
Autoštylizácia: autor sa stotožňuje s postavou v
diele.
Synkretizmus: narúšajú sa hranice medzi literárnymi druhmi a žánrami. Napr. epika sa silne lyrizuje opismi psychiky postáv a
reflexií.
Hovorová reč: autori chceli byť bližší ľudu.
Historické témy: súčasnosť bola nevyhovujúca
Spoločenská situácia: obdobie nevoľníctva, cársky despotizmus → vznik povstaní, najznámejšie povstanie dekabristov (z rus. slova dekabr = december -14.12.1825) bolo potlačené, päť vodcov odsúdených na trest smrti, mnohí na vyhnanstvo a nútené práce → ruská literatúra je preto zacielená na boj proti útlaku a bezpráviu.
-
básnik, prozaik, dramatik
- narodil sa v Moskve v šľachtickej rodine, absolvoval lýceum, od detstva mal umelecké sklony
- viedol
bohémsky život, pracoval na ministerstve zahraničia v Petrohrade, odtiaľ ho pre jeho názory preložili na juh a neskôr prepustili zo služieb
- po cárskom omilostení žil v službách dvora v Moskve a Petrohrade
- zomrel v Petrohrade na následky smrteľného zranenia v súboji s
francúzskym dobrodruhom
- jeho tvorba nesie prvky romantizmu aj realizmu.
Eugen Onegin - veršovaný román. Zobrazuje „ zbytočného človeka“ rozčarovaného spoločnosťou, životom a neschopného urobiť šťastným seba a iných. Mladý Onegin znechutený prázdnym životom petrohradskej smotánky odchádza na vidiek, kde chce nájsť zmysel života. Na dedine sa však beznádejne nudí. Pre malicherný spor zabije v súboji svojho priateľa Lenského, odmieta lásku Tatiany a vnáša nepokoj do jej života. Tatiana sa totiž do neho zamilovala a porušiac konvencie mu napísala list, v ktorom sa mu vyznáva z citov. On ju odmieta. Bezcieľne sa motá po Rusku a po návrate do Petrohradu stretáva Tatianu už ako manželku kniežaťa. Zisťuje, že je to inteligentná a krásna mladá dáma, a on jej vyzná lásku. Tatiana ho odmieta, hoci ho stále miluje.
V diele sa odohráva individuálny konflikt – rozpor medzi snom a realitou, uplatňuje sa harmónia kontrastov – ľahkomyseľný Onegin bez zmyslu života na jednej strane, na druhej strane romantický a zasnívaný Lenský, témou je nešťastná láska. Priebeh deja je pomalý, väčšinou napísaný formou monológu autora, len občas sa objaví dialóg, ktorý dej mierne oživí a spestrí. Autor vyjadruje pomocou príbehu svoje myšlienky, epiku však na niektorých miestach striedajú lyrické opisy prírody a psychiky postáv. Autor sa s Oneginom stotožňuje, porovnáva, napríklad: „Mal som zlosť, on už ani to.“ alebo „Vášeň nás do hry vtiahla, život chytil nás do lasa.“
Najdôležitejšia vec na Eugenovi bolo, že bol prozaik. Onegin vedel hovoriť aj písať
po francúzsky, vedel ľahko zatancovať mazúrku a dokonale sa pokloniť, vždy dobre vyzeral a bol veľmi rozumný a milý. Bol múdry a pedantný,
vedel ľahko vyriešiť každú vec a vždy mlčal o každom vážnom spore.
Rád si užíval a míňal peniaze, hlavne na báloch. Začal mať
veľké dlhy. Našťastie zomrel jeho strýko a on po ňom zdedí majetok. Ním vyrovná dlhy a odchádza na vidiek. Prestanú ho baviť bály
Konflikty v diele
Onegin – spoločnosť
Onegin sa v svojom rodnom meste správal ako chcel. Tým, že mal peniaze si spravil dlhy a
potom ich nemohol splatiť. Keď mu zomrel strýko prichádza na dedinu, kde ho nikto nepozná, a tak ho prijmú z otvorenou náručou. Zoznámi sa z
Lenským, s ktorým sú veľmi dobrí priatelia. Po tom, ako ho zabije, sa celá spoločnosť obráti proti nemu. On odchádza na putovanie.
Onegin – Lenský
Tieto postavy sú navzájom úplne opačné. Onegina spoločnosť nemá moc rada, no Lenského prijímajú všade ako
ženícha. Onegin je sukničkár, zatiaľ čo Lenský dokáže naozaj niekoho milovať. Dokonca aj v tom, že Onegin je prozaik a Lenský je básnik
sú si odlišní. Onegin je skôr záporná a Lenský kladná postava. Po tom, ako sa spoznajú sa skamarátia. Keď Onegin tancuje z Oľgou na
Táninej oslave narodenín, Lenského to urazí a zoberie to ako zradu od Oľgy. Toto je ďalší konflikt. V Lenskom je zobrazený ideál muža.
Onegin – Oľga
Oneginovi sa zapáči Oľga, a tak ju vyzve viac krát do tanca na Táninej oslave. Zaľúbi sa do nej no ona je zasnúbená
s Lenským. Toho Lenský zoberie ako za zradu, pretože Oľga chcela trošku nahnevať Lenského.
Onegin – Taťjana
Keď Taťjana po
prvý raz uvidela Onegina, na prvý pohľad sa do neho zamilovala. Bola strašne hanblivá, no prekonala strach a napísala mu ľúbostný list. On
však jej lásku neopätoval. Až keď sa vydala a zazrel ju, vtedy sa do nej zamiloval, no ona mu riekla, že ho stále miluje, no chce byť svojmu
mužovi verná až do konca života.
Lenský – Oľga
Tieto dve postavy sa milovali. Zasnúbili sa, no ich vzťah skončil smrťou
Lenského. Lenský miloval Oľgu a ona zas jeho. Mali veľa vecí spoločných. Oľga, keď chcela trocha nahnevať Lenského, prehnala to, pretože
potom vyzval Onegina na súboj a tam sa jeho život skončil.
Oľga – Taťjana
Tieto postavy sú sestry, no napriek tomu sú navzájom
opačné postavy. Oľga je smelá a vie čo chce dokázať, na druhej strane je Taťjana, ktorá je skromná, plachá, ale naberie odvahu a napíše
Oneginovi ľúbostný list. V Taťjane je zobrazený ideál ženy.
Mladý, unudený a ľahkomyselný Eugen Onegin už
pomaly začal mať dosť života petrohradskej spoločnosti. Začal sa vyhýbať plesom a večierkom, po otcovej smrti odchádza na vidiek. Tu chcel
Onegin nájsť zmysel života. Zoznámil sa s romantickým básnikom Lenským. Hoci sú každý úplne opačnej povahy, rýchlo sa stávajú
priateľmi. Lenský ho zoznámi s pani Larinovou, ktorá má dve dcéry – milú, veselú a dobrú Oľgu a smutnú, opatrnú a stiahnutú Tatianu.
Onegin len sleduje Lenského naivitu v jeho snahách o Oľgu, no pre jej sestru Tatianu je sám Onegin stelesnením sna. Teda Tatiana odhadzuje svoju
plachosť a píše Oneginovi milostný list. Onegin však ostal vlažný a Tatiane odpísal, že ju má rád len ako sestru.
Prišla zima.
Lenský dotiahol cez jeho odpor Onegina k Larinovcov na slávnosť. Keď uvidel utrápenú Tatianu, veľmi sa nahneval na Lenského a v snahe pomstiť
sa začal dvoriť Oľge. A tá ho neodmietla. To samozrejme vzbudilo žiarlivosť u Lenského a ten ho otvorene vyzýva na súboj. Onegin vyhrá a
Lenský padá mŕtvy na zem.
Po jeho smrti Onegin odchádza, putuje takmer po celom Rusku no nikde nedokáže nájsť pokoj. Medzitým sa ožení
aj Oľga aj Tatiana. Po dlhšom čase sa Onegin opäť vracia do Petrohradu, kde stretáva teraz už vydatú Tatianu. Zamiluje sa do nej a píše jej
list, teraz je to však Tatiana ktorá ho odmieta: „Stačilo vám ku šťastiu tak málo – natiahnuť ruku, osud ma však inde zavial. Milujem
vás, no napriek tomu mužovi vernosť zachovám“. Onegin tak stráca poslednú nádej na nájdenie zmyslu svojho života.
Rozum – cit
Hlavné postavy sa riadili rozumom a citmi. Onegin sa riadil na rozdiel od Taťjany rozumom. Ona sa riadila citmi. Milovala ho a aj napriek tomu
prekonala strach a napísala mu ľúbostný list. Lenský sa riadil citom, no Oľga zas rozumom. Keby sa Oľga riadila citmi, nestalo by sa, že
zradila Lenského a on potom zomrel.
Toto dielo je veršovaný román s realistickými prvkami, pretože to nie je
klasický román s veľa postavami a niektoré postavy konajú racionálne, riadia sa rozumom. Tu je porušený znak romantizmu.
Celé dielo sa
skladá z ôsmich kapitol, no nachádzajú sa tu aj dva listy, Oneginov a Taťjanin.
Pre toto dielo ja špecifický typ rýmu. Jeho forma
je baba ccdd effe gg , pričom baba je striedavý rým, ccdd je združený rým, effe je obkročný rým a gg je nedokončený rým. Forma tejto
strofy sa nazýva Oneginská strofa.
Nachádza sa tu mnoho básnických prostriedkov, napr.: metafory (pohľadom pálil neúprosne),
paronomázia (zostarela stará vec), anafora (tak pobožnosťou plnené, tak rozumné, tak vznešené, tak pozorné, tak jemné v tóne, tak
neprístupné pre mužských), apostrofy, hyperboly, personifikácie...